Presne dnes pred 8. rokmi som si založila tento blog! Áno, je to tak, blog má dnes narodeniny :). Na tento deň si spomínam celkom jasne, bolo horúco, rovnako ako dnes a ja som sa odhodlala k niečomu, čo mi kompletne zmenilo život. K lepšiemu :). A pri zakladaní som si určite nemyslela, že ma blogovanie bude baviť tak dlho. Veď osemročné dieťa je už v 3.ročníku základnej školy, tak to je fakt dosť, nie? :D Minulý rok som narodeniny blogu neoslávila, nemala som chuť, nemám rada číslo 7 a tiež som nemala pocit, že je čo oslavovať. Ale svoj blogový príhovor si nechám na neskôr.

Dnes je to našťastie inak, mám pocit, že som sa v blogovaní posunula, do inej roviny a tak celkovo. Bohužiaľ, ako to už v dospeláckom svete býva, nemám na dnes prichystané nič špeciálne, celkom sa teším, že som sa po 11 dňoch konečne dostala k blogu. Začala som stážovať v reklamnej agentúre a niekedy je náročné skĺbiť všetko dohromady. To však všetci dobre poznáme :). 

Ale, môžem vám povedať, že veľký narodeninový post ešte príde a môžete sa tešiť na krásnu SÚŤAŽ / GIVEAWAY a samozrejme aj nejaké tie birthday fotky :). 

Dnes vám s radosťou ukážem tento outfit, ktorý sme s Macom nafotili na jeho nový objektív. Z tejto "hračky" mám veru radosť aj ja, ešte ho presvedčiť, aby ju na mne skúšal častejšie :D. Červená je inak moja farba, cítim sa v nej veľmi dobre a tieto šaty milujem aj po roku od ich zadováženia :). Musím si ale dávať pozor, aby som nakoniec neskončila s armádou červených šiat. Ono to podvedomie nejako funguje a keďže teraz pozeráme The Handsmaid´s Tale (odporúčam!), tak sa to môže ľahko stať. 

Odkedy som zverejnila pár fotiek tohoto looku, nonstop sa ma pýtate, ako som si uviazala turban. Dokonca ste si mnohí mysleli, že je to komplet hotový turban, ale nie moji milí, je to obyčajná bavlnená šatka. A jej uviazanie je viac ako jednoduché, verte mi! Tajomstvo spočíva v jej veľkosti a materiále. Je dosť veľká, štvorcová a hlavne, bavlnená. Je to dôležité preto, pretože narozdiel od saténových šatiek po vlasoch nekĺže a vydrží na mieste celý deň :). Šatku prehnem napoly do trojuholníka a potom ju zložím do plochého "hada" o šírke cca 6-7 cm. A potom ju rovnomerne omotám okolo hlavy, vpredu spravím uzlík a konce zastrčím tak, aby mi nehompálali nad hlavou. Naozaj nič komplikované, len musíte prísť na správny systém! Ak by ste chceli konkrétne tú istú šatku, čo mám ja (je fakt krásna a neskutočne ma baví), tak ju teraz nájdete v Tchibe.

P.S: Nie je leto skvelé? Bez make-upu (obočie nerátam) sa cítim krajšia ako s ním a všetko je veselšie lepšie. Keby som sa takto cítila stále :).

Veľmi som sa tešila až vám ukážem tieto fotky, pretože sú podľa mňa najvydarenejšie za poslednú dobu a ja z nich mám veľkú radosť. Pritom vznikli veľmi spontánne, keď sme natáčali v svadobnom salóne a Sindy sa ma spýtala, či ma nemá aj pofotiť, keď už je tu všetka foto výbava. Nemala som to v pláne, veď vidíte, že ani kabelku nemám (pretože všetko som mala nabalené v Kankene a druhom ruksaku) ale vravím si, prečo nie :). Ach keby boli takéto rýchle a vydarené všetky fotenia! Farebne som ich upravila v iPhone7, vidíte v nich nejaký rozdiel? :)

A ako som vám písala v minulom poste, sú tu opäť pásiky. Myslím, že vyniknú najlepšie v kombinácii s inými vzormi. Aspoň mne sa tak páčia úplne najviac. V tomto outfite mám na sebe až 4 vzory, ale nepríde mi to nijak rušivé, naopak, dobre spolu ladia, tak sa netreba vždy striktne držať pravidiel :). Culottky mi v USA našla a kúpila moja budúca svokra a úplne ich zbožňujem! Tento kúsok je fakt "JA" a cítim sa v nich skvele. Bundičku mám naopak v skrini už dlho a veľmi som po nej túžila. Hoci sa mi páči, nenosím ju až tak často, ale už som si povedala, že to zmením, tak je tu. Ale nebudem sa už viac vypisovať o outfite, lebo vám chcem napísať niečo iné.

