Nikdy som si nemyslela, že som na pásiky a dokonca si to ani teraz nemyslím, ale zistila som, že v nasledujúcich postoch to tu trošku spásikavie. Ono totiž také pásikavé tričko dokáže divy. Hlavne to klasické, tmavomodro-biele. Stále patrí medzi základné / basic kúsky, ale také vylepšené. Niežeby trebalo na basic kúskoch niečo vylepšovať, ale viete ako to myslím, však? Napríklad nie vždy je nálada na úplnú obyčaj, ale zároveň ani na úlet. Pásiky sú niečo medzi. A výborne sa kombinujú s inými vzormi, ale o tom neskôr.
Ako som vám naposledy rozprávala o nespokojnosti s fotkami, tak hurááá, s týmito som spokojná! Fotila ich Foly tento piatok po tom, čo sme si dali podvečerný piknik v Riegráčoch a chystali sme sa do nášho obľúbeného baru - do bytu :D. Takýto dievčenský piatok mi padol skvele a ani nepamätám, kedy som bola naposledy hore po polnoci. My sme totiž s Macom už taký dôchodci, chodíme skoro spať a pomerne skoro vstávame. Ale ja som vždy bola viac ranné vtáča ako nočná sova.
Prišla k nám na víkend Macova mladšia sestra z Londýna. A viete ako mladí, prišla do Prahy aj trošku "zapařit". Ja som teda rovno povedala, že do klubu nech si idú súrodenci pekne spolu, že teda túto časť programu vynechám. Ale po večeri prišla aj na Maca po celodennom chodení taká únava, že naša ďalšia cesta viedla rovno domov a párty program presunuli na dnešok. Uvidíme, ako to dopadne. Chápem, že pre 19-ročné dievča sú cluby veľmi atraktívne, asi tak, ako pre nás pohodlie nášho gauča :D. Našťastie, aj napriek tomu, že môj iPhone hlásil celý víkend dážď, pršalo iba chvíľu, ktorú sme prečkali v kaviarni. Dnes to vyzerá rovnako.
A bolo to tak aj v piatok. Nešla som kvôli tomu ani behať, pretože aj obloha vykazovala jasné znaky blížiaceho sa dažďa. Potom prišlo slnko. A potom zase mraky. Môj iPhone stále hlásil dážď, tak som si zobrala gumáky a do tašky som hodila dáždnik. Bola som presvedčená o tom, že to príde a ja budem konečne raz pripravená. Samozrejme, nepršalo. Čo ma tešilo, lebo inak by sme asi ťažko sedeli pod holým nebom v Riegráčoch a tiež by sme nič nepofotili. Ono to ale už tak býva, že keď je vonku teplo, máte na sebe moc oblečenia, naopak, keď je 5 stupňov, vezmete si šaty a tenisky (stalo sa mi minulý týždeň a myslela som, že zahyniem). Keď začne pršať, zabudnete si dáždnik a keď neprší, obujete si gumáky. Krásy a prekvapenia života. Avšak, tieto gumáky sú fakt pecka, úplne ľahučké ako obláčik a vyzávanie ide ako po masle. Nohy sa mi v nich nepotia a ani ma po dlhšom chodení nebolia. Takže ak gumáky, jedine tieto! Naviac sú teraz aj za smiešnu cenu a farbu si môžete vybrať :).
Začala som vyrábať guitar strapy a čoskor vám ich predstavím aj viac! Koncom mája na blogerskom bazári vo Phil´s Corner si ich budete môcť obzrieť aj osobne! Venujem sa ich výrobe teraz väčšinu svojho dňa, tak verím, že sa vám budú páčiť :).
Fakt ma mrzí, že teraz neprispievam tak, ako by som si predstavovala, teda častejšie. Materiál na publikovanie by aj bol, ale v poslednom čase prestávam byť spokojná s úpravou fotiek a tak hľadám nové cesty editovania. V praxi to vyzerá tak, že jednu foto upravím, myslím si, že ok, to pôjde zajtra von, ráno sa zobudím, a už sa mi to nepáči. Tento problém riešim už dlhšie a neviem, či je to mojím počítačom alebo je to mnou.
V poslednom čase som tak všeobecne nerozhodná. Sama sa tomu čudujem, pretože sa poznám ako človek, ktorý si je vždy istý tým, čo chce. Myslím, že sa to začalo plánovaním svadby. Scrollovanie Pinterestom mi ukázalo, koľko možností mám a keď sa mi ich páči viac, rozhodovanie je pomerne náročné, hlavne pri udalosti, ktorú mám v pláne absolvovať iba raz za život. Rozhodnúť sa je teda riadna zodpovednosť!
Rovnako to mám s týmito šatami. Povedala som si, že budem nosiť tento rok viac šiat, pretože ako viete, takmer žiadne nemám. Tieto výrazné červené sa mi veľmi páčia, majú príjemný materiál a cítim sa v nich dobre. Ale! Sú veľkosti XS a napriek tomu sú mi trošku voľné. To by nebol až taký problém. Ten je skôr v tom peplume. Budú sa mi páčiť aj o rok? Na to odpovedať nedokážem.
SÚŤAŽ O SURFERSKÝ ZÁJAZD DO ŠPANIELSKA!
Spolu s pracím prostriedkom Surf teraz môžete vyhrať surferský zájazd do Španielska! To znamená, že už 15-18.júna môžete pekne krásne brázdiť vlny na doske v Asturias (a cítiť sa, že znamená svet, haha), užívať si slnko, piesok a španielsku kuchyňu.
Keď som si pred Veľkou nocou balila kufor na Slovensko, dala som doň kopec jarno-letných vecí. Sukne, krátne tričká, bundičky. Len jedna mikina a kožená bunda v ňom boli, že ak by čisto náhodou bolo chladnejšie. A ono náhodou bolo. Veľmi, veľmi chladno. Ľudia opäť vytiahli svoje zimné kabáty a kotníkové čižmičky. Bláznivé aprílové počasie. V jedno ráno dokonca snežilo. Poobede už bola jar. Takže zo všetkých outfitov, ktoré som mala v pláne nafotiť sa uskutočnili dva (a je otázne, či je ten druhý kvôli vetru publikovateľný) a toto je jeden z nich. Tiež mal vyzerať trochu inak. Bez bundičky, alebo s denimovou bundou. Ale tú denimovú bundu som zabudla u Maca v aute a on sa s ňou vrátil do Prahy. A potom som pri náhodnej návšteve sekáča našla tento oversized pastelový skvost, ktorý pripomína mramor. Stál luxusných 1,50 EUR a hodil sa mi nielen do celkového looku, ale hlavne do chladnejšieho veterného počasia. Tesne po tom, čo sme s mamkou dofotili, sa spustil lejak (pozrite sa na tú oblohu na fotkách, to je typická obloha pred búrkou) a samozrejme po ňom vyšlo slnko :). Striebornú sukňu poznáte, ale v inej verzii. Nenosila som ju už tak často, ako by som chcela, tak som ju skrátila a tramtadadá, nový kúsok je na svete :). A namiesto kabelky vidíte môj nový Instax na DIY remienku. Najradšej by som ním fotila všetko, škoda, že tie fotky sú pomerne drahé, ale aspoň si dvakrát rozmyslím, kedy cvaknem :). A ešte som vám chcela povedať o nových Adidas Stan Smith Bold teniskách, ktoré sú na mojom poslednom must have zozname. Mám z nich neskutočnú radosť, na zvýšenej podrážke vyzerajú podľa mňa ešte lepšie ako v "pôvodnom" stave. Ešte vám ich nafotím aj z blízka.
