Dnes budem rýchla, pretože inak sa nedá. Svadba sa nezadržitelne blíži a nám chýba kopec vecí (podľa mňa). Maco mi odporučil blog teraz neriešiť vôbec, ale mne to nedá vás úplne zanedbať. Navyše v tom svadobnom šialenstve mi príde fajn povenovať sa aj niečomu inému.
Premýšľala som, o čom vám dnes napíšem a tak
nadviažem na udalosti posledných dní a fotku, ktorú som včera hodila do
éteru. Pre nás dievčatá je veľmi ťažké prijať samé seba. Je jedno, koľko máme
rokov, stále niečo riešime. Pre mňa boli dlhé roky najväčším problémom moje
kotníky. Boli hrubšie, sú hrubšie a holt, aj keď sa na hlavu postavím,
budú proste hrubšie. Avšak, musím povedať, že odkedy som prešla na veganskú
stravu, pár kíl schudla a odvodnila som sa, kotníky sa výrazne ztenšili
a ja si dávam s radosťou aj krátke sukne. S radosťou, chápete?
Pri pohľade na svoje nohy si poviem, že vyzerajú VÝBORNE. Je to pre vás možno
nepochopiteľné, ale ja ten rozdiel vidím a som zaň vďačná, lebo viem,
v akom stave boli kedysi. V tomto prípade sa nemôžem porovnávať
s dievčatami, ktoré majú lýtka a kotníky o obvode môjho
predlaktia a zápästia. Môžem, ba priam musím, sa porovnávať jedine sama so
sebou. Zrazu je ten pohľad na samú seba diametrálne odlišný.
Keď sme sa s Macom spoznali, vyzerala som odlišne.
Dnes, keď si občas pozrieme staré fotky, sa mi Maco smeje, že som mala (nielen)
líca ako balón :D. Je to pravda, viem o tom. A keď sa pozriem na tie
fotky, viem, kam sa NECHCEM dostať. Nebudem tu nejak vyzdvihovať
a ospevovať veganskú stravu, ale u mňa je to práve to, čo mi vyhovuje
najviac a vďaka čomu sa mi bez odriekania zmenila postava, pokožka aj
tvár. O tom, že mám viac energie, niekedy inokedy. Ide o to, že každý
si musí nájsť svoju cestu a to, čo mu vyhovuje najviac.
Sústreďte sa v prvom rade sami na seba. Sledujte, ako sa
cítite. S nikým iným ako sami so sebou sa neporovnávajte, je to zbytočné. Kedysi
som skúsila Dukanovu diétu, kde sa v prvých týždňoch nemôže konzumovať
ovocie. Neschudla som ani gram. Až keď som doplnila stravu o ovocie,
začala som chudnúť. Ale verím, že miliónom ľuďom táto úprava stravy pomohla,
akurát nebola pre mňa.
Minulý rok som sa celkom prirodzene dostala do štádia, keď
som bola sama prekvapená, ako sa mi podarilo vyformovať sa. Najprv som schudla
a celá namotivovaná som začala 2x denne cvičiť. Bolo to vidieť, akoby nie.
Tento rok som mala v pláne prekonať leto 2016. Obzvlášť silným motivačným
faktorom mala byť svadba. Ako vieme, 70-80% úspechu je v strave. Ale keďže
ja som dionýzovský typ, ktorý si veľmi rád užíva a dopraje, diétku som
vždy odsúvala. Nemám rada keď sú veci nasilu. Teraz mám menej ako mesiac do
svadby a už si s tým hlavu nelámem. Ok, nie je to to, čo minulý rok,
ale je to stokrát lepšie ako pred 3-4 rokmi. Odkedy som na veganskej strave,
viem, že aj keď si dám nejaký ten koláčik či čipsy, nijako výrazne sa to na mne
neodrazí. Akože, že si to smiem dovoliť, a keď to, nedajbože preženiem, tak
to vycvičím. A niečo pocvičím každý deň. Neprežieram sa, ale ani si
neodopieram. A keď mám chuť, po nejakom krátkom boji samej so sebou si
nakoniec dám. Ďalšia vec je, že sa poznám a viem, že mi stačí trošku
detoxovať týždeň pred svadbou a s výsledkom budem spokojná. Uf,
ešteže mám zatiaľ rýchly metabolizmus. Ktovie, ako by to bolo, keby som sa
vydávala v 35-ke.
Ako som spomínala, (už) nemám z ničoho výčitky, pretože
raz mi jedna kamarátka povedala, že sa priberá len z jedla, ktoré si
vyčítaš. Evidentne to je naozaj tak! :D Dodržiavam istú rovnováhu. Vtipné je,
že v časoch, keď som počítala kalórie, som neschudla natrvalo a ani svojich
predstáv (ako to, že nechudnem, keď vlastne poriadne nejem?) a hlavne som
bola strašne nervózna z toho, že som na niečo “mala chuť“. Išla som sama
proti svojmu telu. Som strašne rada, že som našla to, čo mi vyhovuje nielen po
fyzickej ale aj mentálnej stránke.
Som spokojná a šťastná. Viem, že keby som nebola, tak
si ten lepok aj langoš odopriem, pretože neznášam, keď sa cítim “veľká“
a určite by som vám neukázala fotky v plavkách. Samozrejme, mám sa
kam posúvať a klamala by som, keby som tvrdila, že sa nechcem dopracovať
k pevnejšiemu zadku a viac vyrysovaným rukám. I´m on my way. Pekne,
pomaly, prirodzene. Viem, že všetko mám iba vo svojich rukách (a hlave!) a tiež
viem, že keby som tak veľmi chcela, už tam som. Ale mne je zatiaľ veľmi dobre
aj teraz, pretože viem, že akou cestou som si prešla a tiež, akou chcem
ďalej pokračovať.
Myslím si o sebe, že som pomerne dosť zodpovedný človek, ale občas sa prichytím pri tom, že mnoho vecí odkladám na poslednú chvíľu. Je to všetko otázka priorít a teda viem byť aj poriadna kráľovná prokrastinácie. Momentálne mám na jeden deň vždy naplánovaných niekoľko vecí, takže sa od rána nezastavím a o prokrastinácii nemôže byť ani reč, ale je prirodzené, že odkladám to, na čo nemám chuť a venujem sa tomu, čo ma baví. A to sú teraz DIY svadobné dekorácie a vybavovanie nášho sweet baru. K odpisovaniu mailov som sa musela doslova donútiť, k tomuto článku ma dokopala budúca svokra a keď stihnem aj nejaký ten work-out, beriem to ako odmenu. Ale je to moja "chyba", lebo čo sa týka svadby, mala som stále pocit, že "času ešte dosť..." a ono ups, za mesiac sa vydávam.
Dnes som úplne vyšťavená, takže odomňa nič extra nečakajte. Konečne sme sa dopracovali k našim svadobným pozvánkam. Celý deň som ich dávala dokopy, balila, vypisovala adresy a pod. Ono sa to nezdá, je to kopec práce! Všetko, od návrhu až po balenie (s výnimkou tlače, samozrejme) sme si robili sami, takže to dalo zabrať. Aj som ich pekne nafotila, tak ak budete mať záujem, môžem vám ich ukázať, keď prídu poštou všetkým pozvaným, ktorí sledujú blog.