Viete, za pár mesiacov (2,5 mesiaca) máme s Macom svadbu. Obdivujem všetky nevesty, ktoré sú vysmiate a úplne v pohode, lebo to ja nie som. Teda je to taká sínusoida. Keď doma vyrábam DIY dekorácie, svieti slniečko a čvirikajú vtáčiky a mne v hlave hrá táto pesnička, tak áno, vtedy je všetko krásne a ja som v pohode, ale ak by som písala Svadobný denník ako Linda, tak včera by vyzeral asi takto:

Milý denník, mám pocit, že všetky nevesty, ktoré tvrdia, že si svadobné prípravy nonstop užívajú, klamú. Nie je predsa možné, aby to na nich v tom množstve povinností a áno, aj stresu, aspoň raz nepadlo. My napríklad ešte stále nemáme oddávajúceho. Riešim to od februára. Od februára!!!! To by si neveril, aký problém je nájsť kňaza, ktorý nás zosobáši mimo kostola, pod tým veľkým stromom, ktorý je ako vystrihnutý z mojich svadobných predstáv. Ono by si si myslel, že mať svadbu v lete je predsa normálne, veď leto je svadieb čas, ale pozor, aj dovoleniek. Takže aj farári idú na dovolenky a kvôli vašej svadbe dva týždne pri mori, celkom logicky, nevymenia. Ani ja by som nevymenila, takže chápem, akceptujem. 

Dostala som mnoho tipov od známych, že "tento kňaz je super, zavolaj mu". Väčšinou to však boli presne tí, ktorým som už dávno volala a nemajú čas alebo sú v ten deň mimo ČR. Boli to kňazi z rôznych cirkví, všetko kresťanstvo, samozrejme. Obaja oficiálne patríme pod rímskokatolickú cirkev, ale netrváme striktne na ich obrade, veď Boh je len jeden. Viem, k vierovyznanie a politika sú témy, ktoré by sa nemali rozoberať a je to každého osobná vec, ale ja to tu napíšem, veď nemám čo skrývať. Konečne som sa dopracovala k farárovi, ktorý by v našu sobotu mohol byť v ČR a nemal problém nás oddať pod tým stromom. Veľmi sympatický a ľudský pán, fakt sa mi páčil a povedala som si, že konečne niekto! Lenže! Je to rímskokatolický farár a on ako človek je super, ale bohužiaľ, ako zistil, keďže sme obaja pokrstení, nemôže nás oddať mimo kostola. Proste nemôže, viaže ho prísaha, nejde to. Vraj jediná výnimka je, ak jeden umiera na lôžku, inak nič. To dúfam, nebude náš prípad, však. Tak sme sa včera snažili prísť na nejaké riešenie. Že by sme pod tým stromom mali obrad civilný a neskôr prišli na rýchly obrad do kostola. Lenže matrika miesta, kde sa berieme, má v našu sobotu dovolenku, takže "to nepůjde". Ako som zistila, najprv si budúci manželia majú overiť kedy má ich matrika svadobné soboty, ale my sme to nezisťovali, pretože sme chceli a aj chceme cirkevný sobáš a toto bola už len snaha o nejaké riešenie. 

Aby si vedel, milý denník, chceme si dať s Macom sľub pred Bohom, lebo obaja v neho veríme (v Boha, nie v jednu z cirkví). Do kostola ale nechodíme, preto by bolo maximálne pokrytecké brať sa v kostole, no nie? Navyše, ja mám svoju vysnívanú svadbu, miesto, kde si s Macom povieme áno a nie, nechcem a nebudem uberať zo svojich nárokov, veď sa vydávam iba raz v živote. A navyše, Boh je všade, tak prečo sa striktne trvá na kostole?