Nechcem sa teraz na nič sťažovať, lebo už som vám o tom, ako ma rozčuľujú ľudia nedávno písala. Ale ono mi to nedá. Nazvime to teda iba opisovanie situácie, alebo len obyčajné konštatovanie. V to ráno, keď v Košiciach snežilo som si zavolala taxík, pretože trepať sa na druhý koniec mesta košickou MHD a ešte v takých nepriaznivých klimatických podmienkach neprichádzalo do úvahy. Ono viete, systém pražskej hromadnej dopravy funguje podľa mňa skvostne, čo ma rozmaznalo, veď na dobré sa ľahko zvyká. Takže ani nepamätám, kedy som šla naposledy v Košiciach autobusom. Ale pamätám si, že som bola v šoku, lebo od mojich stredoškolských čias sa nič nezmenilo a vodiči autobusov ďalej jazdia tak, akoby niesli dobytok. No to nie o tom som chcela.
Takže, zavolala som si teda taxík. Klasika, za 3 eurá, ale nie Easy, s tými to nemá zmysel, kto je z Košíc, vie, o čom hovorím. Taxík prišiel do pár minút, zišla som dole a našla taxikára piškať pri našom plote. Videla som síce viac, ako som chcela, ale pohoda, sme len ľudia. Nasadli sme teda obaja do auta a očakávala som, že vzhľadom na toto mierne nepríjemné intro budeme celú jazdu ticho. Ahahaaaa omyl! Keď som povedala adresu, kam ma má odviesť, spustil pán taxikár nenormálne hundranie, nadával, hneval sa, že dnes už ako blbec (použil to slovo na K) dáva túto trasu presne z tejto ulice tretíkrát a za (opäť nadávka) 3 eurá. Ja som mala dobrú náladu, tak som sa mu iba povedala, že v tomto počasí a takúto trasu je časovo výhodnejšie dať taxíkom, ale to som len priliala olej do ohňa, lebo som opäť ja bola tá zlá, že cestujem cez celé mesto za tie 3 eurá. Po tom, čo mi povedal, že za normálnych okolností by ma táto cesta stála 12 eur (haha, to by som šla tým autobusom :D), som ešte som skúsila povedať, že nech teda dá výpoveď a jazdí Uberom. Ten pohľad ste mali vidieť. Bola som v jeho očiach diabol. Uber? Nie!!!! On neuznáva Uber, to je nezákonné, to je podvod a bla bla bla. A vôbec, prečo nejdem teraz Uberom ja, haaa? No on mi to povie, že prečo! Lebo ten (nadávka) Uber jazdí iba v noci! Nič, už som sa rozhodla nekomunikovať, lebo by ma ešte vysadil. Cestou si ešte ponadával na všetkých, ktorí nevedia šoférovať a hundral si popod nos. Cesta bola fakt nepríjemná a ešte som mala mať výčitky, že platím iba 3 eurá. Určite. Za normálnych okolností by človek dal prepitné, ale tu som nemala žiaden dôvod, za čo sa pán urazil, pretože sa mi pri vystupovaní z auta ani nepozdravil.
U nás to totiž chodí tak, že nie podnikateľ je vďačný, že využívate jeho službu, ale vy máte ďakovať jemu, že vám ju poskytuje. Za akých podmienok, na tom už asi nezáleží.
Hneď na to sme išli s mamkou kupovať koberec. Vybrali sme si, ale nevedeli sme, či sa bude do obývačky hodiť. Nevadí, kúpime, skúsime a keď nie, tak ho hneď donesieme naspäť. Opýtali sme sa predavačky (s tragicky vytrhaným obočím), či to bude takto možné. Pozrela na nás, zdvihla to svoje hnusné obo a s nezáujmom odpovedala: ,,Ale pani, toto nie je požičovňa." Naštartovaná z toho taxíku som jej povedala, že si ten koberec nechceme požičať, ale kúpiť a MOŽNO vrátiť, ak nesadne, ale keď som sa na ňu pozerala, nemala som vôbec chuť sa s ňou baviť. Takže sme ten koberec nekúpili a ani tam žiadny iný nekúpime.
A potom som v ten istý deň išla hodiť do elektro obchodu staré káble a nabíjačky, nech ich zlikvidujú tak, ako treba. Prišiel ku mne mladý sympatický muž, spýtal sa ma, ako mi môže pomôcť. Podala som mu krabicu s káblami, že teda, nechceme ich vyhadzovať len tak, že oni už vedia ako ich spracovať alebo čo s nimi urobiť. Povedal, že síce nevie o tom, že by tento druh elektroniky recyklovali, ale mám mu to tu nechať, niečo už vymyslí. Z jeho ochoty som šla do kolien a normálne ma to dojalo, aký bol milý. Prečo sa tak nesprávajú všetci?
Ja viem, že môže mať niekto zlý deň, tiež ho mám, ale väčšinou sa snažím, aby to (cudzích) ľudí zasiahlo čo najmenej. Navyše keď je človek v práci, jeho momentálna nálada musí ísť bokom. Služba je od slova slúžiť. Prečo to u nás chápe tak málo ľudí? Tvorme prostredie, v akom chceme žiť. Nič sa samo nezmení, zmena je o nás. Buďme už konečne ľudia.
P.S.: Ako ste si už asi všimli, anketa Bloger roka 2017 sa pomaly blíži ku koncu a na hlasovanie už ostáva iba pár dní. Veľmi pekne by som vás chcela poprosiť o vaše hlasy, bez vás to totiž určite nedám! Hlasovať za mňa môžete TU.