Tak, a teraz už k fotkám. Predstavujem vám (veľkolepé intro, však? :D) víkendový outfit z minulého týždňa, keď sme boli s dievčatami v ZOO. Až tam som zistila že môj outfit pekne ladí s prostredím, čo úplne dokonale uvidíte v ďalšom poste. Tento vzorovaný cardigan mám už od Vianoc ale na blogu je prvýkrát až teraz. Upozornila ma na to mamka, keď sa ma pýtala, či ho vôbec nosím, pretože ona má ten istý a nevie si ho vynachváliť. Takže áno mami, nosím ho, ale je to skôr jesenný folk kúsok, ktorý sedí práve s klobúkmi a denimom. Akurát počasie je v poslednom čase také všelijaké, takže sa výborne hodil. Nielen cardigan, ale aj ten klobúk a denim.
Nejako podobne ma uvidíte aj na Pohode! Chystám sa tam po niekoľkých rokoch, druhýkrát v živote. V piatok o 14.00 budem mať v ZOOT stane workshop, kde si z tričiek budete môcť vyrobiť nové kúsky, tak určite príďte! Budeme tam aj s Macom a už sa na vás tešíme :). Môžete mi dať aj nejaké tipy, ako prežiť na festivale! Zatiaľ sa majte krásne!
Tak, a teraz už k fotkám. Predstavujem vám (veľkolepé intro, však? :D) víkendový outfit z minulého týždňa, keď sme boli s dievčatami v ZOO. Až tam som zistila že môj outfit pekne ladí s prostredím, čo úplne dokonale uvidíte v ďalšom poste. Tento vzorovaný cardigan mám už od Vianoc ale na blogu je prvýkrát až teraz. Upozornila ma na to mamka, keď sa ma pýtala, či ho vôbec nosím, pretože ona má ten istý a nevie si ho vynachváliť. Takže áno mami, nosím ho, ale je to skôr jesenný folk kúsok, ktorý sedí práve s klobúkmi a denimom. Akurát počasie je v poslednom čase také všelijaké, takže sa výborne hodil. Nielen cardigan, ale aj ten klobúk a denim.
Nejako podobne ma uvidíte aj na Pohode! Chystám sa tam po niekoľkých rokoch, druhýkrát v živote. V piatok o 14.00 budem mať v ZOOT stane workshop, kde si z tričiek budete môcť vyrobiť nové kúsky, tak určite príďte! Budeme tam aj s Macom a už sa na vás tešíme :). Môžete mi dať aj nejaké tipy, ako prežiť na festivale! Zatiaľ sa majte krásne!
Dnes sa trochu ponáhľam. Myslela som si, že cez víkend toho pripravím na blog požehnane, ale počasie je krásne a tak som počítač bez váhania vymenila za pobyt pri vode. Zachvíľku zas odchádzame do ZOO, takže mám na napísanie článku tak cca 10 minút.
S radosťou vám teraz ukážem tieto fotky z Košíc! Joj, keď sa na nich tak pozerám, hneď by som šla domov. Leto v Košiciach milujem, sedenie na teraskách, zmrzlina, ráno doma s raňajkami, mamkou a Sebankom....to je proste šťastie. Tak verím, že sa mi čoskoro podarí do Košíc dostať. Tieto fotky vznikli pri mojej poslednej návšteve. Veľmi ma potešilo, keď mi napísal Tomáš, že by sme spolu mohli niečo nafotiť. Hneď som súhlasila, doma ma totiž fotí iba mamka a na zmenu som bola zvedavá :). Fotenie vyšlo akurát tak, že sme obaja prišli od kaderníka / kaderníčky :D. Ja od svojej šikovnej Mišky (rada vám dám na ňu kontakt!), avšak, hrozne fúkalo (VKV, kto pozná, vie, o čom hovorím) a tak moje pekné vlasy vydržali asi 5 minút, kým som došla na zastávku, ale čo sa dá robiť však. Pred fotením som ešte zašla na mexickú bagetu do bagetérie, pretože som na ňu mala hroznú chuť, veď ako stredoškoláčka som ju jedla aj 2x týždenne. Bola som zhrozená zo služieb, okrem toho, že z mexickej zmesy som dostala do bagety asi za jednu čajovú lyžičku (za druhú som si už priplatila), tak slečny za pultom boli k študentom predomnou veľmi nepríjemné, vyslovene sa nevedeli správať. U nás evidentne neplatí "môj zákazník - môj pán".
Následne som sa však už stretla s Tomášom a išli sme fotiť! Obliekla som si outfit, ktorý som vám chcela ukázať už dlho. Patrí medzi moje "istotky", keď neviem, čo vymyslieť, táto kombinácia limetkovej sukne, trička s potlačou Star Wars a bielych Stan Smith ma nesklame. Cítim sa v nej super a pohodlne.
Teraz už musím bežať, ale dajte mi vedieť, aký outfit nosíte v krízových dňoch vy. Čo je vaša istotka?
Presne dnes pred 8. rokmi som si založila tento blog! Áno, je to tak, blog má dnes narodeniny :). Na tento deň si spomínam celkom jasne, bolo horúco, rovnako ako dnes a ja som sa odhodlala k niečomu, čo mi kompletne zmenilo život. K lepšiemu :). A pri zakladaní som si určite nemyslela, že ma blogovanie bude baviť tak dlho. Veď osemročné dieťa je už v 3.ročníku základnej školy, tak to je fakt dosť, nie? :D Minulý rok som narodeniny blogu neoslávila, nemala som chuť, nemám rada číslo 7 a tiež som nemala pocit, že je čo oslavovať. Ale svoj blogový príhovor si nechám na neskôr.
Dnes je to našťastie inak, mám pocit, že som sa v blogovaní posunula, do inej roviny a tak celkovo. Bohužiaľ, ako to už v dospeláckom svete býva, nemám na dnes prichystané nič špeciálne, celkom sa teším, že som sa po 11 dňoch konečne dostala k blogu. Začala som stážovať v reklamnej agentúre a niekedy je náročné skĺbiť všetko dohromady. To však všetci dobre poznáme :).
Ale, môžem vám povedať, že veľký narodeninový post ešte príde a môžete sa tešiť na krásnu SÚŤAŽ / GIVEAWAY a samozrejme aj nejaké tie birthday fotky :).
Dnes vám s radosťou ukážem tento outfit, ktorý sme s Macom nafotili na jeho nový objektív. Z tejto "hračky" mám veru radosť aj ja, ešte ho presvedčiť, aby ju na mne skúšal častejšie :D. Červená je inak moja farba, cítim sa v nej veľmi dobre a tieto šaty milujem aj po roku od ich zadováženia :). Musím si ale dávať pozor, aby som nakoniec neskončila s armádou červených šiat. Ono to podvedomie nejako funguje a keďže teraz pozeráme The Handsmaid´s Tale (odporúčam!), tak sa to môže ľahko stať.