Takže som včera odchádzala z farského úradu a tak to na mňa prišlo, že som sa na zastávke autobusu rozplakala. Prišlo mi to úplne nefér, že sa dvaja ľudia chcú zobrať a nie je tu nikto, kto by ich zosobášil tak, ako si to predstavujú. Tak, ako si to vysnívali. Miestami som mala pocit, že teda kašlem na to, svadba nebude, ale ešteže je ten môj Maco taký aký je a za niekoľko minút ma upokojil. Že vraj všetko bude ok, že niekoho nájdeme. A o hodinu neskôr sme aj našli. Ešte to nie je stopercentné, ale budúci týždeň už bude. A po svadbe sa pri čítaní tohto článku budem už iba smiať.

Ako som vám naposledy rozprávala o nespokojnosti s fotkami, tak hurááá, s týmito som spokojná! Fotila ich Foly tento piatok po tom, čo sme si dali podvečerný piknik v Riegráčoch a chystali sme sa do nášho obľúbeného baru - do bytu :D. Takýto dievčenský piatok mi padol skvele a ani nepamätám, kedy som bola naposledy hore po polnoci. My sme totiž s Macom už taký dôchodci, chodíme skoro spať a pomerne skoro vstávame. Ale ja som vždy bola viac ranné vtáča ako nočná sova. 

Prišla k nám na víkend Macova mladšia sestra z Londýna. A viete ako mladí, prišla do Prahy aj trošku "zapařit". Ja som teda rovno povedala, že do klubu nech si idú súrodenci pekne spolu, že teda túto časť programu vynechám. Ale po večeri prišla aj na Maca po celodennom chodení taká únava, že naša ďalšia cesta viedla rovno domov a párty program presunuli na dnešok. Uvidíme, ako to dopadne. Chápem, že pre 19-ročné dievča sú cluby veľmi atraktívne, asi tak, ako pre nás pohodlie nášho gauča :D. Našťastie, aj napriek tomu, že môj iPhone hlásil celý víkend dážď, pršalo iba chvíľu, ktorú sme prečkali v kaviarni. Dnes to vyzerá rovnako. 

A bolo to tak aj v piatok. Nešla som kvôli tomu ani behať, pretože aj obloha vykazovala jasné znaky blížiaceho sa dažďa. Potom prišlo slnko. A potom zase mraky. Môj iPhone stále hlásil dážď, tak som si zobrala gumáky a do tašky som hodila dáždnik. Bola som presvedčená o tom, že to príde a ja budem konečne raz pripravená. Samozrejme, nepršalo. Čo ma tešilo, lebo inak by sme asi ťažko  sedeli pod holým nebom v Riegráčoch a tiež by sme nič  nepofotili. Ono to ale už tak býva, že keď je vonku teplo, máte na sebe moc oblečenia, naopak, keď je 5 stupňov, vezmete si šaty a tenisky (stalo sa mi minulý týždeň a myslela som, že zahyniem). Keď začne pršať, zabudnete si dáždnik a keď neprší, obujete si gumáky. Krásy a prekvapenia života. Avšak, tieto gumáky sú fakt pecka, úplne ľahučké ako obláčik a vyzávanie ide ako po masle. Nohy sa mi v nich nepotia a ani ma po dlhšom chodení nebolia. Takže ak gumáky, jedine tieto! Naviac sú teraz aj za smiešnu cenu a farbu si môžete vybrať :).

Začala som vyrábať guitar strapy a čoskor vám ich predstavím aj viac! Koncom mája na blogerskom bazári vo Phil´s Corner si ich budete môcť obzrieť aj osobne! Venujem sa ich výrobe teraz väčšinu svojho dňa, tak verím, že sa vám budú páčiť :). 

Fakt ma mrzí, že teraz neprispievam tak, ako by som si predstavovala, teda častejšie. Materiál na publikovanie by aj bol, ale v poslednom čase prestávam byť spokojná s úpravou fotiek a tak hľadám nové cesty editovania. V praxi to vyzerá tak, že jednu foto upravím, myslím si, že ok, to pôjde zajtra von, ráno sa zobudím, a už sa mi to nepáči. Tento problém riešim už dlhšie a neviem, či je to mojím počítačom alebo je to mnou.