P.S.: Ako ste si už asi všimli, anketa Bloger roka 2017 sa pomaly blíži ku koncu a na hlasovanie už ostáva iba pár dní. Veľmi pekne by som vás chcela poprosiť o vaše hlasy, bez vás to totiž určite nedám! Hlasovať za mňa môžete TU.
Budem tiež rada, ak ma začnete sledovať aj na Youtube, začala som totiž natáčať viac videí a zaujíma ma váš názor. Baví vás, ak raz za čas pribudne nejaké video alebo radšej čítate?
Niekedy keď chodím domov z mesta, vychytám akurát taký čas, že idú domov aj stredoškoláci a síce je vlak dosť plný, väčšinou sa pohodlne usadím a bavím sa na rozhovoroch a výzore jednotlivcov. To si hneď spomeniem na seba na strednej a v duchu sa fakt smejem. S akou hrdosťou sme nosili tie kombinácie, ktoré akože vyjadrovali našu osobnosť (s veľkým O). Také nezmyselné looky a toľko sebavedomia, to sa už (našťastie) nikdy nezopakuje. Môj posledný vizálny poklad vyzeral asi takto: dierkované silonky, denimové šortky, nejaká bombera, kitten heels a školská taška, pretože tie učebnice do niečoho dať treba. A tie múdre reči. Prečo sme sa brali tak príliš vážne? Minule pozerám a jedna slušná zlatá holka má ruky pokreslené hákovým krížom. Ďalšie držia diéty. Sú chudé, sú na strednej a držia diéty. Nechápem. Väčšina z nich chce vypadnúť z tohto nudného mesta. Do Anglicka, Nemecka, aj Amerika ich láka. Pritom ľudia, čo odišli z domu sa tak radi do tej nudy vracajú. Ale jasné, na niektoré veci musí človek prísť sám :). Aj tie outfity a aj tie reči majú svoje čaro, pretože LEN v tomto období sú odpustiteľné.
Dám pár slov aj k outfitu, snáď si nebudem o pár rokov klepkať na čelo, že čo som to nosila, haha. Aj keď už mám viac-menej ustálený štýl, tak by sa to stať nemalo. V niečom som sa našla, pochopila som, že menej je viac, že na pílu sa tlačiť neoplatí, že kontrasty fungujú najlepšie a že ak sa v niečom necítim dobre, škriabe ma to, nedokážem v tom dýchať alebo sa musím neustále upravovať, treba od toho ísť čo najďalej.
Tak napríklad tento overal mi doslova padol do rúk. Viete, že do obchodov moc nechodím, a dokonca sa úspešne vyhýbam impulzívnym nákupom, ale minule som mala cca 10 minút čas pred schôdzkou a tak som zašla do H&M. Tam som pri prehrabkávaní sa zľavovým tovarom narazila na tento overal, pozrela som sa naň, očaril ma výstrih na chrbte, potom cena, tak som si ho priložila k telu, pozrela na na hodinky, zistila som, že mám 3 minúty, tak som ho ani neskúšala, rovno som ho zaplatila a šla. Doma som zistila, že overal mi krásne sadol aj napriek tomu, že je v M-ku, a to som ešte netušila, že ho pomaly nedám dole. Odkedy ho mám, myslím, že tvorí súčasť každého druhého outfitu :D. To našťastie na blogu nevidíte. Je skvelé, že s jedným kúskom som oblečená celá. Ak je chladnejšie, dávam si pod neho tričko, to vyzerá tiež dobre. Takže to bol síce intenzívny nákup, ale už teraz sa mi z hľadiska CPW (cost per wear) veľmi vyplatil!
Fotečky vyšli tiež, táto ulica na Vinohradoch nemá konkurenciu, keď na nej kvitnú čerešňové stromy. Je to nádhera, je to rozprávka. A Foly fotí vždy ako pán :). Snažíme sa dať každý rok tradične jednu photosession. Porovnanie roku 2017 a roku 2015 som vám hodila na Facebook. Stojí rozhodne za to :D.
Tiež by som vás veľmi rada poprosila o váš hlas v ankete Bloger roka 2017. Jedna z vás ma nominovala v kategórii Móda, čo si veľmi cením a tak som si povedala, že by bolo fajn sa tento rok dostať do prvej 10. Minulý rok som vás o hlasy ani nežiadala, pretože sama som so svojim blogovaním nebola spokojná. Avšak tento rok je to inak, ja blogujem s plným nasadením a cítim vašu podporu či už tu na blogu alebo na soc. sieťach :). Budem vám veľmi vďačná za každý jeden hlas! Pravda ak si myslíte, že si ho zaslúžim.
Premýšľala som, ako začať tento článok a pri prezeraní fotiek mi najvýstižnejšie príde: ,,Život je pes." :D Ale ono to nie je úplne pravda. Skôr by som povedala, že je všetko o našom uhle pohľadu. Kedysi som bola jedna veselá pozitívna kopa, do ktorej bubliny nič zlé nepreniklo. Aj z toho zlého som totiž urobila vtipnú poučnú historku a išlo sa ďalej. Avšak, vekom sa moja bublina vyparila a ja sa ju teraz snažím vybudovať znova. Neviem, čo sa stalo, či je to naozaj iba tým dospievaním, tým, že človek vidí realitu....ak áno, tak ja tú realitu až tak reálne vidieť nechcem. Na druhej strane, mám už (pre niekoho iba, veď vravím, uhol pohľadu) 24 rokov a tak sa to úplne nedá. Veci, ktoré som sama sebe odpustila a tolerovala ich, keď som mala 20, sa zrazu, o 4 roky neskôr zdajú nemysliteľné a miestami smutné. Tak sa ich snažím nerobiť. však.
Niekedy mám pocit, že mám dve osobnosti. Dve Rebeky, ktoré musím striedavo uspokojovať, aby som bola potom ako celok spokojná a vyrovnaná aj ja. Mám rada spoločnosť (svojich ľudí) a rada rozprávam, ale na druhej strane milujem keď som sama, môžem si čítať, kresliť, šiť....Milujem mesto, kaviarne, krásne malé uličky Prahy, Vinohrady, moje Košice, avšak ešte viac som si obľúbila našu záhradu, parčík, kde ma sledujú dôchodci a ihrisko, kde cvičím s výhľadom na kone a les. Lebo to je také MOJE. Mesto a ulice patria VŠETKÝM, ale záhrada, park, ihrisko, to sú moje "tajomstvá", kde málokedy niekoho stretnem.
Preto sa veľmi veľmi teším na jar a leto. Už teraz sa starám o našu záhradu (pritom nie som žiadny veľký záhradník, skôr naopak, ale snažím sa), vymýšľam rôzne DIY projekty, ako využiť prírodný materiál, ktorého sa potrebujeme zbaviť a tiež pripravujem DIY plán na našu svadbu. Na mojom wishliste je tak elektrická brúska, lebo šmirgľovať drevo ručne nie je nič moc teda....
