Pôvodne som vám dnes chcela naservírovať ďalšiu časť svadobnej inšpirácie, ale na jej písanie potrebujem kľud. Akože pokojne si sadnúť, zapnúť nejakú príjemnú hudbu, spraviť si čaj a písať. A to sa mi v týchto dňoch nedarilo, takže mi naň dajte ešte trochu času. Je tu však nový outfit! Trochu som si zaexperimentovala s vlasmi (s Photoshopom) a skúsila, aké by to bolo, keby boli šedé. V poslednom čase totiž o takejto zmene uvažujem a veľmi ma láka. Určite by som nešla až do takejto výraznej celoplošnej šedej (nechcem si vlasy odfarbovať), ale nejaký ten balayage v kombinácii s farebnými maskami Maria Nila....to už áno! Čo myslíte vy? 

Ako sa hovorí, život je pes....Alebo viete čo? Povedzme si iba, že je nevyspytateľný a hotovo. Nemyslela som si, že pôjdem do Ameriky tak skoro, po ani nie 3 mesiacoch. Lenže idem, už túto sobotu. Nebude to zábava ako naposledy, skôr presný opak. Ale ak bude čo, pokúsim sa prispievať aspoň nejaké Stories na Instagrame. Lebo neviem kedy sa ozvem najbližšie na blogu s nejakým outfit postom. Niečo iné však vymyslím a ešte budem dúfať, že budem mať čas to hodiť do éteru. Napriek všetkému, mám taký tušák, že tento rok bude dobrý. Možno až príliš a preto sa musia diať aj aj tie zlé veci? Ale nad tým som sa už zamýšľala minule, dnes už nebudem. Naozaj cítim, že v mojom (aj Macovom) živote je toto zásadný rok. A to pritom nepárne čísla fakt nemusím...Ležím v posteli, je večer, ja som unavená, ale ešte nejdem spať, počúvam Bon Joviho a som síce vyčerpaná, ale tak pozitívne. Viem, že všetko bude dobré (možno je to tou hudbou) a to čo teraz nie je, sa dá do normálu. Časom. Skôr či neskôr. 

Dnes sa mi nepíše ľahko. Všetko mi príde zbytočné a reči o oblečení povrchné. Napriek tomu je momentálne možnosť upraviť sa a vyzerať dobre jedinou cestou ako kompletne neprepadnúť pocitom smútku a bezmocnosti. Ostať doma osamote s tým, že nemôžete pre svojich blízkych nič urobiť a uvedomovať si ako vám psychika rozožiera vnútro nie je najlepší nápad. Preto som došla na pár dní do Košíc. Nemalo to tak byť, chcela som pôvodne dôjsť až vo februári alebo na Veľkú Noc, všetko malo byť inak....ale pýtať sa prečo nemá cenu, aj tak sa odpovede buď nedozvieme ale dozvieme až niekde inde. A na nevyspytateľnosť života som si už predsa mohla zvyknúť. Alebo to proste prijať. Lenže ono na niektoré veci človek nikdy nie je pripravený, nikdy na ne nie je správna doba a vždy prídu skôr ako by sme chceli. A jediné čo pomôže je ten všemohúci a spravodlivý čas, ktorý neovplyvní nikto. Musí proste plynúť sám a zjemniť rany, tak ako rieka obrusuje hrany kameňov. A ono je to asi irónia osudu, že naservíruje skvelé správy a potom...ale asi má šťastie nejakú krivku, ktorej vrchol keď dosiahne, musí prudko klesnúť. Rozumiete, nie?

Dala som si počas sviatkov pauzu od prispievania, ale vidíte prečo. Blog má nový šat! Nerobila som ho teda priamo ja, ale môj najlepší Maco. Ja som len upresnila moju predstavu a on ju premenil na skutočnosť. Mám z nového dizajnu obrovskú radosť, myslím, že to už blog potreboval ako soľ! Dajte mi vedieť, ako sa vám páči a či vám všetko funguje :). Potom, čo som už chcela napísať práve tento post, som ochorela. Stredoškolská stretávka po 5 rokoch sa na mne podpísala a ja som skončila s teplotou a zimnicou v posteli. Ale to vám poviem neskôr. Aj teraz ležím, a článok pripravujem s prestávkami od rána. Musím sa dať dozajtra aspoň trochu dokopy, nech nezaspím pred polnocou, haha.