Odkedy som zverejnila pár fotiek tohoto looku, nonstop sa ma pýtate, ako som si uviazala turban. Dokonca ste si mnohí mysleli, že je to komplet hotový turban, ale nie moji milí, je to obyčajná bavlnená šatka. A jej uviazanie je viac ako jednoduché, verte mi! Tajomstvo spočíva v jej veľkosti a materiále. Je dosť veľká, štvorcová a hlavne, bavlnená. Je to dôležité preto, pretože narozdiel od saténových šatiek po vlasoch nekĺže a vydrží na mieste celý deň :). Šatku prehnem napoly do trojuholníka a potom ju zložím do plochého "hada" o šírke cca 6-7 cm. A potom ju rovnomerne omotám okolo hlavy, vpredu spravím uzlík a konce zastrčím tak, aby mi nehompálali nad hlavou. Naozaj nič komplikované, len musíte prísť na správny systém! Ak by ste chceli konkrétne tú istú šatku, čo mám ja (je fakt krásna a neskutočne ma baví), tak ju teraz nájdete v Tchibe.
P.S: Nie je leto skvelé? Bez make-upu (obočie nerátam) sa cítim krajšia ako s ním a všetko je veselšie lepšie. Keby som sa takto cítila stále :).
Veľmi som sa tešila až vám ukážem tieto fotky, pretože sú podľa mňa najvydarenejšie za poslednú dobu a ja z nich mám veľkú radosť. Pritom vznikli veľmi spontánne, keď sme natáčali v svadobnom salóne a Sindy sa ma spýtala, či ma nemá aj pofotiť, keď už je tu všetka foto výbava. Nemala som to v pláne, veď vidíte, že ani kabelku nemám (pretože všetko som mala nabalené v Kankene a druhom ruksaku) ale vravím si, prečo nie :). Ach keby boli takéto rýchle a vydarené všetky fotenia! Farebne som ich upravila v iPhone7, vidíte v nich nejaký rozdiel? :)
A ako som vám písala v minulom poste, sú tu opäť pásiky. Myslím, že vyniknú najlepšie v kombinácii s inými vzormi. Aspoň mne sa tak páčia úplne najviac. V tomto outfite mám na sebe až 4 vzory, ale nepríde mi to nijak rušivé, naopak, dobre spolu ladia, tak sa netreba vždy striktne držať pravidiel :). Culottky mi v USA našla a kúpila moja budúca svokra a úplne ich zbožňujem! Tento kúsok je fakt "JA" a cítim sa v nich skvele. Bundičku mám naopak v skrini už dlho a veľmi som po nej túžila. Hoci sa mi páči, nenosím ju až tak často, ale už som si povedala, že to zmením, tak je tu. Ale nebudem sa už viac vypisovať o outfite, lebo vám chcem napísať niečo iné.
Viete, za pár mesiacov (2,5 mesiaca) máme s Macom svadbu. Obdivujem všetky nevesty, ktoré sú vysmiate a úplne v pohode, lebo to ja nie som. Teda je to taká sínusoida. Keď doma vyrábam DIY dekorácie, svieti slniečko a čvirikajú vtáčiky a mne v hlave hrá táto pesnička, tak áno, vtedy je všetko krásne a ja som v pohode, ale ak by som písala Svadobný denník ako Linda, tak včera by vyzeral asi takto:
Milý denník, mám pocit, že všetky nevesty, ktoré tvrdia, že si svadobné prípravy nonstop užívajú, klamú. Nie je predsa možné, aby to na nich v tom množstve povinností a áno, aj stresu, aspoň raz nepadlo. My napríklad ešte stále nemáme oddávajúceho. Riešim to od februára. Od februára!!!! To by si neveril, aký problém je nájsť kňaza, ktorý nás zosobáši mimo kostola, pod tým veľkým stromom, ktorý je ako vystrihnutý z mojich svadobných predstáv. Ono by si si myslel, že mať svadbu v lete je predsa normálne, veď leto je svadieb čas, ale pozor, aj dovoleniek. Takže aj farári idú na dovolenky a kvôli vašej svadbe dva týždne pri mori, celkom logicky, nevymenia. Ani ja by som nevymenila, takže chápem, akceptujem.
Dostala som mnoho tipov od známych, že "tento kňaz je super, zavolaj mu". Väčšinou to však boli presne tí, ktorým som už dávno volala a nemajú čas alebo sú v ten deň mimo ČR. Boli to kňazi z rôznych cirkví, všetko kresťanstvo, samozrejme. Obaja oficiálne patríme pod rímskokatolickú cirkev, ale netrváme striktne na ich obrade, veď Boh je len jeden. Viem, k vierovyznanie a politika sú témy, ktoré by sa nemali rozoberať a je to každého osobná vec, ale ja to tu napíšem, veď nemám čo skrývať. Konečne som sa dopracovala k farárovi, ktorý by v našu sobotu mohol byť v ČR a nemal problém nás oddať pod tým stromom. Veľmi sympatický a ľudský pán, fakt sa mi páčil a povedala som si, že konečne niekto! Lenže! Je to rímskokatolický farár a on ako človek je super, ale bohužiaľ, ako zistil, keďže sme obaja pokrstení, nemôže nás oddať mimo kostola. Proste nemôže, viaže ho prísaha, nejde to. Vraj jediná výnimka je, ak jeden umiera na lôžku, inak nič. To dúfam, nebude náš prípad, však. Tak sme sa včera snažili prísť na nejaké riešenie. Že by sme pod tým stromom mali obrad civilný a neskôr prišli na rýchly obrad do kostola. Lenže matrika miesta, kde sa berieme, má v našu sobotu dovolenku, takže "to nepůjde". Ako som zistila, najprv si budúci manželia majú overiť kedy má ich matrika svadobné soboty, ale my sme to nezisťovali, pretože sme chceli a aj chceme cirkevný sobáš a toto bola už len snaha o nejaké riešenie.
Aby si vedel, milý denník, chceme si dať s Macom sľub pred Bohom, lebo obaja v neho veríme (v Boha, nie v jednu z cirkví). Do kostola ale nechodíme, preto by bolo maximálne pokrytecké brať sa v kostole, no nie? Navyše, ja mám svoju vysnívanú svadbu, miesto, kde si s Macom povieme áno a nie, nechcem a nebudem uberať zo svojich nárokov, veď sa vydávam iba raz v živote. A navyše, Boh je všade, tak prečo sa striktne trvá na kostole?
Takže som včera odchádzala z farského úradu a tak to na mňa prišlo, že som sa na zastávke autobusu rozplakala. Prišlo mi to úplne nefér, že sa dvaja ľudia chcú zobrať a nie je tu nikto, kto by ich zosobášil tak, ako si to predstavujú. Tak, ako si to vysnívali. Miestami som mala pocit, že teda kašlem na to, svadba nebude, ale ešteže je ten môj Maco taký aký je a za niekoľko minút ma upokojil. Že vraj všetko bude ok, že niekoho nájdeme. A o hodinu neskôr sme aj našli. Ešte to nie je stopercentné, ale budúci týždeň už bude. A po svadbe sa pri čítaní tohto článku budem už iba smiať.