Pracovala som v kancelárii a zistila som, že byť zavretá v klimatizovanom prestore a "čumieť" celý deň do počítača nie je vôbec pre mňa. Avšak väčšina pracovných pozícií, o ktoré sa uchádzam (pretože predsa len mám nejaké "dovednosti", ktoré sú vhodné práve na istý druh práce), je práve o práci v kancelárii. Úprimne dúfam, že sa mi podarí nájsť nejaký kompromis, kde bude možný aspoň pravidelný home office. A keď nie, kúpim si tú brúsku a budem tvoriť nielen pre seba, ale aj pre iných, len som na to ešte nezobrala odvahu (a sama neviem prečo).
Napríklad moja známa Inga (bola so mnou v Nákupných maniačkach) tú odvahu mala a dnes tvorí pod značkou Inga Espadrilles. Jej hlavným produktom sú náhrdelníky Japamala. Náhrdelníky s hrubšími gorálkami môžem, mám ich doma niekoľko a vyzerajú skvele tak s mestským casual outfitom ako aj s letnými etno šatami alebo festivalovým lookom. Pôvod náhrdelníkov japa mala (alebo iba mala) je v náboženstve, v hinduizme a buddhizme slúži k odriekaniu modlitieb či mantry. Ja mám doma jednu posvätenú mníchom z Thajska, ale tú príliš nenosím, je mi vzácna.
V poslednom čase ma veľmi bavia farby. Hlavne nejak začínam po rokoch prichádzať na chuť žltej. Kedysi jej patrilo prvé miesto v zozname obľúbených farieb, ale po tom, čo som mala žlté pomaly všetko, sa to celé obrátilo a túto pozitívnu farbu som nechcela ani vidieť. Ale teraz už viem, že nie je žltá ako žltá! Páči sa mi pastelová až maslová (nejaký top s volánmi som si už vyhliadla) a potom žltá na hranici so zelenou, taká žiarivá limetková. Presne ako táto sukňa! Keď som ju ešte v novembri počas nášho výletu v NYC uvidela, ani na sekundu som nezapochybovala, že musí byť moja. Pritom nič v podobnej farbe nemám a ani som po tom netúžila, ale táto sukňa si ma našla. Mala som ju na sebe už oveľa viackrát, ako som pôvodne odhadovala a to ešte nie je ani leto! Už teraz s ňou mám naplánovaných niekoľko jarno-letných lookov, takže vedzte, že ju ešte uvidíte. Hlavne v kombinácii s modrou a červenou. A samozrejme s vojenskou zelenou, pretože tá si s výraznými farbami výborne rozumie.
Tieto týždne sú pre mňa psychicky dosť náročné, mám pocit, že sa to tak nejako ťahá už od začiatku roka a len sa mení intenzita. Ako rada by som si dala tripík do Thajska a tvárila sa, že žiadne problémy a trápenia neexistujú. Avšak, keďže život zabezpečuje rovnováhu vo všetkom, dejú sa aj pozitívne veci, len ich ako opatrný a poverčivý človek nechcem zakríknuť. Dnes je 19.3. a presne o 5 mesiacov máme s Macom svadbu! Prečo to tak rýchlo letí? Mám pocit, že sme sa nikam nepohli, aj keď to nie je úplne pravda. Mám za sebou prvú návštevu svadobného salónu a tiež som si kúpila sandálky, v ktorých pôjdem k oltáru. Viem, že topánky sa ako prvé normálne nekupujú, ale ja mám predstavu pomerne jasnú, takže k šatám a štýlu svadby pôjdu dokonale.
A keď sme už pri tej svadbe, chcela som mať články zo série Wedding Inspo dávno všetky hotové, ale čas letí akosi rýchlo a ja som vám svoje predstavy zdelila naposledy už pred mesiacom! Preto sľubujem, že do konca mesiaca tu bude ďalší svadobný článok :). Dosť práce mi dalo zostrihanie videa 22+2 FAKTOV O MNE, ktoré som v piatok zverejnila. Chcem vám veľmi pekne poďakovať za reakcie a názory, mám z nich veľkú radosť a vážim si tých 20 minút každého, kto si video pozrel. Mám pripravené aj iné video a v hlave niekoľko námetov na ďalšie. Tento rok by som blog veľmi rada rozšírila práve aj o túto Youtube časť.
Teraz som niekde čítala, že je dosť náročné si nájsť kamarátov v dospelosti, pretože čím ste starší, tým viac neznášate ľudí. Môžem s tým viac menej súhlasiť. Masy anonymných ľudí bez mena, ktorých stretávam denne na ulici či v električke, ma fakt vedia vytočiť. Nič s nimi nemám, neviem o nich absolútne nič, ale jediné čo od nich očakávam je, aby sa nesprávali ako zvieratá, ani ako neandrtálci, ale aby sa chovali ako inteligentní uvedomelí ľudia, za ktorých sa vo svojej hlave pokladajú.
Tak vám poviem príbeh, ktorý ma kvalitne naštartoval minulý týždeň. Stojím na autobusovej stanici v Rimavskej Sobote s cieľom nasadnúť do autobusu smer Košice. Prišli sme s Papim na tú autobusovú stanicu zámerne skôr, postavila som sa za mladú pani, ktorá tam bola prvá. Nemala som ambície ju predbehnúť, jednoducho prišla skôr ako ja, tak to rešpektujem, normálne sa postavím za ňu. Eurobus meškal (óóó toľké prekvapenie) a na nástupišti číslo 1 sa už nazbieralo pomerne dosť ľudí, ktorí sa rovnako ako ja chystali využiť jeho služby. Už nestáli v rade, ale rôzne roztrúsene. Každopádne, tak ako na pošte či u lekára by sa malo dodržovať nejaké dekórum, a teda sa nebudem tlačiť dopredu, keď som prišla medzi poslednými. Či nie takto to funguje? Politici si tu robia čo chcú, poriadok vystriedal bordel a tak ich prostí ľud nasleduje, veď nám idú príkladom, nie? To som trochu prehnala, ale chápete. No nič, vrátim sa k príbehu. V diaľke sme zahliadli prichádzajúci autobus. Ľudia sa zrazu začali približovať k obrubníku, aby k nemu boli bližšie, keď zastane. Potom ten Eurobus zastal na nástupišti a spustilo sa peklo. Seriózne peklo. Ľudia sa na seba natlačili, vytvorila sa masa a každý chcel do autobusu nastúpiť prvý. Cítila som, ako mi niekto dýcha na hlavu, zároveň ma tlačili na pani predomnou. Z masy som už nevedela ujsť. Paradoxne sa medzi mňa a pani predomnou z boku tlačili ešte dve postaršie (za to by sa urazili) "dámy", ktoré prišli na stanicu medzi poslednými. Bez hanby. Nikomu neprišlo divné, že nikto nemal ŽIADNY osobný priestor. Boli sme na seba totálne nalepení. Ako keby v krajine panoval hlad a dávky jedla a vody od dodávky Červeného kríža boli obmedzené. Boj o prežitie. Boj o nástup do autobusu, v ktorom je miesta dosť. Už som sa nadýchla, že sa ozvem: ,,Pani zlatá, kam sa tak tlačíte?", keď ma niekto natlačil k autobusu ešte bližšie a ja som sa musela rukou pridržať, aby som pod neho nespadla. Keby som spadla, čert to ber, použili by ma ako ďalší schodík k ich vysnívanej ceste do autobusu. Chcela som začať kričať a kázať, nech sa spamätajú a začnú sa chovať normálne, ale uvedomila som si, že je to zbytočné. Som sklamaná. Čiastočne aj zo seba, že som sa neozvala. Do toho autobusu sme nastúpili všetci.