Outfit sme nafotili na Kurinci v Rimavskej Sobote. Obnovili sme tradíciu, alebo skôr zvyk, ktorý sa mal stať tradíciou. Prvé fotky pri zamrznutom jazere vznikli ešte v roku 2011, potom 2012 a ďalšie sú tu teraz. Na Kurinec mám toľko spomienok, ako dieťa som v Rimavskej trávila celé leto a práve tam sme boli dosť často. Pamätám si zlaté časy tohto areálu, keď sa tu stanovalo, konali sa tu festivaly, kde hrali dosť vychytané kapely, boli tu dve kúpaliská, minigolf a niekoľko stánkov s jedlom. Potom prišlo ticho, všetko upadlo, život sa vytratil, miestami to pripomínalo Černobyl. To bolo vtedy, keď sa mal celý areál zrekonštruovať, prišli peniažky, ale nejak sa nepoužili na to, na čo boli pôvodne určené. Ale webová stránka bola pripravená ako prvá, dokonca aj cedule už boli :D. Čo bolo vtipné, pretože toto bývajú až záverečné kroky. Tu sa začalo od konca, ale k začiatku sa nejak nedostali. Až doteraz. Kúpalisko sa rozšírilo, má dokonca farebnú šmýkačku pre deti, stánky s občersvením fungujú. Konečne to tam znova žije! Mám z toho veľkú radosť, v lete sme si tam s malým Sebanom aj s mamkou užili. Kúpať sa dá aj v samotnom jazere, ale ja mám z toho strach, takže som to za tie roky nedala ani raz. Skúšala som to aj v košickom Ružíne, ale tiež mi lepilo. V zime vyzerá Kurinec krásne, priam rozprávkovo. Hlavne ak nasneží a stromy na druhej strane vyzerajú ako zo skla. Tentoraz bolo celé jazero zamrznuté a (odvážni) ľudia sa na ňom dokonca korčuľovali. Ja som ostala radšej na brehu a nafotila s Macom outfit, lebo filmov, v ktorých sa prepadne ľad som videla už dosť.

Tento outfit som mala na sebe na Štedrý večer. Nohavice mi ušila Nagyika z látky, z ktorej máme v Prahe záclony. Skracovala som ich a ostalo mi kopec látky, tak prečo ju nevyužiť. Pôvodne som si nohavice chcela ušiť sama, ale ručne to nešlo (a ušiť nohavice je pre mňa predsa len ťažké sústo), tak som poprosila majsterku v šití :). A potom som si pod stromčekom našla šijací stroj! Mám veľkú radosť, budem tvoriť jedna radosť. Modrú košelu som našla v sekáči a neplánovala som si ju nechať, ale je tak príjemná, že ostane so mnou. Plus s ručne vyrobeným dreveným motýlikom od Bewooden vyzerá parádne! Po leoparďom kabáte som sa obzerala už dlhšie, ale nie je leopard ako leopard. Nakoniec som ten pravý našla na Vinted u Janky z Boulevard de Prague a je to dvojitá radosť, lebo čo niekomu už neslúžilo, padlo mne priamo do náruče. 