V poslednom čase som tak všeobecne nerozhodná. Sama sa tomu čudujem, pretože sa poznám ako človek, ktorý si je vždy istý tým, čo chce. Myslím, že sa to začalo plánovaním svadby. Scrollovanie Pinterestom mi ukázalo, koľko možností mám a keď sa mi ich páči viac, rozhodovanie je pomerne náročné, hlavne pri udalosti, ktorú mám v pláne absolvovať iba raz za život. Rozhodnúť sa je teda riadna zodpovednosť! 

Rovnako to mám s týmito šatami. Povedala som si, že budem nosiť tento rok viac šiat, pretože ako viete, takmer žiadne nemám. Tieto výrazné červené sa mi veľmi páčia, majú príjemný materiál a cítim sa v nich dobre. Ale! Sú veľkosti XS a napriek tomu sú mi trošku voľné. To by nebol až taký problém. Ten je skôr v tom peplume. Budú sa mi páčiť aj o rok? Na to odpovedať nedokážem.

Spolu s pracím prostriedkom Surf teraz môžete vyhrať surferský zájazd do Španielska! To znamená, že už 15-18.júna môžete pekne krásne brázdiť vlny na doske v Asturias (a cítiť sa, že znamená svet, haha), užívať si slnko, piesok a španielsku kuchyňu. 

Keď som si pred Veľkou nocou balila kufor na Slovensko, dala som doň kopec jarno-letných vecí. Sukne, krátne tričká, bundičky. Len jedna mikina a kožená bunda v ňom boli, že ak by čisto náhodou bolo chladnejšie. A ono náhodou bolo. Veľmi, veľmi chladno. Ľudia opäť vytiahli svoje zimné kabáty a kotníkové čižmičky. Bláznivé aprílové počasie. V jedno ráno dokonca snežilo. Poobede už bola jar. Takže zo všetkých outfitov, ktoré som mala v pláne nafotiť sa uskutočnili dva (a je otázne, či je ten druhý kvôli vetru publikovateľný) a toto je jeden z nich. Tiež mal vyzerať trochu inak. Bez bundičky, alebo s denimovou bundou. Ale tú denimovú bundu som zabudla u Maca v aute a on sa s ňou vrátil do Prahy. A potom som pri náhodnej návšteve sekáča našla tento oversized pastelový skvost, ktorý pripomína mramor. Stál luxusných 1,50 EUR a hodil sa mi nielen do celkového looku, ale hlavne do chladnejšieho veterného počasia. Tesne po tom, čo sme s mamkou dofotili, sa spustil lejak (pozrite sa na tú oblohu na fotkách, to je typická obloha pred búrkou) a samozrejme po ňom vyšlo slnko :). Striebornú sukňu poznáte, ale v inej verzii. Nenosila som ju už tak často, ako by som chcela, tak som ju skrátila a tramtadadá, nový kúsok je na svete :). A namiesto kabelky vidíte môj nový Instax na DIY remienku. Najradšej by som ním fotila všetko, škoda, že tie fotky sú pomerne drahé, ale aspoň si dvakrát rozmyslím, kedy cvaknem :). A ešte som vám chcela povedať o nových Adidas Stan Smith Bold teniskách, ktoré sú na mojom poslednom must have zozname. Mám z nich neskutočnú radosť, na zvýšenej podrážke vyzerajú podľa mňa ešte lepšie ako v "pôvodnom" stave. Ešte vám ich nafotím aj z blízka.

Nechcem sa teraz na nič sťažovať, lebo už som vám o tom, ako ma rozčuľujú ľudia nedávno písala. Ale ono mi to nedá. Nazvime to teda iba opisovanie situácie, alebo len obyčajné konštatovanie. V to ráno, keď v Košiciach snežilo som si zavolala taxík, pretože trepať sa na druhý koniec mesta košickou MHD a ešte v takých nepriaznivých klimatických podmienkach neprichádzalo do úvahy. Ono viete, systém pražskej hromadnej dopravy funguje podľa mňa skvostne, čo ma rozmaznalo, veď na dobré sa ľahko zvyká. Takže ani nepamätám, kedy som šla naposledy v Košiciach autobusom. Ale pamätám si, že som bola v šoku, lebo od mojich stredoškolských čias sa nič nezmenilo a vodiči autobusov ďalej jazdia tak, akoby niesli dobytok. No to nie o tom som chcela. 