Ja viem, že sa hovorí, že sa máme všetci starať o seba a neriešiť ostatných. Ale niektorí to pochopili úplne nesprávne!
Inak sa snažím vnímať ľudí, s ktorými som v kontakte napríklad pracovne. V každom vidím najprv to dobré. Dávam im šancu. Nepokladám za zlého človeka ani blbca nikoho, kým mi na to nedá dôvod. Mám v živote jedno heslo, podľa ktorého sa riadim. Správaj sa k druhým tak, ako chceš, aby sa aj oni správali k tebe. Niekedy je mi to však na vlastnú škodu. Človek je od prírody sebecký a myslí hlavne na seba. Jasné, je dôležité myslieť na vlastné dobro, ale nemyslím si, že je správne využívať k tomu druhých bez toho, aby z toho mali tiež aspoň nejaký úžitok.
Denne mi chodia rôzne ponuky na "spoluprácu". Dávam to do úvodzoviek preto, pretože podmienky určené zo strany firmy sú veľmi výhodné iba pre nich. Napríklad si mám kúpiť produkt z vlastného vrecka (jeho hodnota je teda na mne), oni mi preplatia cca 30 EUR. To je akože tá moja odmena. A mám o nich napísať článok na blogu. Takže ak si to zhrnieme, ja si mám kúpiť nasilu produkt, ktorý nepotrebujem, aby som o nich mohla napísať článok a preplatia mi iba jeho časť. Ak by som si objednala produkt (stále ho nepotrebujem) do 30 EUR, otázka zostáva, kto mi zaplatí za ten čas, ktorý strávim na príprave článku, a ktorý bude reklamou pre daný portál? Zbytočná rečnícka otázka, pretože odpoveď som na ňu, ja drzaňa drzá, už nedostala. Ale je to jasné, v tomto prípade by som platila za reklamu na portál na mojom blogu ja im! Skutočne výhodná spolupráca. Takisto priam milujem ponuky od rôznych nových online magazínov, ktorým sa, citujem ,,...veľmi páči môj blog a štýl, ktorým píšem....a bla bla bla..." a chcú, aby som sa stala súčasťou ich redakčného tímu. Ako protihodnotu mi ponúkajú prelinky z ich webu na môj blog a zdieľanie na ich FB stránke. Nie, ďakujem.
A potom sú tu projekty, na ktoré sa tešíte a chcete ich veľmi robiť. Kvalitne, na úrovni, k spokojnosti oboch strán. Pristúpite na podmienky klienta, naozaj na všetky, znížite si honorár, pretože v projekt veríte, ale tiež máte svoje podmienky, z ktorých ubrať nechcete, aby neutrpela kvalita. Teda aby bol spokojný klient, ale s tým, že si za svojou prácou stojíte a neodovzdáte polovičnú prácu. Pretože to chcete robiť poriadne. A čím viac ustupujete, tým viac ešte tlačia, až sa nakoniec cítite ako blbec a premýšľate, či vám to za to vôbec stojí. Často tak zistíte, že ľudia sa bohužiaľ nie vždy správajú tak, ako by ste očakávali. Že kompromis je pre niektorých jednostranná záležitosť.
Takže toľko dnes k ľuďom. A pár slov, naozaj pár, k outfitu. Viete, že na extra dievčenské outfity nie som, ale tento ružový klobúk bol fakt peckový úlovok, ktorý som zahliadla vo výklade v električke a musela sa preň vrátiť. Je zo sekáča, rovnako ako sukňa a sveter. Táto kombinácia ružovej a army green je teraz moja obľúbená a s rôznymi obmenami som ju mala na sebe už niekoľkokrát. A konečne bolo počasie aj na nové biele tenisky slovenskej značky Novesta! Avšak plánujem s nimi nejaký DIY, tak sa potom nechajte prekvapiť :).
Keď príde v obliekaní na pohodlnosť, je vám asi jasné, že tá je u mňa na vysokých priečkach. Vo vysokých ihličkách ma nestretnete, aktuálne ani žiadne nevlastním, rôznym nepríjemným umelým a krčivým materiálom sa vyhýbam a vyhodila som zo šatníku všetko, čo si vyžadovalo niekoľkominútový obliekací rituál a v čom som sa nemohla poriadne nadýchnuť. Myslím si, že móda má slúžiť nám a nie my jej. Ale tento názor som nezastávala odjakživa. Pamätám si časy, veď neboli ani také dávne ako sa zdajú, keď som na strednej škole vstávala o 2 hodiny skôr, každé ráno som si umývala vlasy, líčila sa (zakrývala nedostatky, ktorých bolo požehnane) a niekedy som si obliekla niečo, čo som potom celý deň preklínala, ale tak, bola to nejaká vychytávka a pre krásu sa predsa trpí. Netvrdím, že nie, len si nemyslím, že týmto spôsobom. To ale pubertiakovi nevysvetlíte.
Pôvodne som vám dnes chcela naservírovať ďalšiu časť svadobnej inšpirácie, ale na jej písanie potrebujem kľud. Akože pokojne si sadnúť, zapnúť nejakú príjemnú hudbu, spraviť si čaj a písať. A to sa mi v týchto dňoch nedarilo, takže mi naň dajte ešte trochu času. Je tu však nový outfit! Trochu som si zaexperimentovala s vlasmi (s Photoshopom) a skúsila, aké by to bolo, keby boli šedé. V poslednom čase totiž o takejto zmene uvažujem a veľmi ma láka. Určite by som nešla až do takejto výraznej celoplošnej šedej (nechcem si vlasy odfarbovať), ale nejaký ten balayage v kombinácii s farebnými maskami Maria Nila....to už áno! Čo myslíte vy?