Nikdy som si nemyslela, že som na pásiky a dokonca si to ani teraz nemyslím, ale zistila som, že v nasledujúcich postoch to tu trošku spásikavie. Ono totiž také pásikavé tričko dokáže divy. Hlavne to klasické, tmavomodro-biele. Stále patrí medzi základné / basic kúsky, ale také vylepšené. Niežeby trebalo na basic kúskoch niečo vylepšovať, ale viete ako to myslím, však? Napríklad nie vždy je nálada na úplnú obyčaj, ale zároveň ani na úlet. Pásiky sú niečo medzi. A výborne sa kombinujú s inými vzormi, ale o tom neskôr.
Ako som vám naposledy rozprávala o nespokojnosti s fotkami, tak hurááá, s týmito som spokojná! Fotila ich Foly tento piatok po tom, čo sme si dali podvečerný piknik v Riegráčoch a chystali sme sa do nášho obľúbeného baru - do bytu :D. Takýto dievčenský piatok mi padol skvele a ani nepamätám, kedy som bola naposledy hore po polnoci. My sme totiž s Macom už taký dôchodci, chodíme skoro spať a pomerne skoro vstávame. Ale ja som vždy bola viac ranné vtáča ako nočná sova.
Prišla k nám na víkend Macova mladšia sestra z Londýna. A viete ako mladí, prišla do Prahy aj trošku "zapařit". Ja som teda rovno povedala, že do klubu nech si idú súrodenci pekne spolu, že teda túto časť programu vynechám. Ale po večeri prišla aj na Maca po celodennom chodení taká únava, že naša ďalšia cesta viedla rovno domov a párty program presunuli na dnešok. Uvidíme, ako to dopadne. Chápem, že pre 19-ročné dievča sú cluby veľmi atraktívne, asi tak, ako pre nás pohodlie nášho gauča :D. Našťastie, aj napriek tomu, že môj iPhone hlásil celý víkend dážď, pršalo iba chvíľu, ktorú sme prečkali v kaviarni. Dnes to vyzerá rovnako.
A bolo to tak aj v piatok. Nešla som kvôli tomu ani behať, pretože aj obloha vykazovala jasné znaky blížiaceho sa dažďa. Potom prišlo slnko. A potom zase mraky. Môj iPhone stále hlásil dážď, tak som si zobrala gumáky a do tašky som hodila dáždnik. Bola som presvedčená o tom, že to príde a ja budem konečne raz pripravená. Samozrejme, nepršalo. Čo ma tešilo, lebo inak by sme asi ťažko sedeli pod holým nebom v Riegráčoch a tiež by sme nič nepofotili. Ono to ale už tak býva, že keď je vonku teplo, máte na sebe moc oblečenia, naopak, keď je 5 stupňov, vezmete si šaty a tenisky (stalo sa mi minulý týždeň a myslela som, že zahyniem). Keď začne pršať, zabudnete si dáždnik a keď neprší, obujete si gumáky. Krásy a prekvapenia života. Avšak, tieto gumáky sú fakt pecka, úplne ľahučké ako obláčik a vyzávanie ide ako po masle. Nohy sa mi v nich nepotia a ani ma po dlhšom chodení nebolia. Takže ak gumáky, jedine tieto! Naviac sú teraz aj za smiešnu cenu a farbu si môžete vybrať :).
Začala som vyrábať guitar strapy a čoskor vám ich predstavím aj viac! Koncom mája na blogerskom bazári vo Phil´s Corner si ich budete môcť obzrieť aj osobne! Venujem sa ich výrobe teraz väčšinu svojho dňa, tak verím, že sa vám budú páčiť :).
Fakt ma mrzí, že teraz neprispievam tak, ako by som si predstavovala, teda častejšie. Materiál na publikovanie by aj bol, ale v poslednom čase prestávam byť spokojná s úpravou fotiek a tak hľadám nové cesty editovania. V praxi to vyzerá tak, že jednu foto upravím, myslím si, že ok, to pôjde zajtra von, ráno sa zobudím, a už sa mi to nepáči. Tento problém riešim už dlhšie a neviem, či je to mojím počítačom alebo je to mnou.
V poslednom čase som tak všeobecne nerozhodná. Sama sa tomu čudujem, pretože sa poznám ako človek, ktorý si je vždy istý tým, čo chce. Myslím, že sa to začalo plánovaním svadby. Scrollovanie Pinterestom mi ukázalo, koľko možností mám a keď sa mi ich páči viac, rozhodovanie je pomerne náročné, hlavne pri udalosti, ktorú mám v pláne absolvovať iba raz za život. Rozhodnúť sa je teda riadna zodpovednosť!
Rovnako to mám s týmito šatami. Povedala som si, že budem nosiť tento rok viac šiat, pretože ako viete, takmer žiadne nemám. Tieto výrazné červené sa mi veľmi páčia, majú príjemný materiál a cítim sa v nich dobre. Ale! Sú veľkosti XS a napriek tomu sú mi trošku voľné. To by nebol až taký problém. Ten je skôr v tom peplume. Budú sa mi páčiť aj o rok? Na to odpovedať nedokážem.
SÚŤAŽ O SURFERSKÝ ZÁJAZD DO ŠPANIELSKA!
Spolu s pracím prostriedkom Surf teraz môžete vyhrať surferský zájazd do Španielska! To znamená, že už 15-18.júna môžete pekne krásne brázdiť vlny na doske v Asturias (a cítiť sa, že znamená svet, haha), užívať si slnko, piesok a španielsku kuchyňu.
Keď som si pred Veľkou nocou balila kufor na Slovensko, dala som doň kopec jarno-letných vecí. Sukne, krátne tričká, bundičky. Len jedna mikina a kožená bunda v ňom boli, že ak by čisto náhodou bolo chladnejšie. A ono náhodou bolo. Veľmi, veľmi chladno. Ľudia opäť vytiahli svoje zimné kabáty a kotníkové čižmičky. Bláznivé aprílové počasie. V jedno ráno dokonca snežilo. Poobede už bola jar. Takže zo všetkých outfitov, ktoré som mala v pláne nafotiť sa uskutočnili dva (a je otázne, či je ten druhý kvôli vetru publikovateľný) a toto je jeden z nich. Tiež mal vyzerať trochu inak. Bez bundičky, alebo s denimovou bundou. Ale tú denimovú bundu som zabudla u Maca v aute a on sa s ňou vrátil do Prahy. A potom som pri náhodnej návšteve sekáča našla tento oversized pastelový skvost, ktorý pripomína mramor. Stál luxusných 1,50 EUR a hodil sa mi nielen do celkového looku, ale hlavne do chladnejšieho veterného počasia. Tesne po tom, čo sme s mamkou dofotili, sa spustil lejak (pozrite sa na tú oblohu na fotkách, to je typická obloha pred búrkou) a samozrejme po ňom vyšlo slnko :). Striebornú sukňu poznáte, ale v inej verzii. Nenosila som ju už tak často, ako by som chcela, tak som ju skrátila a tramtadadá, nový kúsok je na svete :). A namiesto kabelky vidíte môj nový Instax na DIY remienku. Najradšej by som ním fotila všetko, škoda, že tie fotky sú pomerne drahé, ale aspoň si dvakrát rozmyslím, kedy cvaknem :). A ešte som vám chcela povedať o nových Adidas Stan Smith Bold teniskách, ktoré sú na mojom poslednom must have zozname. Mám z nich neskutočnú radosť, na zvýšenej podrážke vyzerajú podľa mňa ešte lepšie ako v "pôvodnom" stave. Ešte vám ich nafotím aj z blízka.