O tri dni sú Vianoce. Viem, že to viete, ale musím si to napísať, aby som tomu uverila. Všade na blogoch sú samé vianočné posty, a isto by som nejaký hodila aj ja, keby som tieto Vianoce prežívala viac. Som totiž zvyknutá o tomto čase byť už doma na Slovensku, jesť perníky namočené do bylinkového čaju, počúvať koledy a byť v kruhu rodiny. Štedrý deň je potom už čerešničkou na torte. Ale tento rok je to vďaka tomu, že to tak parádne vyšlo na sobotu, úplne inak. Mám ešte dosť vecí, ktoré musím vybaviť a stihnúť. Snehu našťastie niet, lebo to by som sa po meste pohybovala zložitejšie. Všetci, čo žijú alebo žili v Prahe vedia, aké zmätky dokáže narobiť. Každopádne, nechcem sa zas tváriť, že idú Vianoce mimo mňa. Ja som veľmi christmas typ, len tento rok o dosť menej. Máme v Prahe výzdobu, stromček, svetielka, tento týždeň som spravila väčšie upratovanie. Zapaľujeme sviečky na adventnom venci, pripravila som zemiaky s kapustou, ako kúpite na trhoch a večer si dávame varené vínko. Vyrobila som pohľadnice, zháňala, tvorila a balila darčeky. Lenže už je všetko hotové a teraz to je cez deň nejaké smutné. Ja si Vianoce spájam s rodinou a tá mi jednoducho chýba. Už sa neviem dočkať soboty, keď budeme všetci spolu! 

Takže ak je na tom niekto rovnako, pripájam tento outfit post, ktorý je mimo Vianoc, normálny decembrový look. V čiernej chodím akosi viac, pretože čierne skinny jeans sú najlepšou voľbou v tejto zime. Čierny kožuch som dostala na Vianoce od Macovej mamky, patril ešte jej mamke, teda Macovej mamke a ja som veľmi vďačná, že ho môžem mať teraz ja. Je super hrejivý, ale aj poriadne ťažký! Z hlavy tento šedý klobúk poriadne ani nedávam dole, hodí sa k čiernym čižmám rovnako ako aj k týmto hadím. Prekvapivo sa mi tieto výrazné topánky páčia viac zakomponované do outfitu aj s inými vzormi. Napríklad s tričkom s potlačou a folklórnym pásom na kabelke. Kedysi som si myslela, že je najlepšie ich nechať vyniknúť pri jednoduchých lookoch, ale mám pocit, že s nejakým vzorom, hoci len na šatke a farbou, ladia lepšie. Čo myslíte vy? Mimochodom práve v tomto poste vidíte čipkované doplnky Cruciani z Blogerinas. Červený náramok nosím každý deň a variabilnosť čierneho ruženca ma veľmi baví. Tentoraz ho mám ako choker, nabudúce ho uvidíte inak :). Ak vám ešte chýba nejaký darček, z Blogerinas vám ich doručia do Vianoc ak ich objednáte ešte dnes do 12.00!!

Tak, užite si tieto dni pred Vianocami najviac ako sa dá a aspoň večer sa na chvíľu zastavte. Alebo aj cez deň, dajte si kávu, koláč, nemyslite na kalórie. Urobte si radosť nejakou maličkosťou, zabudnite na to, čo je zlé, čo vás trápi alebo čo všetko nestíhate. Ja sa o to dnes pokúsim, aj keď budem behať z jedného miesta na druhé :).

Pamätáte si ešte tento článok z Milána? Vtedy som si dala nohavice pod šaty prvýkrát, priznám sa, že čisto z praktických dôvodov, ale výsledok sa mi dosť páčil. Potom som to v lete skúsila znova. A teraz je tento trend opäť na vzostupe, hoci keď si pozriete nejakú inspiration na Pintereste, tak zistíte, že sa o žiadnu novinku nejedná. Mňa teraz baví nosiť nohavice pod sukňou omnoho viac ako silonky. Je to neopozerané, nové, hravé. V chladnejšom počasí aj omnoho hrejivejšie ako akékoľvek silonky či pančušky. Ja som vždy radšej naobliekaná ako cibuľa akoby som mala mrznúť a tento typ vrstvenia ma totálne dostal. Som rada, že som ho doma ešte mohla využiť s koženou bundičkou, na ktorú už určite pár mesiacov nebude priestor. Zato na kožušinky bude priestoru až až a zatiaľ čo v tomto poste začínam zľahka so šálom, onedlho to budú chlpaté vesty či kabáty. Prekvapivo prichádzam znova na chuť opätkom. Po tom, čo som našla vysnívaný pár kožených kotníkových čižmičiek (hrubý opätok, jemné platforma, koža...), sa mi zapáčil život ,,zhora", využívam aj svoje ostatné páry a je to pre zmenu veľmi fajn. 