Toľko vám chcem toho povedať, až neviem, kde začať. Ale nejak začať musím a preto poďme na to. Ste skvelí! Fakt úplne najviac skvelí a úžasní. Oukej, väčšinou sú tu ženy, ale isto sa tú nájdu aj nejakí muži, tak to píšem spolu. Som najviac vďačná, že na tento blog chodia takí normálni, inteligentní, milí a uvedomelí ľudia. Presne to som pred niečo vyše rokom / rokom a pol chcela dosiahnuť a stalo sa to realitou. Mám s vami bližší vzťah ako predtým, preto s vami zdieľam viac aj zo svojho života a cením si, že s vami môžem komunikovať ako kamarátka. Chcem vám poďakovať za všetky krásne správy, ktoré mi píšete, za rady, keď si ich pýtate (a potom sa pýtam aj ja vás), za podporu a motiváciu. Nedávno som o tom, čo ma na blogovaní najviac teší písala do EMMA magazínu. A úplne najviac na tom všetkom ste VY. Ľudia a príležitosti, ktoré som vďaka blogu dostala a spoznala. V marcovej Emme (teraz je v stánkoch) je to tom celá strana, tak ak ma chcete mať aj doma, takto je to možné :D. Ja sa už teším, ako ju chytím do rúk, aj keď budem asi jedna z posledných :D.
Ako sa hovorí, život je pes....Alebo viete čo? Povedzme si iba, že je nevyspytateľný a hotovo. Nemyslela som si, že pôjdem do Ameriky tak skoro, po ani nie 3 mesiacoch. Lenže idem, už túto sobotu. Nebude to zábava ako naposledy, skôr presný opak. Ale ak bude čo, pokúsim sa prispievať aspoň nejaké Stories na Instagrame. Lebo neviem kedy sa ozvem najbližšie na blogu s nejakým outfit postom. Niečo iné však vymyslím a ešte budem dúfať, že budem mať čas to hodiť do éteru. Napriek všetkému, mám taký tušák, že tento rok bude dobrý. Možno až príliš a preto sa musia diať aj aj tie zlé veci? Ale nad tým som sa už zamýšľala minule, dnes už nebudem. Naozaj cítim, že v mojom (aj Macovom) živote je toto zásadný rok. A to pritom nepárne čísla fakt nemusím...Ležím v posteli, je večer, ja som unavená, ale ešte nejdem spať, počúvam Bon Joviho a som síce vyčerpaná, ale tak pozitívne. Viem, že všetko bude dobré (možno je to tou hudbou) a to čo teraz nie je, sa dá do normálu. Časom. Skôr či neskôr.
Dnes sa mi nepíše ľahko. Všetko mi príde zbytočné a reči o oblečení povrchné. Napriek tomu je momentálne možnosť upraviť sa a vyzerať dobre jedinou cestou ako kompletne neprepadnúť pocitom smútku a bezmocnosti. Ostať doma osamote s tým, že nemôžete pre svojich blízkych nič urobiť a uvedomovať si ako vám psychika rozožiera vnútro nie je najlepší nápad. Preto som došla na pár dní do Košíc. Nemalo to tak byť, chcela som pôvodne dôjsť až vo februári alebo na Veľkú Noc, všetko malo byť inak....ale pýtať sa prečo nemá cenu, aj tak sa odpovede buď nedozvieme ale dozvieme až niekde inde. A na nevyspytateľnosť života som si už predsa mohla zvyknúť. Alebo to proste prijať. Lenže ono na niektoré veci človek nikdy nie je pripravený, nikdy na ne nie je správna doba a vždy prídu skôr ako by sme chceli. A jediné čo pomôže je ten všemohúci a spravodlivý čas, ktorý neovplyvní nikto. Musí proste plynúť sám a zjemniť rany, tak ako rieka obrusuje hrany kameňov. A ono je to asi irónia osudu, že naservíruje skvelé správy a potom...ale asi má šťastie nejakú krivku, ktorej vrchol keď dosiahne, musí prudko klesnúť. Rozumiete, nie?
Dala som si počas sviatkov pauzu od prispievania, ale vidíte prečo. Blog má nový šat! Nerobila som ho teda priamo ja, ale môj najlepší Maco. Ja som len upresnila moju predstavu a on ju premenil na skutočnosť. Mám z nového dizajnu obrovskú radosť, myslím, že to už blog potreboval ako soľ! Dajte mi vedieť, ako sa vám páči a či vám všetko funguje :). Potom, čo som už chcela napísať práve tento post, som ochorela. Stredoškolská stretávka po 5 rokoch sa na mne podpísala a ja som skončila s teplotou a zimnicou v posteli. Ale to vám poviem neskôr. Aj teraz ležím, a článok pripravujem s prestávkami od rána. Musím sa dať dozajtra aspoň trochu dokopy, nech nezaspím pred polnocou, haha.
Outfit sme nafotili na Kurinci v Rimavskej Sobote. Obnovili sme tradíciu, alebo skôr zvyk, ktorý sa mal stať tradíciou. Prvé fotky pri zamrznutom jazere vznikli ešte v roku 2011, potom 2012 a ďalšie sú tu teraz. Na Kurinec mám toľko spomienok, ako dieťa som v Rimavskej trávila celé leto a práve tam sme boli dosť často. Pamätám si zlaté časy tohto areálu, keď sa tu stanovalo, konali sa tu festivaly, kde hrali dosť vychytané kapely, boli tu dve kúpaliská, minigolf a niekoľko stánkov s jedlom. Potom prišlo ticho, všetko upadlo, život sa vytratil, miestami to pripomínalo Černobyl. To bolo vtedy, keď sa mal celý areál zrekonštruovať, prišli peniažky, ale nejak sa nepoužili na to, na čo boli pôvodne určené. Ale webová stránka bola pripravená ako prvá, dokonca aj cedule už boli :D. Čo bolo vtipné, pretože toto bývajú až záverečné kroky. Tu sa začalo od konca, ale k začiatku sa nejak nedostali. Až doteraz. Kúpalisko sa rozšírilo, má dokonca farebnú šmýkačku pre deti, stánky s občersvením fungujú. Konečne to tam znova žije! Mám z toho veľkú radosť, v lete sme si tam s malým Sebanom aj s mamkou užili. Kúpať sa dá aj v samotnom jazere, ale ja mám z toho strach, takže som to za tie roky nedala ani raz. Skúšala som to aj v košickom Ružíne, ale tiež mi lepilo. V zime vyzerá Kurinec krásne, priam rozprávkovo. Hlavne ak nasneží a stromy na druhej strane vyzerajú ako zo skla. Tentoraz bolo celé jazero zamrznuté a (odvážni) ľudia sa na ňom dokonca korčuľovali. Ja som ostala radšej na brehu a nafotila s Macom outfit, lebo filmov, v ktorých sa prepadne ľad som videla už dosť.