Nechcem sa teraz na nič sťažovať, lebo už som vám o tom, ako ma rozčuľujú ľudia nedávno písala. Ale ono mi to nedá. Nazvime to teda iba opisovanie situácie, alebo len obyčajné konštatovanie. V to ráno, keď v Košiciach snežilo som si zavolala taxík, pretože trepať sa na druhý koniec mesta košickou MHD a ešte v takých nepriaznivých klimatických podmienkach neprichádzalo do úvahy. Ono viete, systém pražskej hromadnej dopravy funguje podľa mňa skvostne, čo ma rozmaznalo, veď na dobré sa ľahko zvyká. Takže ani nepamätám, kedy som šla naposledy v Košiciach autobusom. Ale pamätám si, že som bola v šoku, lebo od mojich stredoškolských čias sa nič nezmenilo a vodiči autobusov ďalej jazdia tak, akoby niesli dobytok. No to nie o tom som chcela.
Takže, zavolala som si teda taxík. Klasika, za 3 eurá, ale nie Easy, s tými to nemá zmysel, kto je z Košíc, vie, o čom hovorím. Taxík prišiel do pár minút, zišla som dole a našla taxikára piškať pri našom plote. Videla som síce viac, ako som chcela, ale pohoda, sme len ľudia. Nasadli sme teda obaja do auta a očakávala som, že vzhľadom na toto mierne nepríjemné intro budeme celú jazdu ticho. Ahahaaaa omyl! Keď som povedala adresu, kam ma má odviesť, spustil pán taxikár nenormálne hundranie, nadával, hneval sa, že dnes už ako blbec (použil to slovo na K) dáva túto trasu presne z tejto ulice tretíkrát a za (opäť nadávka) 3 eurá. Ja som mala dobrú náladu, tak som sa mu iba povedala, že v tomto počasí a takúto trasu je časovo výhodnejšie dať taxíkom, ale to som len priliala olej do ohňa, lebo som opäť ja bola tá zlá, že cestujem cez celé mesto za tie 3 eurá. Po tom, čo mi povedal, že za normálnych okolností by ma táto cesta stála 12 eur (haha, to by som šla tým autobusom :D), som ešte som skúsila povedať, že nech teda dá výpoveď a jazdí Uberom. Ten pohľad ste mali vidieť. Bola som v jeho očiach diabol. Uber? Nie!!!! On neuznáva Uber, to je nezákonné, to je podvod a bla bla bla. A vôbec, prečo nejdem teraz Uberom ja, haaa? No on mi to povie, že prečo! Lebo ten (nadávka) Uber jazdí iba v noci! Nič, už som sa rozhodla nekomunikovať, lebo by ma ešte vysadil. Cestou si ešte ponadával na všetkých, ktorí nevedia šoférovať a hundral si popod nos. Cesta bola fakt nepríjemná a ešte som mala mať výčitky, že platím iba 3 eurá. Určite. Za normálnych okolností by človek dal prepitné, ale tu som nemala žiaden dôvod, za čo sa pán urazil, pretože sa mi pri vystupovaní z auta ani nepozdravil.
U nás to totiž chodí tak, že nie podnikateľ je vďačný, že využívate jeho službu, ale vy máte ďakovať jemu, že vám ju poskytuje. Za akých podmienok, na tom už asi nezáleží.
Hneď na to sme išli s mamkou kupovať koberec. Vybrali sme si, ale nevedeli sme, či sa bude do obývačky hodiť. Nevadí, kúpime, skúsime a keď nie, tak ho hneď donesieme naspäť. Opýtali sme sa predavačky (s tragicky vytrhaným obočím), či to bude takto možné. Pozrela na nás, zdvihla to svoje hnusné obo a s nezáujmom odpovedala: ,,Ale pani, toto nie je požičovňa." Naštartovaná z toho taxíku som jej povedala, že si ten koberec nechceme požičať, ale kúpiť a MOŽNO vrátiť, ak nesadne, ale keď som sa na ňu pozerala, nemala som vôbec chuť sa s ňou baviť. Takže sme ten koberec nekúpili a ani tam žiadny iný nekúpime.
A potom som v ten istý deň išla hodiť do elektro obchodu staré káble a nabíjačky, nech ich zlikvidujú tak, ako treba. Prišiel ku mne mladý sympatický muž, spýtal sa ma, ako mi môže pomôcť. Podala som mu krabicu s káblami, že teda, nechceme ich vyhadzovať len tak, že oni už vedia ako ich spracovať alebo čo s nimi urobiť. Povedal, že síce nevie o tom, že by tento druh elektroniky recyklovali, ale mám mu to tu nechať, niečo už vymyslí. Z jeho ochoty som šla do kolien a normálne ma to dojalo, aký bol milý. Prečo sa tak nesprávajú všetci?
Ja viem, že môže mať niekto zlý deň, tiež ho mám, ale väčšinou sa snažím, aby to (cudzích) ľudí zasiahlo čo najmenej. Navyše keď je človek v práci, jeho momentálna nálada musí ísť bokom. Služba je od slova slúžiť. Prečo to u nás chápe tak málo ľudí? Tvorme prostredie, v akom chceme žiť. Nič sa samo nezmení, zmena je o nás. Buďme už konečne ľudia.
P.S.: Ako ste si už asi všimli, anketa Bloger roka 2017 sa pomaly blíži ku koncu a na hlasovanie už ostáva iba pár dní. Veľmi pekne by som vás chcela poprosiť o vaše hlasy, bez vás to totiž určite nedám! Hlasovať za mňa môžete TU.
P.S.: Ako ste si už asi všimli, anketa Bloger roka 2017 sa pomaly blíži ku koncu a na hlasovanie už ostáva iba pár dní. Veľmi pekne by som vás chcela poprosiť o vaše hlasy, bez vás to totiž určite nedám! Hlasovať za mňa môžete TU.
Budem tiež rada, ak ma začnete sledovať aj na Youtube, začala som totiž natáčať viac videí a zaujíma ma váš názor. Baví vás, ak raz za čas pribudne nejaké video alebo radšej čítate?