Takže, zavolala som si teda taxík. Klasika, za 3 eurá, ale nie Easy, s tými to nemá zmysel, kto je z Košíc, vie, o čom hovorím. Taxík prišiel do pár minút, zišla som dole a našla taxikára piškať pri našom plote. Videla som síce viac, ako som chcela, ale pohoda, sme len ľudia. Nasadli sme teda obaja do auta a očakávala som, že vzhľadom na toto mierne nepríjemné intro budeme celú jazdu ticho. Ahahaaaa omyl! Keď som povedala adresu, kam ma má odviesť, spustil pán taxikár nenormálne hundranie, nadával, hneval sa, že dnes už ako blbec (použil to slovo na K) dáva túto trasu presne z tejto ulice tretíkrát a za (opäť nadávka) 3 eurá. Ja som mala dobrú náladu, tak som sa mu iba povedala, že v tomto počasí a takúto trasu je časovo výhodnejšie dať taxíkom, ale to som len priliala olej do ohňa, lebo som opäť ja bola tá zlá, že cestujem cez celé mesto za tie 3 eurá. Po tom, čo mi povedal, že za normálnych okolností by ma táto cesta stála 12 eur (haha, to by som šla tým autobusom :D), som ešte som skúsila povedať, že nech teda dá výpoveď a jazdí Uberom. Ten pohľad ste mali vidieť. Bola som v jeho očiach diabol. Uber? Nie!!!! On neuznáva Uber, to je nezákonné, to je podvod a bla bla bla. A vôbec, prečo nejdem teraz Uberom ja, haaa? No on mi to povie, že prečo! Lebo ten (nadávka) Uber jazdí iba v noci! Nič, už som sa rozhodla nekomunikovať, lebo by ma ešte vysadil. Cestou si ešte ponadával na všetkých, ktorí nevedia šoférovať a hundral si popod nos. Cesta bola fakt nepríjemná a ešte som mala mať výčitky, že platím iba 3 eurá. Určite. Za normálnych okolností by človek dal prepitné, ale tu som nemala žiaden dôvod, za čo sa pán urazil, pretože sa mi pri vystupovaní z auta ani nepozdravil. 

U nás to totiž chodí tak, že nie podnikateľ je vďačný, že využívate jeho službu, ale vy máte ďakovať jemu, že vám ju poskytuje. Za akých podmienok, na tom už asi nezáleží. 

Hneď na to sme išli s mamkou kupovať koberec. Vybrali sme si, ale nevedeli sme, či sa bude do obývačky hodiť. Nevadí, kúpime, skúsime a keď nie, tak ho hneď donesieme naspäť. Opýtali sme sa predavačky (s tragicky vytrhaným obočím), či to bude takto možné. Pozrela na nás, zdvihla to svoje hnusné obo a s nezáujmom odpovedala: ,,Ale pani, toto nie je požičovňa." Naštartovaná z toho taxíku som jej povedala, že si ten koberec nechceme požičať, ale kúpiť a MOŽNO vrátiť, ak nesadne, ale keď som sa na ňu pozerala, nemala som vôbec chuť sa s ňou baviť. Takže sme ten koberec nekúpili a ani tam žiadny iný nekúpime.

A potom som v ten istý deň išla hodiť do elektro obchodu staré káble a nabíjačky, nech ich zlikvidujú tak, ako treba. Prišiel ku mne mladý sympatický muž, spýtal sa ma, ako mi môže pomôcť. Podala som mu krabicu s káblami, že teda, nechceme ich vyhadzovať len tak, že oni už vedia ako ich spracovať alebo čo s nimi urobiť. Povedal, že síce nevie o tom, že by tento druh elektroniky recyklovali, ale mám mu to tu nechať, niečo už vymyslí. Z jeho ochoty som šla do kolien a normálne ma to dojalo, aký bol milý. Prečo sa tak nesprávajú všetci?

Ja viem, že môže mať niekto zlý deň, tiež ho mám, ale väčšinou sa snažím, aby to (cudzích) ľudí zasiahlo čo najmenej. Navyše keď je človek v práci, jeho momentálna nálada musí ísť bokom. Služba je od slova slúžiť. Prečo to u nás chápe tak málo ľudí? Tvorme prostredie, v akom chceme žiť. Nič sa samo nezmení, zmena je o nás. Buďme už konečne ľudia. 