Tento outfit som mala na sebe na Štedrý večer. Nohavice mi ušila Nagyika z látky, z ktorej máme v Prahe záclony. Skracovala som ich a ostalo mi kopec látky, tak prečo ju nevyužiť. Pôvodne som si nohavice chcela ušiť sama, ale ručne to nešlo (a ušiť nohavice je pre mňa predsa len ťažké sústo), tak som poprosila majsterku v šití :). A potom som si pod stromčekom našla šijací stroj! Mám veľkú radosť, budem tvoriť jedna radosť. Modrú košelu som našla v sekáči a neplánovala som si ju nechať, ale je tak príjemná, že ostane so mnou. Plus s ručne vyrobeným dreveným motýlikom od Bewooden vyzerá parádne! Po leoparďom kabáte som sa obzerala už dlhšie, ale nie je leopard ako leopard. Nakoniec som ten pravý našla na Vinted u Janky z Boulevard de Prague a je to dvojitá radosť, lebo čo niekomu už neslúžilo, padlo mne priamo do náruče.
O tri dni sú Vianoce. Viem, že to viete, ale musím si to napísať, aby som tomu uverila. Všade na blogoch sú samé vianočné posty, a isto by som nejaký hodila aj ja, keby som tieto Vianoce prežívala viac. Som totiž zvyknutá o tomto čase byť už doma na Slovensku, jesť perníky namočené do bylinkového čaju, počúvať koledy a byť v kruhu rodiny. Štedrý deň je potom už čerešničkou na torte. Ale tento rok je to vďaka tomu, že to tak parádne vyšlo na sobotu, úplne inak. Mám ešte dosť vecí, ktoré musím vybaviť a stihnúť. Snehu našťastie niet, lebo to by som sa po meste pohybovala zložitejšie. Všetci, čo žijú alebo žili v Prahe vedia, aké zmätky dokáže narobiť. Každopádne, nechcem sa zas tváriť, že idú Vianoce mimo mňa. Ja som veľmi christmas typ, len tento rok o dosť menej. Máme v Prahe výzdobu, stromček, svetielka, tento týždeň som spravila väčšie upratovanie. Zapaľujeme sviečky na adventnom venci, pripravila som zemiaky s kapustou, ako kúpite na trhoch a večer si dávame varené vínko. Vyrobila som pohľadnice, zháňala, tvorila a balila darčeky. Lenže už je všetko hotové a teraz to je cez deň nejaké smutné. Ja si Vianoce spájam s rodinou a tá mi jednoducho chýba. Už sa neviem dočkať soboty, keď budeme všetci spolu!
Takže ak je na tom niekto rovnako, pripájam tento outfit post, ktorý je mimo Vianoc, normálny decembrový look. V čiernej chodím akosi viac, pretože čierne skinny jeans sú najlepšou voľbou v tejto zime. Čierny kožuch som dostala na Vianoce od Macovej mamky, patril ešte jej mamke, teda Macovej mamke a ja som veľmi vďačná, že ho môžem mať teraz ja. Je super hrejivý, ale aj poriadne ťažký! Z hlavy tento šedý klobúk poriadne ani nedávam dole, hodí sa k čiernym čižmám rovnako ako aj k týmto hadím. Prekvapivo sa mi tieto výrazné topánky páčia viac zakomponované do outfitu aj s inými vzormi. Napríklad s tričkom s potlačou a folklórnym pásom na kabelke. Kedysi som si myslela, že je najlepšie ich nechať vyniknúť pri jednoduchých lookoch, ale mám pocit, že s nejakým vzorom, hoci len na šatke a farbou, ladia lepšie. Čo myslíte vy? Mimochodom práve v tomto poste vidíte čipkované doplnky Cruciani z Blogerinas. Červený náramok nosím každý deň a variabilnosť čierneho ruženca ma veľmi baví. Tentoraz ho mám ako choker, nabudúce ho uvidíte inak :). Ak vám ešte chýba nejaký darček, z Blogerinas vám ich doručia do Vianoc ak ich objednáte ešte dnes do 12.00!!
Tak, užite si tieto dni pred Vianocami najviac ako sa dá a aspoň večer sa na chvíľu zastavte. Alebo aj cez deň, dajte si kávu, koláč, nemyslite na kalórie. Urobte si radosť nejakou maličkosťou, zabudnite na to, čo je zlé, čo vás trápi alebo čo všetko nestíhate. Ja sa o to dnes pokúsim, aj keď budem behať z jedného miesta na druhé :).
Pamätáte si ešte tento článok z Milána? Vtedy som si dala nohavice pod šaty prvýkrát, priznám sa, že čisto z praktických dôvodov, ale výsledok sa mi dosť páčil. Potom som to v lete skúsila znova. A teraz je tento trend opäť na vzostupe, hoci keď si pozriete nejakú inspiration na Pintereste, tak zistíte, že sa o žiadnu novinku nejedná. Mňa teraz baví nosiť nohavice pod sukňou omnoho viac ako silonky. Je to neopozerané, nové, hravé. V chladnejšom počasí aj omnoho hrejivejšie ako akékoľvek silonky či pančušky. Ja som vždy radšej naobliekaná ako cibuľa akoby som mala mrznúť a tento typ vrstvenia ma totálne dostal. Som rada, že som ho doma ešte mohla využiť s koženou bundičkou, na ktorú už určite pár mesiacov nebude priestor. Zato na kožušinky bude priestoru až až a zatiaľ čo v tomto poste začínam zľahka so šálom, onedlho to budú chlpaté vesty či kabáty. Prekvapivo prichádzam znova na chuť opätkom. Po tom, čo som našla vysnívaný pár kožených kotníkových čižmičiek (hrubý opätok, jemné platforma, koža...), sa mi zapáčil život ,,zhora", využívam aj svoje ostatné páry a je to pre zmenu veľmi fajn.