Inak, už sa mi dlho nestalo, že by po mne ľudia tak okato pozerali ako tie 2 dni v Košiciach. Neviem, či to bolo tým klobúkom (jediný prvok, ktorý som mala na sebe oba dni) alebo čo, ale ľudia sa na mňa usmievali (ok, zväčša chlapi, ale to je predsa jedno), pochválila ma známa a potom aj pán poštár, jeden študent mi ukázal zdvihnutý palec a pár ľudí sa otočilo. Nechápem a fakt sa mi to takto hromadne nestalo ani nepamätám, ak niekedy vôbec. Ale úsmevy aj pochvaly veľmi potešili, totálne zlepšili už aj tak super deň, len ma mrzí, že som sa neusmiala naspäť, lebo mi nedošlo, že to je pre mňa a keď som sa aj usmiala, tak to podľa mňa ako úsmev príliš nevyzeralo :D. Som hanblivá a potom ma to mrzí. Nevadí, sľubujem, že sa nabudúce usmejem aj ja, veď sa stále sťažujeme, že sa u nás ľudia málo usmievajú, pritom sme často aj my dôvodom našej vlastnej nespokojnosti. Takže vážne, už budem rozdávať úsmevy jedna radosť, veď ide advent, čas vianočný, radosť treba rozdávať!

Včera sme vytiahli vianočné ozdoby, dokonca sme nečakane našli aj stromček, takže hoci sme to neplánovali, už nám stojí v obývačke a ja naňho aspoň môžem dorobiť ešte nejaké ozdoby. Zašli sme aj do Hornbachu, kde sme kúpili svetielka a tiež som si zadovážila taviacu (lepiacu) pištol, a vážení, to je už aká parádna vec. Chcem lepiť všetkooo! Zatiaľ som sa teda zabavila pri tvorení adventného venca, na ktorý sme zobrali ihličie z našej záhrady a tiež som zlepila zlomený veniec na dvere. Už sa teším ako si pustím koledy a začnem vyrábať vianočné pohľadnice, to robím každý rok a zbožňujem to. Majte sa zatiaľ krásne, užite si nedeľu a hlásim sa onedlho s ďalším článkom z USA :). 

Klobúk (aj s obmotanou šatkou, lebo je mega využiteľná, ako som vám písala) spolu s okrúhlymi Ray Ban Round sú tieto dni mojimi každodennými spoločníkmi. Pred pár rokmi by som nikdy nič tak často nosiť nedokázala, teraz je mi to jedno, pretože sa v tom cítim dobre. Tak načo si to odopierať, nejedná sa predsa o tiramisu ani chipsy. Takisto som už dávno prestala pre módu ,,trpieť", nie, nevidím zmysel v celodennom trápení sa na vysokých opätkoch, ani v zadržovaní dychu v úzkych šatách. Myslím, že móda má slúžiť nám a nie my jej, to je akoby som nasilu jedla niečo, čo mi spôsobí žalúdočné ťažkosti. Dnes mi to s tými asociáciami s jedlom ide :D. Každopádne, myslím si, že dobrý, pekný outfit sa dá vytvoriť aj bez bolesti či obmedzovania sa, pretože nakoniec ide nielen o to, ako vyzeráte, ale aj ako sa cítite. Prirodzenosť a celková symbióza medzi vami a vašim oblečením, rozumiete. Ja to zažívam s klobúkmi a naposledy som sa veľmi dobre cítila aj v tomto (almost) all black outfite. 

