Premýšľala som, ako začať tento článok a pri prezeraní fotiek mi najvýstižnejšie príde: ,,Život je pes." :D Ale ono to nie je úplne pravda. Skôr by som povedala, že je všetko o našom uhle pohľadu. Kedysi som bola jedna veselá pozitívna kopa, do ktorej bubliny nič zlé nepreniklo. Aj z toho zlého som totiž urobila vtipnú poučnú historku a išlo sa ďalej. Avšak, vekom sa moja bublina vyparila a ja sa ju teraz snažím vybudovať znova. Neviem, čo sa stalo, či je to naozaj iba tým dospievaním, tým, že človek vidí realitu....ak áno, tak ja tú realitu až tak reálne vidieť nechcem. Na druhej strane, mám už (pre niekoho iba, veď vravím, uhol pohľadu) 24 rokov a tak sa to úplne nedá. Veci, ktoré som sama sebe odpustila a tolerovala ich, keď som mala 20, sa zrazu, o 4 roky neskôr zdajú nemysliteľné a miestami smutné. Tak sa ich snažím nerobiť. však. 

Teraz som niekde čítala, že je dosť náročné si nájsť kamarátov v dospelosti, pretože čím ste starší, tým viac neznášate ľudí. Môžem s tým viac menej súhlasiť. Masy anonymných ľudí bez mena, ktorých stretávam denne na ulici či v električke, ma fakt vedia vytočiť. Nič s nimi nemám, neviem o nich absolútne nič, ale jediné čo od nich očakávam je, aby sa nesprávali ako zvieratá, ani ako neandrtálci, ale aby sa chovali ako inteligentní uvedomelí ľudia, za ktorých sa vo svojej hlave pokladajú. 

Tak vám poviem príbeh, ktorý ma kvalitne naštartoval minulý týždeň. Stojím na autobusovej stanici v Rimavskej Sobote s cieľom nasadnúť do autobusu smer Košice. Prišli sme s Papim na tú autobusovú stanicu zámerne skôr, postavila som sa za mladú pani, ktorá tam bola prvá. Nemala som ambície ju predbehnúť, jednoducho prišla skôr ako ja, tak to rešpektujem, normálne sa postavím za ňu. Eurobus meškal (óóó toľké prekvapenie) a na nástupišti číslo 1 sa už nazbieralo pomerne dosť ľudí, ktorí sa rovnako ako ja chystali využiť jeho služby. Už nestáli v rade, ale rôzne roztrúsene. Každopádne, tak ako na pošte či u lekára by sa malo dodržovať nejaké dekórum, a teda sa nebudem tlačiť dopredu, keď som prišla medzi poslednými. Či nie takto to funguje? Politici si tu robia čo chcú, poriadok vystriedal bordel a tak ich prostí ľud nasleduje, veď nám idú príkladom, nie? To som trochu prehnala, ale chápete. No nič, vrátim sa k príbehu. V diaľke sme zahliadli prichádzajúci autobus. Ľudia sa zrazu začali približovať k obrubníku, aby k nemu boli bližšie, keď zastane. Potom ten Eurobus zastal na nástupišti a spustilo sa peklo. Seriózne peklo. Ľudia sa na seba natlačili, vytvorila sa masa a každý chcel do autobusu nastúpiť prvý. Cítila som, ako mi niekto dýcha na hlavu, zároveň ma tlačili na pani predomnou. Z masy som už nevedela ujsť. Paradoxne sa medzi mňa a pani predomnou z boku tlačili ešte dve postaršie (za to by sa urazili) "dámy", ktoré prišli na stanicu medzi poslednými. Bez hanby. Nikomu neprišlo divné, že nikto nemal ŽIADNY osobný priestor. Boli sme na seba totálne nalepení. Ako keby v krajine panoval hlad a dávky jedla a vody od dodávky Červeného kríža boli obmedzené. Boj o prežitie. Boj o nástup do autobusu, v ktorom je miesta dosť. Už som sa nadýchla, že sa ozvem: ,,Pani zlatá, kam sa tak tlačíte?", keď ma niekto natlačil k autobusu ešte bližšie a ja som sa musela rukou pridržať, aby som pod neho nespadla. Keby som spadla, čert to ber, použili by ma ako ďalší schodík k ich vysnívanej ceste do autobusu. Chcela som začať kričať a kázať, nech sa spamätajú a začnú sa chovať normálne, ale uvedomila som si, že je to zbytočné. Som sklamaná. Čiastočne aj zo seba, že som sa neozvala. Do toho autobusu sme nastúpili všetci. 