Inak, už sa mi dlho nestalo, že by po mne ľudia tak okato pozerali ako tie 2 dni v Košiciach. Neviem, či to bolo tým klobúkom (jediný prvok, ktorý som mala na sebe oba dni) alebo čo, ale ľudia sa na mňa usmievali (ok, zväčša chlapi, ale to je predsa jedno), pochválila ma známa a potom aj pán poštár, jeden študent mi ukázal zdvihnutý palec a pár ľudí sa otočilo. Nechápem a fakt sa mi to takto hromadne nestalo ani nepamätám, ak niekedy vôbec. Ale úsmevy aj pochvaly veľmi potešili, totálne zlepšili už aj tak super deň, len ma mrzí, že som sa neusmiala naspäť, lebo mi nedošlo, že to je pre mňa a keď som sa aj usmiala, tak to podľa mňa ako úsmev príliš nevyzeralo :D. Som hanblivá a potom ma to mrzí. Nevadí, sľubujem, že sa nabudúce usmejem aj ja, veď sa stále sťažujeme, že sa u nás ľudia málo usmievajú, pritom sme často aj my dôvodom našej vlastnej nespokojnosti. Takže vážne, už budem rozdávať úsmevy jedna radosť, veď ide advent, čas vianočný, radosť treba rozdávať!
Včera sme vytiahli vianočné ozdoby, dokonca sme nečakane našli aj stromček, takže hoci sme to neplánovali, už nám stojí v obývačke a ja naňho aspoň môžem dorobiť ešte nejaké ozdoby. Zašli sme aj do Hornbachu, kde sme kúpili svetielka a tiež som si zadovážila taviacu (lepiacu) pištol, a vážení, to je už aká parádna vec. Chcem lepiť všetkooo! Zatiaľ som sa teda zabavila pri tvorení adventného venca, na ktorý sme zobrali ihličie z našej záhrady a tiež som zlepila zlomený veniec na dvere. Už sa teším ako si pustím koledy a začnem vyrábať vianočné pohľadnice, to robím každý rok a zbožňujem to. Majte sa zatiaľ krásne, užite si nedeľu a hlásim sa onedlho s ďalším článkom z USA :).
Pôvodne som sem tento outfit nechcela dávať, príde mi na mňa až príliš sporty a takto sa už obliekam málokedy. Ale fotky sú pekné, na Instagrame sa vám jedna, ktorú som zverejnila veľmi páčila a tak si vravím, že vám tu tento víkendový outfit ukážem celý. Lesklú bundičku som si kúpila s nadšením (a za plnú cenu - to pri takýchto kúskoch vôbec nezvyknem) v Miláne v domnení, že ju budem nosiť veľmi často, ale som sklamaná, opak je pravdou. Nosím ju dosť málo, dokonca by som povedala, že menej ako málo. Je to určite tým, že som v uliciach Prahy a na internete už od jari videla tento kúsok nielen v tejto horčicovej (našťastie, táto farba nebola v takej vysokej koncentrácii) ale aj v army green a ružovej. A ja tieto ultra populárne kúsky s vysokým krátkodobým hypom nemusím. Mala som pri jej kúpe myslieť dopredu, ale boli to dozvuky dovolenky, Miláno a zrazu sa mi všetko zdalo krajšie a lepšie ako doma. Pritom škoda, lebo sama o sebe je táto bombera super, len ten fakt, že ju majú ďalšie desiatky ľudí a každý vie, odkiaľ je, jej uberá na atraktivite. Pri ikonických kúskoch napríklad od Ray Ban, Nike, Converse, Adidas či práve (Re)Kanken Fjällräven, ktorý mám akurát na chrbte, mi to neprekáža, pretože ich popularita je niečim podmienená, je overená rokmi (a aj mnou samotnou) a nejedná sa o sezónnu záležitosť. Ale pri tejto saténovej bombere z toho vôbec nadšená nie som. Ešte ju však nechcem úplne odpísať, lebo ako vravím, páči sa mi, je veselá, má krásnu farbu, tak uvidíme, kedy a koľkokrát si ju ešte oblečiem. Ak najskôr o pol roka, posuniem ju ďalej. S akými kúskami ste pochybili naposledy vy?
Klobúk (aj s obmotanou šatkou, lebo je mega využiteľná, ako som vám písala) spolu s okrúhlymi Ray Ban Round sú tieto dni mojimi každodennými spoločníkmi. Pred pár rokmi by som nikdy nič tak často nosiť nedokázala, teraz je mi to jedno, pretože sa v tom cítim dobre. Tak načo si to odopierať, nejedná sa predsa o tiramisu ani chipsy. Takisto som už dávno prestala pre módu ,,trpieť", nie, nevidím zmysel v celodennom trápení sa na vysokých opätkoch, ani v zadržovaní dychu v úzkych šatách. Myslím, že móda má slúžiť nám a nie my jej, to je akoby som nasilu jedla niečo, čo mi spôsobí žalúdočné ťažkosti. Dnes mi to s tými asociáciami s jedlom ide :D. Každopádne, myslím si, že dobrý, pekný outfit sa dá vytvoriť aj bez bolesti či obmedzovania sa, pretože nakoniec ide nielen o to, ako vyzeráte, ale aj ako sa cítite. Prirodzenosť a celková symbióza medzi vami a vašim oblečením, rozumiete. Ja to zažívam s klobúkmi a naposledy som sa veľmi dobre cítila aj v tomto (almost) all black outfite.
Čierne kulotky boli na mojom wishliste veľmi veľmi dlho, ale keďže väčšinou nič cielene nehľadám, nenarazila som na nich. V lete som si síce kúpila čiernu látku, že ich s nagyikou ušijeme, ale nevyšlo to a tak látka leží doma. Budem jej musieť vymyslieť nový osud, lebo mi tento mesiac strčila Benitka do ruky čiernu vec, že ,,nech sa páči, skús, ja to nenosím". A doma som zistila, že sú to kulotky, ktoré som chcela! Karma, to je karma, fakt! Ok, tak karma skrížená s Benitkou. Vtipné je, že aj ten sveter mám z rovnakého zdroju, čo som si uvedomila, až keď som bola oblečená. Som rada, že s kamoškami takto točíme vohozy :D. Odvtedy som ho ale na sebe nemala, nejak nebola možnosť. Ale túto sezónu mi tento mäkký chlpatý a teplý sveter bude slúžiť jedna radosť. Rovnako až teraz NAOZAJ prichádzam na chuť čižmičkám s hadím vzorom. Kto ma sleduje dlhšie vie, že ich mám už nejaký ten rok. Vždy sa mi veľmi páčili, ale až teraz mám pocit, že som na nich akoby dozrela a nerobí mi problém ich kombinovať. Veľmi ma potešilo, keď pred dvoma dňami vyšiel na The Edit článok o tom, ako ich nosiť a jeden outfit bol podobný tomuto :). Nech žijú snake booties! :D