Niekedy keď chodím domov z mesta, vychytám akurát taký čas, že idú domov aj stredoškoláci a síce je vlak dosť plný, väčšinou sa pohodlne usadím a bavím sa na rozhovoroch a výzore jednotlivcov. To si hneď spomeniem na seba na strednej a v duchu sa fakt smejem. S akou hrdosťou sme nosili tie kombinácie, ktoré akože vyjadrovali našu osobnosť (s veľkým O). Také nezmyselné looky a toľko sebavedomia, to sa už (našťastie) nikdy nezopakuje. Môj posledný vizálny poklad vyzeral asi takto: dierkované silonky, denimové šortky, nejaká bombera, kitten heels a školská taška, pretože tie učebnice do niečoho dať treba. A tie múdre reči. Prečo sme sa brali tak príliš vážne? Minule pozerám a jedna slušná zlatá holka má ruky pokreslené hákovým krížom. Ďalšie držia diéty. Sú chudé, sú na strednej a držia diéty. Nechápem. Väčšina z nich chce vypadnúť z tohto nudného mesta. Do Anglicka, Nemecka, aj Amerika ich láka. Pritom ľudia, čo odišli z domu sa tak radi do tej nudy vracajú. Ale jasné, na niektoré veci musí človek prísť sám :). Aj tie outfity a aj tie reči majú svoje čaro, pretože LEN v tomto období sú odpustiteľné.
Dám pár slov aj k outfitu, snáď si nebudem o pár rokov klepkať na čelo, že čo som to nosila, haha. Aj keď už mám viac-menej ustálený štýl, tak by sa to stať nemalo. V niečom som sa našla, pochopila som, že menej je viac, že na pílu sa tlačiť neoplatí, že kontrasty fungujú najlepšie a že ak sa v niečom necítim dobre, škriabe ma to, nedokážem v tom dýchať alebo sa musím neustále upravovať, treba od toho ísť čo najďalej.
Tak napríklad tento overal mi doslova padol do rúk. Viete, že do obchodov moc nechodím, a dokonca sa úspešne vyhýbam impulzívnym nákupom, ale minule som mala cca 10 minút čas pred schôdzkou a tak som zašla do H&M. Tam som pri prehrabkávaní sa zľavovým tovarom narazila na tento overal, pozrela som sa naň, očaril ma výstrih na chrbte, potom cena, tak som si ho priložila k telu, pozrela na na hodinky, zistila som, že mám 3 minúty, tak som ho ani neskúšala, rovno som ho zaplatila a šla. Doma som zistila, že overal mi krásne sadol aj napriek tomu, že je v M-ku, a to som ešte netušila, že ho pomaly nedám dole. Odkedy ho mám, myslím, že tvorí súčasť každého druhého outfitu :D. To našťastie na blogu nevidíte. Je skvelé, že s jedným kúskom som oblečená celá. Ak je chladnejšie, dávam si pod neho tričko, to vyzerá tiež dobre. Takže to bol síce intenzívny nákup, ale už teraz sa mi z hľadiska CPW (cost per wear) veľmi vyplatil!
Fotečky vyšli tiež, táto ulica na Vinohradoch nemá konkurenciu, keď na nej kvitnú čerešňové stromy. Je to nádhera, je to rozprávka. A Foly fotí vždy ako pán :). Snažíme sa dať každý rok tradične jednu photosession. Porovnanie roku 2017 a roku 2015 som vám hodila na Facebook. Stojí rozhodne za to :D.
Tiež by som vás veľmi rada poprosila o váš hlas v ankete Bloger roka 2017. Jedna z vás ma nominovala v kategórii Móda, čo si veľmi cením a tak som si povedala, že by bolo fajn sa tento rok dostať do prvej 10. Minulý rok som vás o hlasy ani nežiadala, pretože sama som so svojim blogovaním nebola spokojná. Avšak tento rok je to inak, ja blogujem s plným nasadením a cítim vašu podporu či už tu na blogu alebo na soc. sieťach :). Budem vám veľmi vďačná za každý jeden hlas! Pravda ak si myslíte, že si ho zaslúžim.
Premýšľala som, ako začať tento článok a pri prezeraní fotiek mi najvýstižnejšie príde: ,,Život je pes." :D Ale ono to nie je úplne pravda. Skôr by som povedala, že je všetko o našom uhle pohľadu. Kedysi som bola jedna veselá pozitívna kopa, do ktorej bubliny nič zlé nepreniklo. Aj z toho zlého som totiž urobila vtipnú poučnú historku a išlo sa ďalej. Avšak, vekom sa moja bublina vyparila a ja sa ju teraz snažím vybudovať znova. Neviem, čo sa stalo, či je to naozaj iba tým dospievaním, tým, že človek vidí realitu....ak áno, tak ja tú realitu až tak reálne vidieť nechcem. Na druhej strane, mám už (pre niekoho iba, veď vravím, uhol pohľadu) 24 rokov a tak sa to úplne nedá. Veci, ktoré som sama sebe odpustila a tolerovala ich, keď som mala 20, sa zrazu, o 4 roky neskôr zdajú nemysliteľné a miestami smutné. Tak sa ich snažím nerobiť. však.
Niekedy mám pocit, že mám dve osobnosti. Dve Rebeky, ktoré musím striedavo uspokojovať, aby som bola potom ako celok spokojná a vyrovnaná aj ja. Mám rada spoločnosť (svojich ľudí) a rada rozprávam, ale na druhej strane milujem keď som sama, môžem si čítať, kresliť, šiť....Milujem mesto, kaviarne, krásne malé uličky Prahy, Vinohrady, moje Košice, avšak ešte viac som si obľúbila našu záhradu, parčík, kde ma sledujú dôchodci a ihrisko, kde cvičím s výhľadom na kone a les. Lebo to je také MOJE. Mesto a ulice patria VŠETKÝM, ale záhrada, park, ihrisko, to sú moje "tajomstvá", kde málokedy niekoho stretnem.
Preto sa veľmi veľmi teším na jar a leto. Už teraz sa starám o našu záhradu (pritom nie som žiadny veľký záhradník, skôr naopak, ale snažím sa), vymýšľam rôzne DIY projekty, ako využiť prírodný materiál, ktorého sa potrebujeme zbaviť a tiež pripravujem DIY plán na našu svadbu. Na mojom wishliste je tak elektrická brúska, lebo šmirgľovať drevo ručne nie je nič moc teda....
Pracovala som v kancelárii a zistila som, že byť zavretá v klimatizovanom prestore a "čumieť" celý deň do počítača nie je vôbec pre mňa. Avšak väčšina pracovných pozícií, o ktoré sa uchádzam (pretože predsa len mám nejaké "dovednosti", ktoré sú vhodné práve na istý druh práce), je práve o práci v kancelárii. Úprimne dúfam, že sa mi podarí nájsť nejaký kompromis, kde bude možný aspoň pravidelný home office. A keď nie, kúpim si tú brúsku a budem tvoriť nielen pre seba, ale aj pre iných, len som na to ešte nezobrala odvahu (a sama neviem prečo).