Ja viem, že sa hovorí, že sa máme všetci starať o seba a neriešiť ostatných. Ale niektorí to pochopili úplne nesprávne!

Inak sa snažím vnímať ľudí, s ktorými som v kontakte napríklad pracovne. V každom vidím najprv to dobré. Dávam im šancu. Nepokladám za zlého človeka ani blbca nikoho, kým mi na to nedá dôvod. Mám v živote jedno heslo, podľa ktorého sa riadim. Správaj sa k druhým tak, ako chceš, aby sa aj oni správali k tebe. Niekedy je mi to však na vlastnú škodu. Človek je od prírody sebecký a myslí hlavne na seba. Jasné, je dôležité myslieť na vlastné dobro, ale nemyslím si, že je správne využívať k tomu druhých bez toho, aby z toho mali tiež aspoň nejaký úžitok. 

Denne mi chodia rôzne ponuky na "spoluprácu". Dávam to do úvodzoviek preto, pretože podmienky určené zo strany firmy sú veľmi výhodné iba pre nich. Napríklad si mám kúpiť produkt z vlastného vrecka (jeho hodnota je teda na mne), oni mi preplatia cca 30 EUR. To je akože tá moja odmena. A mám o nich napísať článok na blogu. Takže ak si to zhrnieme, ja si mám kúpiť nasilu produkt, ktorý nepotrebujem, aby som o nich mohla napísať článok a preplatia mi iba jeho časť. Ak by som si objednala produkt (stále ho nepotrebujem) do 30 EUR, otázka zostáva, kto mi zaplatí za ten čas, ktorý strávim na príprave článku, a ktorý bude reklamou pre daný portál? Zbytočná rečnícka otázka, pretože odpoveď som na ňu, ja drzaňa drzá, už nedostala. Ale je to jasné, v tomto prípade by som platila za reklamu na portál na mojom blogu ja im! Skutočne výhodná spolupráca. Takisto priam milujem ponuky od rôznych nových online magazínov, ktorým sa, citujem ,,...veľmi páči môj blog a štýl, ktorým píšem....a bla bla bla..." a chcú, aby som sa stala súčasťou ich redakčného tímu. Ako protihodnotu mi ponúkajú prelinky z ich webu na môj blog a zdieľanie na ich FB stránke. Nie, ďakujem. 

A potom sú tu projekty, na ktoré sa tešíte a chcete ich veľmi robiť. Kvalitne, na úrovni, k spokojnosti oboch strán. Pristúpite na podmienky klienta, naozaj na všetky, znížite si honorár, pretože v projekt veríte, ale tiež máte svoje podmienky, z ktorých ubrať nechcete, aby neutrpela kvalita. Teda aby bol spokojný klient, ale s tým, že si za svojou prácou stojíte a neodovzdáte polovičnú prácu. Pretože to chcete robiť poriadne. A čím viac ustupujete, tým viac ešte tlačia, až sa nakoniec cítite ako blbec a premýšľate, či vám to za to vôbec stojí. Často tak zistíte, že ľudia sa bohužiaľ nie vždy správajú tak, ako by ste očakávali. Že kompromis je pre niektorých jednostranná záležitosť.

