Niekedy keď chodím domov z mesta, vychytám akurát taký čas, že idú domov aj stredoškoláci a síce je vlak dosť plný, väčšinou sa pohodlne usadím a bavím sa na rozhovoroch a výzore jednotlivcov. To si hneď spomeniem na seba na strednej a v duchu sa fakt smejem. S akou hrdosťou sme nosili tie kombinácie, ktoré akože vyjadrovali našu osobnosť (s veľkým O). Také nezmyselné looky a toľko sebavedomia, to sa už (našťastie) nikdy nezopakuje. Môj posledný vizálny poklad vyzeral asi takto: dierkované silonky, denimové šortky, nejaká bombera, kitten heels a školská taška, pretože tie učebnice do niečoho dať treba. A tie múdre reči. Prečo sme sa brali tak príliš vážne? Minule pozerám a jedna slušná zlatá holka má ruky pokreslené hákovým krížom. Ďalšie držia diéty. Sú chudé, sú na strednej a držia diéty. Nechápem. Väčšina z nich chce vypadnúť z tohto nudného mesta. Do Anglicka, Nemecka, aj Amerika ich láka. Pritom ľudia, čo odišli z domu sa tak radi do tej nudy vracajú. Ale jasné, na niektoré veci musí človek prísť sám :). Aj tie outfity a aj tie reči majú svoje čaro, pretože LEN v tomto období sú odpustiteľné.

Dám pár slov aj k outfitu, snáď si nebudem o pár rokov klepkať na čelo, že čo som to nosila, haha. Aj keď už mám viac-menej ustálený štýl, tak by sa to stať nemalo. V niečom som sa našla, pochopila som, že menej je viac, že na pílu sa tlačiť neoplatí, že kontrasty fungujú najlepšie a že ak sa v niečom necítim dobre, škriabe ma to, nedokážem v tom dýchať alebo sa musím neustále upravovať, treba od toho ísť čo najďalej. 

Tak napríklad tento overal mi doslova padol do rúk. Viete, že do obchodov moc nechodím, a dokonca sa úspešne vyhýbam impulzívnym nákupom, ale minule som mala cca 10 minút čas pred schôdzkou a tak som zašla do H&M. Tam som pri prehrabkávaní sa zľavovým tovarom narazila na tento overal, pozrela som sa naň, očaril ma výstrih na chrbte, potom cena, tak som si ho priložila k telu, pozrela na na hodinky, zistila som, že mám 3 minúty, tak som ho ani neskúšala, rovno som ho zaplatila a šla. Doma som zistila, že overal mi krásne sadol aj napriek tomu, že je v M-ku, a to som ešte netušila, že ho pomaly nedám dole. Odkedy ho mám, myslím, že tvorí súčasť každého druhého outfitu :D. To našťastie na blogu nevidíte. Je skvelé, že s jedným kúskom som oblečená celá. Ak je chladnejšie, dávam si pod neho tričko, to vyzerá tiež dobre. Takže to bol síce intenzívny nákup, ale už teraz sa mi z hľadiska CPW (cost per wear) veľmi vyplatil!

Fotečky vyšli tiež, táto ulica na Vinohradoch nemá konkurenciu, keď na nej kvitnú čerešňové stromy. Je to nádhera, je to rozprávka. A Foly fotí vždy ako pán :). Snažíme sa dať každý rok tradične jednu photosession. Porovnanie roku 2017 a roku 2015 som vám hodila na Facebook. Stojí rozhodne za to :D.

Tiež by som vás veľmi rada poprosila o váš hlas v ankete Bloger roka 2017. Jedna z vás ma nominovala v kategórii Móda, čo si veľmi cením a tak som si povedala, že by bolo fajn sa tento rok dostať do prvej 10. Minulý rok som vás o hlasy ani nežiadala, pretože sama som so svojim blogovaním nebola spokojná. Avšak tento rok je to inak, ja blogujem s plným nasadením a cítim vašu podporu či už tu na blogu alebo na soc. sieťach :). Budem vám veľmi vďačná za každý jeden hlas! Pravda ak si myslíte, že si ho zaslúžim.

Premýšľala som, ako začať tento článok a pri prezeraní fotiek mi najvýstižnejšie príde: ,,Život je pes." :D Ale ono to nie je úplne pravda. Skôr by som povedala, že je všetko o našom uhle pohľadu. Kedysi som bola jedna veselá pozitívna kopa, do ktorej bubliny nič zlé nepreniklo. Aj z toho zlého som totiž urobila vtipnú poučnú historku a išlo sa ďalej. Avšak, vekom sa moja bublina vyparila a ja sa ju teraz snažím vybudovať znova. Neviem, čo sa stalo, či je to naozaj iba tým dospievaním, tým, že človek vidí realitu....ak áno, tak ja tú realitu až tak reálne vidieť nechcem. Na druhej strane, mám už (pre niekoho iba, veď vravím, uhol pohľadu) 24 rokov a tak sa to úplne nedá. Veci, ktoré som sama sebe odpustila a tolerovala ich, keď som mala 20, sa zrazu, o 4 roky neskôr zdajú nemysliteľné a miestami smutné. Tak sa ich snažím nerobiť. však. 