Čierne kulotky boli na mojom wishliste veľmi veľmi dlho, ale keďže väčšinou nič cielene nehľadám, nenarazila som na nich. V lete som si síce kúpila čiernu látku, že ich s nagyikou ušijeme, ale nevyšlo to a tak látka leží doma. Budem jej musieť vymyslieť nový osud, lebo mi tento mesiac strčila Benitka do ruky čiernu vec, že ,,nech sa páči, skús, ja to nenosím". A doma som zistila, že sú to kulotky, ktoré som chcela! Karma, to je karma, fakt! Ok, tak karma skrížená s Benitkou. Vtipné je, že aj ten sveter mám z rovnakého zdroju, čo som si uvedomila, až keď som bola oblečená. Som rada, že s kamoškami takto točíme vohozy :D. Odvtedy som ho ale na sebe nemala, nejak nebola možnosť. Ale túto sezónu mi tento mäkký chlpatý a teplý sveter bude slúžiť jedna radosť. Rovnako až teraz NAOZAJ prichádzam na chuť čižmičkám s hadím vzorom. Kto ma sleduje dlhšie vie, že ich mám už nejaký ten rok. Vždy sa mi veľmi páčili, ale až teraz mám pocit, že som na nich akoby dozrela a nerobí mi problém ich kombinovať. Veľmi ma potešilo, keď pred dvoma dňami vyšiel na The Edit článok o tom, ako ich nosiť a jeden outfit bol podobný tomuto :). Nech žijú snake booties! :D

Nemôžem uveriť tomu, že koncom mesiaca letíme do USA! Ešte nikdy som nebola v Amerike, tak sa teším už len na ten moment, keď pristaneme na JFK. Pekne som si zariadila Estu a pomaly rozmýšľam čo si zbaliť. Začiatkom roka sme boli v Thajsku a táto cesta ma zasiahla tak, ako ešte žiadna iná a nemyslím si, že ju niečo prekoná. Ale objavovať a zažiť niečo nové, na to sa nesmierne teším. Budeme tam počas Haloweena a mám v pláne si ho užiť (v kostýme samozrejme), ale uvidím, či mi to jet lag dovolí, keďže to bude hneď naša prvá noc. Vyhľadávam si kaviarne a matcha bary, ktoré chcem v New Yorku navštíviť a tiež si prezerám Connecticut, kde budeme väčšinu času. K celému tešeniu sa mi pomáha aj Gossip Girl, ktorú znova pozerám (Serena mi lezie na nervy a zabite ma, milujem duo Blair a Dan) a na watchliste mám ešte zopár NYC filmov (dajte nejaký tip ak máte!). Inak jeseň je taká jesenná, ak sa neteším na tú Ameriku, tak som väčšinou melancholická, púšťam si Damiena, pálim doma desiatky sviečok, čítam pod dekou, pijem teplý čaj a občas si urobím aj chai latte (také domáce), každý druhý deň podávam na večeru tekvicu a pritom púšťam tragicko - romantické filmy, ktoré už Macovi idú na nervy. Do toho som už konečne začala riešiť školu, takže dve skúšky  už mám za sebou a pokračujem ďalej. Nosím čiapky, klobúky, okrúhle okuliare a tmavé rúže. Každá jeseň je iná, ale niektoré veci proste ostávajú stále rovnaké. 