Takže toľko dnes k ľuďom. A pár slov, naozaj pár, k outfitu. Viete, že na extra dievčenské outfity nie som, ale tento ružový klobúk bol fakt peckový úlovok, ktorý som zahliadla vo výklade v električke a musela sa preň vrátiť. Je zo sekáča, rovnako ako sukňa a sveter. Táto kombinácia ružovej a army green je teraz moja obľúbená a s rôznymi obmenami som ju mala na sebe už niekoľkokrát. A konečne bolo počasie aj na nové biele tenisky slovenskej značky Novesta! Avšak plánujem s nimi nejaký DIY, tak sa potom nechajte prekvapiť :).

Keď príde v obliekaní na pohodlnosť, je vám asi jasné, že tá je u mňa na vysokých priečkach. Vo vysokých ihličkách ma nestretnete, aktuálne ani žiadne nevlastním, rôznym nepríjemným umelým a krčivým materiálom sa vyhýbam a vyhodila som zo šatníku všetko, čo si vyžadovalo niekoľkominútový obliekací rituál a v čom som sa nemohla poriadne nadýchnuť. Myslím si, že móda má slúžiť nám a nie my jej. Ale tento názor som nezastávala odjakživa. Pamätám si časy, veď neboli ani také dávne ako sa zdajú, keď som na strednej škole vstávala o 2 hodiny skôr, každé ráno som si umývala vlasy, líčila sa (zakrývala nedostatky, ktorých bolo požehnane) a niekedy som si obliekla niečo, čo som potom celý deň preklínala, ale tak, bola to nejaká vychytávka a pre krásu sa predsa trpí. Netvrdím, že nie, len si nemyslím, že týmto spôsobom. To ale pubertiakovi nevysvetlíte.

Toľko vám chcem toho povedať, až neviem, kde začať. Ale nejak začať musím a preto poďme na to. Ste skvelí! Fakt úplne najviac skvelí a úžasní. Oukej, väčšinou sú tu ženy, ale isto sa tú nájdu aj nejakí muži, tak to píšem spolu. Som najviac vďačná, že na tento blog chodia takí normálni, inteligentní, milí a uvedomelí ľudia. Presne to som pred niečo vyše rokom / rokom a pol chcela dosiahnuť a stalo sa to realitou. Mám s vami bližší vzťah ako predtým, preto s vami zdieľam viac aj zo svojho života a cením si, že s vami môžem komunikovať ako kamarátka. Chcem vám poďakovať za všetky krásne správy, ktoré mi píšete, za rady, keď si ich pýtate (a potom sa pýtam aj ja vás), za podporu a motiváciu. Nedávno som o tom, čo ma na blogovaní najviac teší písala do EMMA magazínu. A úplne najviac na tom všetkom ste VY. Ľudia a príležitosti, ktoré som vďaka blogu dostala a spoznala. V marcovej Emme (teraz je v stánkoch) je to tom celá strana, tak ak ma chcete mať aj doma, takto je to možné :D. Ja sa už teším, ako ju chytím do rúk, aj keď budem asi jedna z posledných :D.