Teraz som niekde čítala, že je dosť náročné si nájsť kamarátov v dospelosti, pretože čím ste starší, tým viac neznášate ľudí. Môžem s tým viac menej súhlasiť. Masy anonymných ľudí bez mena, ktorých stretávam denne na ulici či v električke, ma fakt vedia vytočiť. Nič s nimi nemám, neviem o nich absolútne nič, ale jediné čo od nich očakávam je, aby sa nesprávali ako zvieratá, ani ako neandrtálci, ale aby sa chovali ako inteligentní uvedomelí ľudia, za ktorých sa vo svojej hlave pokladajú. 

Tak vám poviem príbeh, ktorý ma kvalitne naštartoval minulý týždeň. Stojím na autobusovej stanici v Rimavskej Sobote s cieľom nasadnúť do autobusu smer Košice. Prišli sme s Papim na tú autobusovú stanicu zámerne skôr, postavila som sa za mladú pani, ktorá tam bola prvá. Nemala som ambície ju predbehnúť, jednoducho prišla skôr ako ja, tak to rešpektujem, normálne sa postavím za ňu. Eurobus meškal (óóó toľké prekvapenie) a na nástupišti číslo 1 sa už nazbieralo pomerne dosť ľudí, ktorí sa rovnako ako ja chystali využiť jeho služby. Už nestáli v rade, ale rôzne roztrúsene. Každopádne, tak ako na pošte či u lekára by sa malo dodržovať nejaké dekórum, a teda sa nebudem tlačiť dopredu, keď som prišla medzi poslednými. Či nie takto to funguje? Politici si tu robia čo chcú, poriadok vystriedal bordel a tak ich prostí ľud nasleduje, veď nám idú príkladom, nie? To som trochu prehnala, ale chápete. No nič, vrátim sa k príbehu. V diaľke sme zahliadli prichádzajúci autobus. Ľudia sa zrazu začali približovať k obrubníku, aby k nemu boli bližšie, keď zastane. Potom ten Eurobus zastal na nástupišti a spustilo sa peklo. Seriózne peklo. Ľudia sa na seba natlačili, vytvorila sa masa a každý chcel do autobusu nastúpiť prvý. Cítila som, ako mi niekto dýcha na hlavu, zároveň ma tlačili na pani predomnou. Z masy som už nevedela ujsť. Paradoxne sa medzi mňa a pani predomnou z boku tlačili ešte dve postaršie (za to by sa urazili) "dámy", ktoré prišli na stanicu medzi poslednými. Bez hanby. Nikomu neprišlo divné, že nikto nemal ŽIADNY osobný priestor. Boli sme na seba totálne nalepení. Ako keby v krajine panoval hlad a dávky jedla a vody od dodávky Červeného kríža boli obmedzené. Boj o prežitie. Boj o nástup do autobusu, v ktorom je miesta dosť. Už som sa nadýchla, že sa ozvem: ,,Pani zlatá, kam sa tak tlačíte?", keď ma niekto natlačil k autobusu ešte bližšie a ja som sa musela rukou pridržať, aby som pod neho nespadla. Keby som spadla, čert to ber, použili by ma ako ďalší schodík k ich vysnívanej ceste do autobusu. Chcela som začať kričať a kázať, nech sa spamätajú a začnú sa chovať normálne, ale uvedomila som si, že je to zbytočné. Som sklamaná. Čiastočne aj zo seba, že som sa neozvala. Do toho autobusu sme nastúpili všetci. 

Ja viem, že sa hovorí, že sa máme všetci starať o seba a neriešiť ostatných. Ale niektorí to pochopili úplne nesprávne!

Inak sa snažím vnímať ľudí, s ktorými som v kontakte napríklad pracovne. V každom vidím najprv to dobré. Dávam im šancu. Nepokladám za zlého človeka ani blbca nikoho, kým mi na to nedá dôvod. Mám v živote jedno heslo, podľa ktorého sa riadim. Správaj sa k druhým tak, ako chceš, aby sa aj oni správali k tebe. Niekedy je mi to však na vlastnú škodu. Človek je od prírody sebecký a myslí hlavne na seba. Jasné, je dôležité myslieť na vlastné dobro, ale nemyslím si, že je správne využívať k tomu druhých bez toho, aby z toho mali tiež aspoň nejaký úžitok. 