P.S.: Ako ste si už asi všimli, anketa Bloger roka 2017 sa pomaly blíži ku koncu a na hlasovanie už ostáva iba pár dní. Veľmi pekne by som vás chcela poprosiť o vaše hlasy, bez vás to totiž určite nedám! Hlasovať za mňa môžete TU.

Niekedy keď chodím domov z mesta, vychytám akurát taký čas, že idú domov aj stredoškoláci a síce je vlak dosť plný, väčšinou sa pohodlne usadím a bavím sa na rozhovoroch a výzore jednotlivcov. To si hneď spomeniem na seba na strednej a v duchu sa fakt smejem. S akou hrdosťou sme nosili tie kombinácie, ktoré akože vyjadrovali našu osobnosť (s veľkým O). Také nezmyselné looky a toľko sebavedomia, to sa už (našťastie) nikdy nezopakuje. Môj posledný vizálny poklad vyzeral asi takto: dierkované silonky, denimové šortky, nejaká bombera, kitten heels a školská taška, pretože tie učebnice do niečoho dať treba. A tie múdre reči. Prečo sme sa brali tak príliš vážne? Minule pozerám a jedna slušná zlatá holka má ruky pokreslené hákovým krížom. Ďalšie držia diéty. Sú chudé, sú na strednej a držia diéty. Nechápem. Väčšina z nich chce vypadnúť z tohto nudného mesta. Do Anglicka, Nemecka, aj Amerika ich láka. Pritom ľudia, čo odišli z domu sa tak radi do tej nudy vracajú. Ale jasné, na niektoré veci musí človek prísť sám :). Aj tie outfity a aj tie reči majú svoje čaro, pretože LEN v tomto období sú odpustiteľné.

Dám pár slov aj k outfitu, snáď si nebudem o pár rokov klepkať na čelo, že čo som to nosila, haha. Aj keď už mám viac-menej ustálený štýl, tak by sa to stať nemalo. V niečom som sa našla, pochopila som, že menej je viac, že na pílu sa tlačiť neoplatí, že kontrasty fungujú najlepšie a že ak sa v niečom necítim dobre, škriabe ma to, nedokážem v tom dýchať alebo sa musím neustále upravovať, treba od toho ísť čo najďalej. 

Tak napríklad tento overal mi doslova padol do rúk. Viete, že do obchodov moc nechodím, a dokonca sa úspešne vyhýbam impulzívnym nákupom, ale minule som mala cca 10 minút čas pred schôdzkou a tak som zašla do H&M. Tam som pri prehrabkávaní sa zľavovým tovarom narazila na tento overal, pozrela som sa naň, očaril ma výstrih na chrbte, potom cena, tak som si ho priložila k telu, pozrela na na hodinky, zistila som, že mám 3 minúty, tak som ho ani neskúšala, rovno som ho zaplatila a šla. Doma som zistila, že overal mi krásne sadol aj napriek tomu, že je v M-ku, a to som ešte netušila, že ho pomaly nedám dole. Odkedy ho mám, myslím, že tvorí súčasť každého druhého outfitu :D. To našťastie na blogu nevidíte. Je skvelé, že s jedným kúskom som oblečená celá. Ak je chladnejšie, dávam si pod neho tričko, to vyzerá tiež dobre. Takže to bol síce intenzívny nákup, ale už teraz sa mi z hľadiska CPW (cost per wear) veľmi vyplatil!

Fotečky vyšli tiež, táto ulica na Vinohradoch nemá konkurenciu, keď na nej kvitnú čerešňové stromy. Je to nádhera, je to rozprávka. A Foly fotí vždy ako pán :). Snažíme sa dať každý rok tradične jednu photosession. Porovnanie roku 2017 a roku 2015 som vám hodila na Facebook. Stojí rozhodne za to :D.

Tiež by som vás veľmi rada poprosila o váš hlas v ankete Bloger roka 2017. Jedna z vás ma nominovala v kategórii Móda, čo si veľmi cením a tak som si povedala, že by bolo fajn sa tento rok dostať do prvej 10. Minulý rok som vás o hlasy ani nežiadala, pretože sama som so svojim blogovaním nebola spokojná. Avšak tento rok je to inak, ja blogujem s plným nasadením a cítim vašu podporu či už tu na blogu alebo na soc. sieťach :). Budem vám veľmi vďačná za každý jeden hlas! Pravda ak si myslíte, že si ho zaslúžim.