Pôvodne som sem tento outfit nechcela dávať, príde mi na mňa až príliš sporty a takto sa už obliekam málokedy. Ale fotky sú pekné, na Instagrame sa vám jedna, ktorú som zverejnila veľmi páčila a tak si vravím, že vám tu tento víkendový outfit ukážem celý. Lesklú bundičku som si kúpila s nadšením (a za plnú cenu - to pri takýchto kúskoch vôbec nezvyknem) v Miláne v domnení, že ju budem nosiť veľmi často, ale som sklamaná, opak je pravdou. Nosím ju dosť málo, dokonca by som povedala, že menej ako málo. Je to určite tým, že som v uliciach Prahy a na internete už od jari videla tento kúsok nielen v tejto horčicovej (našťastie, táto farba nebola v takej vysokej koncentrácii) ale aj v army green a ružovej. A ja tieto ultra populárne kúsky s vysokým krátkodobým hypom nemusím. Mala som pri jej kúpe myslieť dopredu, ale boli to dozvuky dovolenky, Miláno a zrazu sa mi všetko zdalo krajšie a lepšie ako doma. Pritom škoda, lebo sama o sebe je táto bombera super, len ten fakt, že ju majú ďalšie desiatky ľudí a každý vie, odkiaľ je, jej uberá na atraktivite. Pri ikonických kúskoch napríklad od Ray Ban, Nike, Converse, Adidas či práve (Re)Kanken Fjällräven, ktorý mám akurát na chrbte, mi to neprekáža, pretože ich popularita je niečim podmienená, je overená rokmi (a aj mnou samotnou) a nejedná sa o sezónnu záležitosť. Ale pri tejto saténovej bombere z toho vôbec nadšená nie som. Ešte ju však nechcem úplne odpísať, lebo ako vravím, páči sa mi, je veselá, má krásnu farbu, tak uvidíme, kedy a koľkokrát si ju ešte oblečiem. Ak najskôr o pol roka, posuniem ju ďalej. S akými kúskami ste pochybili naposledy vy?

Nevidela som Maca presne 12 dní. Odišiel na služobku. Nerobila by som z toho takú vedu, keby som odišla domov do Košíc. Ale ja som sa rozhodla ostať v Prahe. Mala som toho neustáleho pendlovania, ktoré som robila počas leta, už plné zuby. Takže som ostala sama vo veľkom dome. Prvú noc mi nebolo všetko jedno a dosť mi lepilo. A tiež mi veľmi veľmi chýbal Maco. Je zvláštne, ako si človek zvykne na to, ako / s kým spí. Keď sme spolu začali chodiť, bolo pre mňa ťažšie zaspávať s niekým, bola som zvyknutá mať svoju 140-tku pre seba a zrazu som sa nemohla roztiahnuť len tak. Teraz naopak už veľmi ťažko zaspím sama. Ale konečne som mala čas na svoje kamarátky! Niežeby som s nimi inak netrávila čas, ale večer som proste rada s milovaným. A odkedy bývame s priateľmi alebo pracujeme, tak sa kopec vecí zmenilo. Som najviac rada, že sa nám podaril starý dobrý sleepover či večera s babami v meste (lebo zosúladiť nás viac naraz je tiež šťastie, veď to poznáte). Hlavne ten sleepover je už dnes taký vzácny, pritom kedysi sme jedna u druhej prespávali bežne. V telke som si pozerala Gossip Girl a Televízne Noviny na Markíze. A nemala som výčitky z toho, že je chladnička prázdna a ja si dám na večeru cornflaky s mandľovým mliekom. Potom už za mnou prišla rodina a bolo to skvelé. Keď sme večer spoločne pozerali film uvedomila som si, že domov tvoria ľudia, ktorých ľúbite. Znie to tak otrepane, ale je to naozaj tak. Zrazu naša obývačka nabrala úplne inú atmosféru a bolo mi ľúto, že Maco s nami nie je. A rána, keď by som ešte najradšej spala, ale Seban ma už pusinkuje a hovorí: ,,Rebeka zobuď sa, poďme sa rozprávať." sú pre mňa všetko. Teraz sa už najviac teším na môjho milovaného. Nikdy nie som rada, keď niekam odchádza, ale myslím si, že občasné odlúčenie nám obom prospieva. Ten ,,me time", ktorý bol za single čias jediným časom, ktorý som mala (:D :D :D) nabral teraz úplne inú hodnotu. A všetko si akosi vážime oveľa viac, až keď to zrazu nemáme. Musím poďakovať za VŠETKO (áno. aj takto verejne), čo mám, za to obrovské šťastie a lásku, ktoré sú súčasťou môjho sveta. A toto všetko si musím pripomínať hlavne vtedy, ak na niečo dudrem a sťažujem sa. Lebo nie je na čo. Môžem len ĎAKOVAŤ.