Napríklad moja známa Inga (bola so mnou v Nákupných maniačkach) tú odvahu mala a dnes tvorí pod značkou Inga Espadrilles. Jej hlavným produktom sú náhrdelníky Japamala. Náhrdelníky s hrubšími gorálkami môžem, mám ich doma niekoľko a vyzerajú skvele tak s mestským casual outfitom ako aj s letnými etno šatami alebo festivalovým lookom. Pôvod náhrdelníkov japa mala (alebo iba mala) je v náboženstve, v hinduizme a buddhizme slúži k odriekaniu modlitieb či mantry. Ja mám doma jednu posvätenú mníchom z Thajska, ale tú príliš nenosím, je mi vzácna.
V poslednom čase ma veľmi bavia farby. Hlavne nejak začínam po rokoch prichádzať na chuť žltej. Kedysi jej patrilo prvé miesto v zozname obľúbených farieb, ale po tom, čo som mala žlté pomaly všetko, sa to celé obrátilo a túto pozitívnu farbu som nechcela ani vidieť. Ale teraz už viem, že nie je žltá ako žltá! Páči sa mi pastelová až maslová (nejaký top s volánmi som si už vyhliadla) a potom žltá na hranici so zelenou, taká žiarivá limetková. Presne ako táto sukňa! Keď som ju ešte v novembri počas nášho výletu v NYC uvidela, ani na sekundu som nezapochybovala, že musí byť moja. Pritom nič v podobnej farbe nemám a ani som po tom netúžila, ale táto sukňa si ma našla. Mala som ju na sebe už oveľa viackrát, ako som pôvodne odhadovala a to ešte nie je ani leto! Už teraz s ňou mám naplánovaných niekoľko jarno-letných lookov, takže vedzte, že ju ešte uvidíte. Hlavne v kombinácii s modrou a červenou. A samozrejme s vojenskou zelenou, pretože tá si s výraznými farbami výborne rozumie.
Tieto týždne sú pre mňa psychicky dosť náročné, mám pocit, že sa to tak nejako ťahá už od začiatku roka a len sa mení intenzita. Ako rada by som si dala tripík do Thajska a tvárila sa, že žiadne problémy a trápenia neexistujú. Avšak, keďže život zabezpečuje rovnováhu vo všetkom, dejú sa aj pozitívne veci, len ich ako opatrný a poverčivý človek nechcem zakríknuť. Dnes je 19.3. a presne o 5 mesiacov máme s Macom svadbu! Prečo to tak rýchlo letí? Mám pocit, že sme sa nikam nepohli, aj keď to nie je úplne pravda. Mám za sebou prvú návštevu svadobného salónu a tiež som si kúpila sandálky, v ktorých pôjdem k oltáru. Viem, že topánky sa ako prvé normálne nekupujú, ale ja mám predstavu pomerne jasnú, takže k šatám a štýlu svadby pôjdu dokonale.
A keď sme už pri tej svadbe, chcela som mať články zo série Wedding Inspo dávno všetky hotové, ale čas letí akosi rýchlo a ja som vám svoje predstavy zdelila naposledy už pred mesiacom! Preto sľubujem, že do konca mesiaca tu bude ďalší svadobný článok :). Dosť práce mi dalo zostrihanie videa 22+2 FAKTOV O MNE, ktoré som v piatok zverejnila. Chcem vám veľmi pekne poďakovať za reakcie a názory, mám z nich veľkú radosť a vážim si tých 20 minút každého, kto si video pozrel. Mám pripravené aj iné video a v hlave niekoľko námetov na ďalšie. Tento rok by som blog veľmi rada rozšírila práve aj o túto Youtube časť.
Teraz som niekde čítala, že je dosť náročné si nájsť kamarátov v dospelosti, pretože čím ste starší, tým viac neznášate ľudí. Môžem s tým viac menej súhlasiť. Masy anonymných ľudí bez mena, ktorých stretávam denne na ulici či v električke, ma fakt vedia vytočiť. Nič s nimi nemám, neviem o nich absolútne nič, ale jediné čo od nich očakávam je, aby sa nesprávali ako zvieratá, ani ako neandrtálci, ale aby sa chovali ako inteligentní uvedomelí ľudia, za ktorých sa vo svojej hlave pokladajú.
Tak vám poviem príbeh, ktorý ma kvalitne naštartoval minulý týždeň. Stojím na autobusovej stanici v Rimavskej Sobote s cieľom nasadnúť do autobusu smer Košice. Prišli sme s Papim na tú autobusovú stanicu zámerne skôr, postavila som sa za mladú pani, ktorá tam bola prvá. Nemala som ambície ju predbehnúť, jednoducho prišla skôr ako ja, tak to rešpektujem, normálne sa postavím za ňu. Eurobus meškal (óóó toľké prekvapenie) a na nástupišti číslo 1 sa už nazbieralo pomerne dosť ľudí, ktorí sa rovnako ako ja chystali využiť jeho služby. Už nestáli v rade, ale rôzne roztrúsene. Každopádne, tak ako na pošte či u lekára by sa malo dodržovať nejaké dekórum, a teda sa nebudem tlačiť dopredu, keď som prišla medzi poslednými. Či nie takto to funguje? Politici si tu robia čo chcú, poriadok vystriedal bordel a tak ich prostí ľud nasleduje, veď nám idú príkladom, nie? To som trochu prehnala, ale chápete. No nič, vrátim sa k príbehu. V diaľke sme zahliadli prichádzajúci autobus. Ľudia sa zrazu začali približovať k obrubníku, aby k nemu boli bližšie, keď zastane. Potom ten Eurobus zastal na nástupišti a spustilo sa peklo. Seriózne peklo. Ľudia sa na seba natlačili, vytvorila sa masa a každý chcel do autobusu nastúpiť prvý. Cítila som, ako mi niekto dýcha na hlavu, zároveň ma tlačili na pani predomnou. Z masy som už nevedela ujsť. Paradoxne sa medzi mňa a pani predomnou z boku tlačili ešte dve postaršie (za to by sa urazili) "dámy", ktoré prišli na stanicu medzi poslednými. Bez hanby. Nikomu neprišlo divné, že nikto nemal ŽIADNY osobný priestor. Boli sme na seba totálne nalepení. Ako keby v krajine panoval hlad a dávky jedla a vody od dodávky Červeného kríža boli obmedzené. Boj o prežitie. Boj o nástup do autobusu, v ktorom je miesta dosť. Už som sa nadýchla, že sa ozvem: ,,Pani zlatá, kam sa tak tlačíte?", keď ma niekto natlačil k autobusu ešte bližšie a ja som sa musela rukou pridržať, aby som pod neho nespadla. Keby som spadla, čert to ber, použili by ma ako ďalší schodík k ich vysnívanej ceste do autobusu. Chcela som začať kričať a kázať, nech sa spamätajú a začnú sa chovať normálne, ale uvedomila som si, že je to zbytočné. Som sklamaná. Čiastočne aj zo seba, že som sa neozvala. Do toho autobusu sme nastúpili všetci.