Denne mi chodia rôzne ponuky na "spoluprácu". Dávam to do úvodzoviek preto, pretože podmienky určené zo strany firmy sú veľmi výhodné iba pre nich. Napríklad si mám kúpiť produkt z vlastného vrecka (jeho hodnota je teda na mne), oni mi preplatia cca 30 EUR. To je akože tá moja odmena. A mám o nich napísať článok na blogu. Takže ak si to zhrnieme, ja si mám kúpiť nasilu produkt, ktorý nepotrebujem, aby som o nich mohla napísať článok a preplatia mi iba jeho časť. Ak by som si objednala produkt (stále ho nepotrebujem) do 30 EUR, otázka zostáva, kto mi zaplatí za ten čas, ktorý strávim na príprave článku, a ktorý bude reklamou pre daný portál? Zbytočná rečnícka otázka, pretože odpoveď som na ňu, ja drzaňa drzá, už nedostala. Ale je to jasné, v tomto prípade by som platila za reklamu na portál na mojom blogu ja im! Skutočne výhodná spolupráca. Takisto priam milujem ponuky od rôznych nových online magazínov, ktorým sa, citujem ,,...veľmi páči môj blog a štýl, ktorým píšem....a bla bla bla..." a chcú, aby som sa stala súčasťou ich redakčného tímu. Ako protihodnotu mi ponúkajú prelinky z ich webu na môj blog a zdieľanie na ich FB stránke. Nie, ďakujem. 

A potom sú tu projekty, na ktoré sa tešíte a chcete ich veľmi robiť. Kvalitne, na úrovni, k spokojnosti oboch strán. Pristúpite na podmienky klienta, naozaj na všetky, znížite si honorár, pretože v projekt veríte, ale tiež máte svoje podmienky, z ktorých ubrať nechcete, aby neutrpela kvalita. Teda aby bol spokojný klient, ale s tým, že si za svojou prácou stojíte a neodovzdáte polovičnú prácu. Pretože to chcete robiť poriadne. A čím viac ustupujete, tým viac ešte tlačia, až sa nakoniec cítite ako blbec a premýšľate, či vám to za to vôbec stojí. Často tak zistíte, že ľudia sa bohužiaľ nie vždy správajú tak, ako by ste očakávali. Že kompromis je pre niektorých jednostranná záležitosť.

Takže toľko dnes k ľuďom. A pár slov, naozaj pár, k outfitu. Viete, že na extra dievčenské outfity nie som, ale tento ružový klobúk bol fakt peckový úlovok, ktorý som zahliadla vo výklade v električke a musela sa preň vrátiť. Je zo sekáča, rovnako ako sukňa a sveter. Táto kombinácia ružovej a army green je teraz moja obľúbená a s rôznymi obmenami som ju mala na sebe už niekoľkokrát. A konečne bolo počasie aj na nové biele tenisky slovenskej značky Novesta! Avšak plánujem s nimi nejaký DIY, tak sa potom nechajte prekvapiť :).

Keď príde v obliekaní na pohodlnosť, je vám asi jasné, že tá je u mňa na vysokých priečkach. Vo vysokých ihličkách ma nestretnete, aktuálne ani žiadne nevlastním, rôznym nepríjemným umelým a krčivým materiálom sa vyhýbam a vyhodila som zo šatníku všetko, čo si vyžadovalo niekoľkominútový obliekací rituál a v čom som sa nemohla poriadne nadýchnuť. Myslím si, že móda má slúžiť nám a nie my jej. Ale tento názor som nezastávala odjakživa. Pamätám si časy, veď neboli ani také dávne ako sa zdajú, keď som na strednej škole vstávala o 2 hodiny skôr, každé ráno som si umývala vlasy, líčila sa (zakrývala nedostatky, ktorých bolo požehnane) a niekedy som si obliekla niečo, čo som potom celý deň preklínala, ale tak, bola to nejaká vychytávka a pre krásu sa predsa trpí. Netvrdím, že nie, len si nemyslím, že týmto spôsobom. To ale pubertiakovi nevysvetlíte.

Toľko vám chcem toho povedať, až neviem, kde začať. Ale nejak začať musím a preto poďme na to. Ste skvelí! Fakt úplne najviac skvelí a úžasní. Oukej, väčšinou sú tu ženy, ale isto sa tú nájdu aj nejakí muži, tak to píšem spolu. Som najviac vďačná, že na tento blog chodia takí normálni, inteligentní, milí a uvedomelí ľudia. Presne to som pred niečo vyše rokom / rokom a pol chcela dosiahnuť a stalo sa to realitou. Mám s vami bližší vzťah ako predtým, preto s vami zdieľam viac aj zo svojho života a cením si, že s vami môžem komunikovať ako kamarátka. Chcem vám poďakovať za všetky krásne správy, ktoré mi píšete, za rady, keď si ich pýtate (a potom sa pýtam aj ja vás), za podporu a motiváciu. Nedávno som o tom, čo ma na blogovaní najviac teší písala do EMMA magazínu. A úplne najviac na tom všetkom ste VY. Ľudia a príležitosti, ktoré som vďaka blogu dostala a spoznala. V marcovej Emme (teraz je v stánkoch) je to tom celá strana, tak ak ma chcete mať aj doma, takto je to možné :D. Ja sa už teším, ako ju chytím do rúk, aj keď budem asi jedna z posledných :D.