A pár slov k looku, lebo aj to treba. :) Tieto šaty sú mojim najlepším letným sekáčovým úlovkom. Našla som ich náhodne a som rada, že som si ich vzala, pretože som ich cez leto nosila veľmi často. Sú maximálne pohodlné, majú skvelý strih a cítim sa v nich dievčensky, ale nie presladene. Keby som mala robiť nejakú vlastnú kolekciu oblečenia, určite by som do nej zaradila tieto šaty, samozrejme v rôznych farbách. A až teraz, keď je už trochu chladnejšie som zistila, ako k nim ide táto saténová bombera! Zbožňujem bombery a teším sa, že je tu znova ich čas. A s jeseňou bol čas aj na nové vlasy, tak ich takto prvýkrát vidíte na blogu. :) Ja som s touto dĺžkou maximálne spoko, už som potrebovala zmenu a cítim sa stokrát lepšie. Všetko som viac menej napísala už na Facebook, kde je foto pred a po, tak čo myslíte vy?

Toto je pravdepodobne posledný look bez bundy a s holými nohami. Aspoň teraz mám taký pocit, keď je vonku šedo a jemne popŕcha. A to ja mám šedú fakt rada, veď viete, ale nie takto. Už teraz mi chýba len tak sa ráno vyvaliť na gauč na terasu a užívať si septembrové slnko v šortkách a tielku. Tiež si chcem rozložiť deku na trávniku a cvičiť Jillian alebo Yoga with Adrienne. Lebo o pár metrov ďalej - v obývačke - to rozhodne nemá tú atmosféru a aj moja radosť z celého aktu je menšia. Ale jasné, nie je ešte všetkým slnečným dňom koniec, len ja som jarno-letný tip a basta. Na druhej strane aj zachuchliť sa do mäkkej deky s knihou a matcha latte, zapáliť si sviečku a pustiť Damiena má svoje čaro, nie že nie. 

Radosť si z leta prenesiem do jesene aj s touto svetlomodrou pásikavou košeľou. Po takomto kúsku som túžila už dlhšie, vždy som obdivovala rôzne streetstyle fotky, kde je práve tento základ šatníka zakomponovaný do dokonalých a zároveň mierne nedbalých outfitov. Baví ma oversized strih, pretože výborne vynikne s úzkymi nohavicami, ktoré sú v chladnom počasí mojou uniformou. Čo ma ešte fakt baví sú bandany (šatky) ako obzvláštnenie outfitu. Sú nenásilné, ale veľmi efektné. U mňa vedú obmotané okolo zápästia a tiež na kabelke. Ale nie naraz, jedna bandana a dosť. Niekto mi písal, že mám vo svojich lookoch na nohách stále iba tenisky. Viem, je to tak, sandálky vyťahujem raz za čas. Teraz je to raz za čas. Pretože väčšinou viem, že budem chodiť veľa pešo, myslím pri tom aj na pohodlnosť, takže potom je výber obuvi jasný. Čítala som, že éra tenisiek pomaly končí a budeme sa vracať k podpätkom. Ja si akurát plánujem doplniť botník a čierne kotníkové čižmičky na hrubom opätku a tam sa môj návrat k vysokým topánkam zatiaľ končí, ale uvidíme :).