Dnes budem veľmi úprimná. Nejak to potrebujem dať von, takže nečakajte veselé rečičky. Posledné týždne mi život ukazuje, ako náhle sa nám môže zmeniť život v priebehu pár dní, hodín, okamihov. A síce sa ma, našťastie, žiadna z udalostí nedotkla priamo, tým, že sa rôzne osudy ľudí ku mne dostali naraz, ovplyvnili ma viac, než som si sama dokázala pripustiť. Snažím sa myslieť pozitívne, pokladám sa za optimistu, snažím sa vidieť to dobré. Verím v silu myšlienok, moc vesmíru, to, čo vyšlete, sa vám vráti. Ale niekedy ma to pozitívne opúšťa. Ako nájsť silu, ako veriť, keď sa okolo mňa deje toľko nevysvetliteľných a nespravodlivých veci? Nie som ten, kto má právo vynášať súdy, vraj sa deje všetko z nejakého dôvodu. Ten dôvod však mnohokrát nevidím. Možno je to preto, že sama dobre viem aké je to stratiť jednu z najbližších osôb, viem, aký je to pocit, keď viete, že nič nebude ako predtým, viem, že niektoré veci nikdy neprebolia, len sa s nimi naučíte žiť. A aj keď nechcem, myslím na stratu, na bolesť, na to to nekonečné prázdno ľudí, ktorého sa už nikdy úplne nezbavia a je mi to hrozne hrozne ľúto. Niekedy plačem, nedokážem to ovládať. Pýtam sa, prečo sa to stalo práve im? Prečo je niekomu naložené tak kruto? Prečo musia niektorí ľudia odísť? Dievča v mojom veku. Nechcem písať klišé, ktoré ste čítali už miliónkrát, ale keď viete, že sa jedná o konkrétnu osobu, napadnú vám aj takéto veci. Že toho mohla ešte toľko zažiť. Vôňa jesenného lístia, vianočná atmosféra, láska od muža, sklamania, teplo slnečných lúčov....to všetko, čo bežne berieme ako prirodzenú súčasť nášho života je zrazu to najvzácnejšie, čo máme. A za hlúposti, na ktoré sa sťažujeme, sa hanbíme. Myslím na ňu veľmi často, pritom sme sa videli iba raz, keď sme mali 14-15 rokov. Vtedy povedala niečo, čo sa ma veľmi dotklo, sama som sa vyrovnávala so stratou a na všetko som sa pozerala iba so svojej strany. Boli sme deti, dnes už chápem, že to, čo povedala, zas vyšlo z jej vnímania celej situácie. Tak veľmi ma trápi, že som sa hnevala, pritom úplne zbytočne, fakt sme boli deti, hoci každá s inými ranami.

Chcem povedať len toľko, že netreba riešiť hlúposti. A kým nejde o život, nejde o nič. Že zdravie je to najvzácnejšie, čo máme. Denne sa sťažujeme na také somariny a túžime po nepodstatných veciach, o ktorých si myslíme, že nás urobia šťastnými, pritom všetko na to, aby sme boli šťastní, už máme. Pretože to, čo niekedy pokladáme za málo, je totiž najviac. Najviac. Odpúšťajme a ďakujme. Sebe aj ostaným. Venujme sa ľuďom, ktorých milujeme lebo ,,Nikto tu nebude ani o minútu dlhšie." a tiež si treba uvedomiť, že ,,Cintoríny sú plné nenahraditeľných". To pre prípad, ak si niekto myslí, že ho niekde potrebujú viac ako doma. Pretože skutočne nenahraditeľná je len najbližšia rodina. Nikomu nemôžete dať viac ako svoj čas, pozornosť a lásku. A rovnako je to to najviac, čo môžete dostať. Myslím, že keby sme mali istotu, že aj po smrti stretneme našich milovaných, bolela by o niečo menej. Lenže tá nevedomosť nám prináša strach, že jediný čas, ktorý máme, je tu a teraz. Môžeme veriť, môžeme tušiť, dúfať, predpokladať....ale pravdu sa aj tak dozvie každý z nás až na konci.

Vraj sa smrti netreba báť. Je vraj pokojná, prináša odpovede na tie nezodpovedané otázky. A ako Jozef Banáš vtipne povedal, zatiaľ sa smrť každému podarila, takže žiaden strach. V Thajsku sme išli na jeden výlet, kde sme museli preplávať bez svetla tmavú jaskyňu. Tých pár minút som mala strach. Ale taký iný, na aký som dovtedy bežne pociťovala. Bála som sa, že ma niečo stiahne dole. A keď som si to predstavila, myslela som na mamku a na Sebana a cítila som hnev, zúfalstvo a bezmocnosť, že by som ich už nikdy nemala vidieť. Ten pocit bol hrozný. A presne ten pocit mám zo smrti. My ju neovplyvníme. Môžeme v živote rozhodnúť takmer o všetkom, máme možnosť vybudovať si akýkoľvek život na akomkoľvek mieste. Ale nerozhodujeme o živote samotnom. Chce to pokoru. Obrovskú dávku pokory.