Premýšľala som, ako začať tento článok a pri prezeraní fotiek mi najvýstižnejšie príde: ,,Život je pes." :D Ale ono to nie je úplne pravda. Skôr by som povedala, že je všetko o našom uhle pohľadu. Kedysi som bola jedna veselá pozitívna kopa, do ktorej bubliny nič zlé nepreniklo. Aj z toho zlého som totiž urobila vtipnú poučnú historku a išlo sa ďalej. Avšak, vekom sa moja bublina vyparila a ja sa ju teraz snažím vybudovať znova. Neviem, čo sa stalo, či je to naozaj iba tým dospievaním, tým, že človek vidí realitu....ak áno, tak ja tú realitu až tak reálne vidieť nechcem. Na druhej strane, mám už (pre niekoho iba, veď vravím, uhol pohľadu) 24 rokov a tak sa to úplne nedá. Veci, ktoré som sama sebe odpustila a tolerovala ich, keď som mala 20, sa zrazu, o 4 roky neskôr zdajú nemysliteľné a miestami smutné. Tak sa ich snažím nerobiť. však. 

Teraz som niekde čítala, že je dosť náročné si nájsť kamarátov v dospelosti, pretože čím ste starší, tým viac neznášate ľudí. Môžem s tým viac menej súhlasiť. Masy anonymných ľudí bez mena, ktorých stretávam denne na ulici či v električke, ma fakt vedia vytočiť. Nič s nimi nemám, neviem o nich absolútne nič, ale jediné čo od nich očakávam je, aby sa nesprávali ako zvieratá, ani ako neandrtálci, ale aby sa chovali ako inteligentní uvedomelí ľudia, za ktorých sa vo svojej hlave pokladajú. 

Tak vám poviem príbeh, ktorý ma kvalitne naštartoval minulý týždeň. Stojím na autobusovej stanici v Rimavskej Sobote s cieľom nasadnúť do autobusu smer Košice. Prišli sme s Papim na tú autobusovú stanicu zámerne skôr, postavila som sa za mladú pani, ktorá tam bola prvá. Nemala som ambície ju predbehnúť, jednoducho prišla skôr ako ja, tak to rešpektujem, normálne sa postavím za ňu. Eurobus meškal (óóó toľké prekvapenie) a na nástupišti číslo 1 sa už nazbieralo pomerne dosť ľudí, ktorí sa rovnako ako ja chystali využiť jeho služby. Už nestáli v rade, ale rôzne roztrúsene. Každopádne, tak ako na pošte či u lekára by sa malo dodržovať nejaké dekórum, a teda sa nebudem tlačiť dopredu, keď som prišla medzi poslednými. Či nie takto to funguje? Politici si tu robia čo chcú, poriadok vystriedal bordel a tak ich prostí ľud nasleduje, veď nám idú príkladom, nie? To som trochu prehnala, ale chápete. No nič, vrátim sa k príbehu. V diaľke sme zahliadli prichádzajúci autobus. Ľudia sa zrazu začali približovať k obrubníku, aby k nemu boli bližšie, keď zastane. Potom ten Eurobus zastal na nástupišti a spustilo sa peklo. Seriózne peklo. Ľudia sa na seba natlačili, vytvorila sa masa a každý chcel do autobusu nastúpiť prvý. Cítila som, ako mi niekto dýcha na hlavu, zároveň ma tlačili na pani predomnou. Z masy som už nevedela ujsť. Paradoxne sa medzi mňa a pani predomnou z boku tlačili ešte dve postaršie (za to by sa urazili) "dámy", ktoré prišli na stanicu medzi poslednými. Bez hanby. Nikomu neprišlo divné, že nikto nemal ŽIADNY osobný priestor. Boli sme na seba totálne nalepení. Ako keby v krajine panoval hlad a dávky jedla a vody od dodávky Červeného kríža boli obmedzené. Boj o prežitie. Boj o nástup do autobusu, v ktorom je miesta dosť. Už som sa nadýchla, že sa ozvem: ,,Pani zlatá, kam sa tak tlačíte?", keď ma niekto natlačil k autobusu ešte bližšie a ja som sa musela rukou pridržať, aby som pod neho nespadla. Keby som spadla, čert to ber, použili by ma ako ďalší schodík k ich vysnívanej ceste do autobusu. Chcela som začať kričať a kázať, nech sa spamätajú a začnú sa chovať normálne, ale uvedomila som si, že je to zbytočné. Som sklamaná. Čiastočne aj zo seba, že som sa neozvala. Do toho autobusu sme nastúpili všetci. 