V prvom rade, pardón za názov článku, berte to zrezervou. Nevedela som, čo tam dať, v telke išli správy a Zlatka P. mi veľmi pomohla, díky. Zlatá plisovaná sukňa je totiž jeden z mojich top kúskov tejto a nadchádzajúcej sezóny. Milujem ju o to viac, že zatiaľ čo iní za ňu dali niekoľko stoviek v reťazcoch, ja som svoju našla v sekáči. Tričko, ktoré mám na sebe je bavlnené, našla som ho u mamky v skrini a má jemné vyblednutie, ktoré sa mi na ňom páči. A riflová bunda je od kamarátky, ktorá ju už nenosila. Takže žiadny kúsok, ktorý mám na sebe (doplnky tiež dôverne poznáte), nie je úplne nový. Tak mi napadá otázka, som ja ešte vôbec fashion bloger? Aj keď toto označenie nemám príliš rada, v našich končinách sa uchytilo a tak chápete, ako to myslím. Za úspešného blogera sa u nás považuje ten, ktorý má veľa spoluprác, dokáže ich produkty či služby pekne odpropagovať a obe strany sú spokojné. Ja som taká bola tiež a nemám nič proti tomu, ak takto niekto funguje, veď blog je výborný spôsob privyrábania (aj serióznej zárobkovej činnosti), takže každý podľa seba. Naviac nemôžeme byť všetci rovnakí. Ale niekde u mňa nastal zlom a ja jednoducho nedokážem fungovať tak ako predtým. Presýtila som sa toho. Zistila som, ako tento kolotoč funguje a nemám svedomie sa na ňom vo veľkom voziť. Stále mám spolupráce, to áno (nebudem odmietať to, čo mám rada a čo ma zaujíma), ale maximálne ich selektujem a väčšinu odmietam. Ono bloger, ktorý prezentuje, že v obchodným centrám sa vyhýba, nakupuje v nich výnimočne, všetko prehodnotí a dáva prednosť sekáčom a DIY asi nie je úplne ideálna cieľovka pre firmy, ktoré chcú reklamu. Vie ma celkom naštvať, ak mi príde hromadný email na spoluprácu od e-shopu s oblečením, ktorému, ak by sa pozreli na môj blog aspoň na minútu, bolo jasné, že ja nie som tá správna osoba, ktorá by oslovila typ žien, na ktoré sú orientovaní. Ale veď fajn, to tu vždy bolo a bude. Len ma mrzí, že u nás stále málo ľudí chápe, čo za veci si kupujú. Chcú mať veľa za málo alebo aj veľa za veľa. Stále v nich je tá túžba niečo vlastniť, cítiť sa tak uznaní okolím a pritom, keby sa nad sebou trošku zamysleli, zistili by, že to v skutočnosti nielen nechcú, ale ani nepotrebujú. Aby ste si nemysleli, nie som žiadny extrémista, fakt si rada urobím niečím radosť, aj trendy sledujem, veď ma to baví :). Nedávno som čítala rozhovor, kde sa Kamily Boudovej pýtali, či je možné byť zástancom udržiteľnej módy a zároveň byť trendový. Sama priznala, že je to veľmi ťažká otázka. Tak som sa nad tým sama zamyslela a ja si myslím, že áno. Len si treba uvedomiť, že nemusíte mať všetko, čo sa teraz nosí a zadovážiť si to v reťazcoch za pár eur s tým, že to uvidíte na ďalších ľuďoch v meste. Ide to aj inak. Ak budete premýšľať nad tým, čo kupujete, zadovážite si s najväčšou pravdepodobnosťou veci, ktoré využijete. Nie raz, ani dvakrát, ale dlhodobo. A o to predsa ide nie? :) 

Mám doma veľkú bedničku s vecami, ktoré som vyselektovala zo svojho šatníka. Poriadne som ho zminimalizovala a prekvapivo mi nič nechýba. Akurát neviem, čo s tou bedničkou. Sú to pekné, dá sa povedať, že nové veci a je mi ľúto ich dať na červený kríž, keď neviem, komu sa dostanú a či vôbec nájdu svoje využitie. Tak mi napadlo, že by som ich hodila za symbolické ceny na FB alebo by som v jedno poobedie doniesla do nejakej košickej kaviarne a vy by ste si po ne prišli hmm? Dajte mi vedieť, ktorá možnosť sa vám páči viac.