Ja viem, že sa hovorí, že sa máme všetci starať o seba a neriešiť ostatných. Ale niektorí to pochopili úplne nesprávne!
Inak sa snažím vnímať ľudí, s ktorými som v kontakte napríklad pracovne. V každom vidím najprv to dobré. Dávam im šancu. Nepokladám za zlého človeka ani blbca nikoho, kým mi na to nedá dôvod. Mám v živote jedno heslo, podľa ktorého sa riadim. Správaj sa k druhým tak, ako chceš, aby sa aj oni správali k tebe. Niekedy je mi to však na vlastnú škodu. Človek je od prírody sebecký a myslí hlavne na seba. Jasné, je dôležité myslieť na vlastné dobro, ale nemyslím si, že je správne využívať k tomu druhých bez toho, aby z toho mali tiež aspoň nejaký úžitok.
Denne mi chodia rôzne ponuky na "spoluprácu". Dávam to do úvodzoviek preto, pretože podmienky určené zo strany firmy sú veľmi výhodné iba pre nich. Napríklad si mám kúpiť produkt z vlastného vrecka (jeho hodnota je teda na mne), oni mi preplatia cca 30 EUR. To je akože tá moja odmena. A mám o nich napísať článok na blogu. Takže ak si to zhrnieme, ja si mám kúpiť nasilu produkt, ktorý nepotrebujem, aby som o nich mohla napísať článok a preplatia mi iba jeho časť. Ak by som si objednala produkt (stále ho nepotrebujem) do 30 EUR, otázka zostáva, kto mi zaplatí za ten čas, ktorý strávim na príprave článku, a ktorý bude reklamou pre daný portál? Zbytočná rečnícka otázka, pretože odpoveď som na ňu, ja drzaňa drzá, už nedostala. Ale je to jasné, v tomto prípade by som platila za reklamu na portál na mojom blogu ja im! Skutočne výhodná spolupráca. Takisto priam milujem ponuky od rôznych nových online magazínov, ktorým sa, citujem ,,...veľmi páči môj blog a štýl, ktorým píšem....a bla bla bla..." a chcú, aby som sa stala súčasťou ich redakčného tímu. Ako protihodnotu mi ponúkajú prelinky z ich webu na môj blog a zdieľanie na ich FB stránke. Nie, ďakujem.
A potom sú tu projekty, na ktoré sa tešíte a chcete ich veľmi robiť. Kvalitne, na úrovni, k spokojnosti oboch strán. Pristúpite na podmienky klienta, naozaj na všetky, znížite si honorár, pretože v projekt veríte, ale tiež máte svoje podmienky, z ktorých ubrať nechcete, aby neutrpela kvalita. Teda aby bol spokojný klient, ale s tým, že si za svojou prácou stojíte a neodovzdáte polovičnú prácu. Pretože to chcete robiť poriadne. A čím viac ustupujete, tým viac ešte tlačia, až sa nakoniec cítite ako blbec a premýšľate, či vám to za to vôbec stojí. Často tak zistíte, že ľudia sa bohužiaľ nie vždy správajú tak, ako by ste očakávali. Že kompromis je pre niektorých jednostranná záležitosť.
Takže toľko dnes k ľuďom. A pár slov, naozaj pár, k outfitu. Viete, že na extra dievčenské outfity nie som, ale tento ružový klobúk bol fakt peckový úlovok, ktorý som zahliadla vo výklade v električke a musela sa preň vrátiť. Je zo sekáča, rovnako ako sukňa a sveter. Táto kombinácia ružovej a army green je teraz moja obľúbená a s rôznymi obmenami som ju mala na sebe už niekoľkokrát. A konečne bolo počasie aj na nové biele tenisky slovenskej značky Novesta! Avšak plánujem s nimi nejaký DIY, tak sa potom nechajte prekvapiť :).
Keď príde v obliekaní na pohodlnosť, je vám asi jasné, že tá je u mňa na vysokých priečkach. Vo vysokých ihličkách ma nestretnete, aktuálne ani žiadne nevlastním, rôznym nepríjemným umelým a krčivým materiálom sa vyhýbam a vyhodila som zo šatníku všetko, čo si vyžadovalo niekoľkominútový obliekací rituál a v čom som sa nemohla poriadne nadýchnuť. Myslím si, že móda má slúžiť nám a nie my jej. Ale tento názor som nezastávala odjakživa. Pamätám si časy, veď neboli ani také dávne ako sa zdajú, keď som na strednej škole vstávala o 2 hodiny skôr, každé ráno som si umývala vlasy, líčila sa (zakrývala nedostatky, ktorých bolo požehnane) a niekedy som si obliekla niečo, čo som potom celý deň preklínala, ale tak, bola to nejaká vychytávka a pre krásu sa predsa trpí. Netvrdím, že nie, len si nemyslím, že týmto spôsobom. To ale pubertiakovi nevysvetlíte.
Pôvodne som vám dnes chcela naservírovať ďalšiu časť svadobnej inšpirácie, ale na jej písanie potrebujem kľud. Akože pokojne si sadnúť, zapnúť nejakú príjemnú hudbu, spraviť si čaj a písať. A to sa mi v týchto dňoch nedarilo, takže mi naň dajte ešte trochu času. Je tu však nový outfit! Trochu som si zaexperimentovala s vlasmi (s Photoshopom) a skúsila, aké by to bolo, keby boli šedé. V poslednom čase totiž o takejto zmene uvažujem a veľmi ma láka. Určite by som nešla až do takejto výraznej celoplošnej šedej (nechcem si vlasy odfarbovať), ale nejaký ten balayage v kombinácii s farebnými maskami Maria Nila....to už áno! Čo myslíte vy?
Toľko vám chcem toho povedať, až neviem, kde začať. Ale nejak začať musím a preto poďme na to. Ste skvelí! Fakt úplne najviac skvelí a úžasní. Oukej, väčšinou sú tu ženy, ale isto sa tú nájdu aj nejakí muži, tak to píšem spolu. Som najviac vďačná, že na tento blog chodia takí normálni, inteligentní, milí a uvedomelí ľudia. Presne to som pred niečo vyše rokom / rokom a pol chcela dosiahnuť a stalo sa to realitou. Mám s vami bližší vzťah ako predtým, preto s vami zdieľam viac aj zo svojho života a cením si, že s vami môžem komunikovať ako kamarátka. Chcem vám poďakovať za všetky krásne správy, ktoré mi píšete, za rady, keď si ich pýtate (a potom sa pýtam aj ja vás), za podporu a motiváciu. Nedávno som o tom, čo ma na blogovaní najviac teší písala do EMMA magazínu. A úplne najviac na tom všetkom ste VY. Ľudia a príležitosti, ktoré som vďaka blogu dostala a spoznala. V marcovej Emme (teraz je v stánkoch) je to tom celá strana, tak ak ma chcete mať aj doma, takto je to možné :D. Ja sa už teším, ako ju chytím do rúk, aj keď budem asi jedna z posledných :D.