Ja viem, že sa hovorí, že sa máme všetci starať o seba a neriešiť ostatných. Ale niektorí to pochopili úplne nesprávne!

Inak sa snažím vnímať ľudí, s ktorými som v kontakte napríklad pracovne. V každom vidím najprv to dobré. Dávam im šancu. Nepokladám za zlého človeka ani blbca nikoho, kým mi na to nedá dôvod. Mám v živote jedno heslo, podľa ktorého sa riadim. Správaj sa k druhým tak, ako chceš, aby sa aj oni správali k tebe. Niekedy je mi to však na vlastnú škodu. Človek je od prírody sebecký a myslí hlavne na seba. Jasné, je dôležité myslieť na vlastné dobro, ale nemyslím si, že je správne využívať k tomu druhých bez toho, aby z toho mali tiež aspoň nejaký úžitok. 

Denne mi chodia rôzne ponuky na "spoluprácu". Dávam to do úvodzoviek preto, pretože podmienky určené zo strany firmy sú veľmi výhodné iba pre nich. Napríklad si mám kúpiť produkt z vlastného vrecka (jeho hodnota je teda na mne), oni mi preplatia cca 30 EUR. To je akože tá moja odmena. A mám o nich napísať článok na blogu. Takže ak si to zhrnieme, ja si mám kúpiť nasilu produkt, ktorý nepotrebujem, aby som o nich mohla napísať článok a preplatia mi iba jeho časť. Ak by som si objednala produkt (stále ho nepotrebujem) do 30 EUR, otázka zostáva, kto mi zaplatí za ten čas, ktorý strávim na príprave článku, a ktorý bude reklamou pre daný portál? Zbytočná rečnícka otázka, pretože odpoveď som na ňu, ja drzaňa drzá, už nedostala. Ale je to jasné, v tomto prípade by som platila za reklamu na portál na mojom blogu ja im! Skutočne výhodná spolupráca. Takisto priam milujem ponuky od rôznych nových online magazínov, ktorým sa, citujem ,,...veľmi páči môj blog a štýl, ktorým píšem....a bla bla bla..." a chcú, aby som sa stala súčasťou ich redakčného tímu. Ako protihodnotu mi ponúkajú prelinky z ich webu na môj blog a zdieľanie na ich FB stránke. Nie, ďakujem. 

A potom sú tu projekty, na ktoré sa tešíte a chcete ich veľmi robiť. Kvalitne, na úrovni, k spokojnosti oboch strán. Pristúpite na podmienky klienta, naozaj na všetky, znížite si honorár, pretože v projekt veríte, ale tiež máte svoje podmienky, z ktorých ubrať nechcete, aby neutrpela kvalita. Teda aby bol spokojný klient, ale s tým, že si za svojou prácou stojíte a neodovzdáte polovičnú prácu. Pretože to chcete robiť poriadne. A čím viac ustupujete, tým viac ešte tlačia, až sa nakoniec cítite ako blbec a premýšľate, či vám to za to vôbec stojí. Často tak zistíte, že ľudia sa bohužiaľ nie vždy správajú tak, ako by ste očakávali. Že kompromis je pre niektorých jednostranná záležitosť.

Takže toľko dnes k ľuďom. A pár slov, naozaj pár, k outfitu. Viete, že na extra dievčenské outfity nie som, ale tento ružový klobúk bol fakt peckový úlovok, ktorý som zahliadla vo výklade v električke a musela sa preň vrátiť. Je zo sekáča, rovnako ako sukňa a sveter. Táto kombinácia ružovej a army green je teraz moja obľúbená a s rôznymi obmenami som ju mala na sebe už niekoľkokrát. A konečne bolo počasie aj na nové biele tenisky slovenskej značky Novesta! Avšak plánujem s nimi nejaký DIY, tak sa potom nechajte prekvapiť :).