Wuaaa, kedy som mala naposledy na blogu fotky v košických uliciach? Tak ja som si to pre tieto účely našla a posledný riadny outfit post je evidovaný v júni 2017! Niežeby som medzitým doma nebola, bola a dokonca si spomínam, že som sa aj niekoľkokrát pokúšala niečo nafotiť, ale potom som to kvôli podmienkam či nálade nechala tak a outfit si nafotila v pokoji v Prahe. Tak hádam chápete (a zdieľate) moju radosť z týchto fotiek od talentovaného Braňa (@branislavisko). Predstavte si, chodili sme spolu na strednú, ja som bola rok pred maturitou a Braňa si pamätám ešte ako malého chlapca. No a zrazu sme sa po rokoch stretli! Jeho fotky sú "moody", iné, na aké ste u mňa na blogu zvyknutí a ja verím, že túto zmenu oceníte. :) Väčšinou je pre mňa ťažké sa na prvom fotení s novým fotografom uvoľniť, ale keďže s Braňom sa už poznáme, nemala som s tým až taký problém. 

Toto je prvý tohtoročný outfit post a ja som ho chcela doplniť veľmi hlbokým textom, ako to bolo zvykom, ale som taká unavená, že som rada, že vôbec ťukám do klávesnice. Zase sme celý deň makali na byte a práve trvali dlhšie, ako sme čakali, koniec koncov, ako stále. Ale ktovie, možno ma táto únava posunie do hladiny, kde budem písať bez toho, aby som si to vôbec uvedomovala. Začnem však tak ľahko, outfitovo, nech sa nejako rozbehnem. 

Tak ako, užívate si Vianoce? Alebo ani nevnímate, že sú? Či mám byť radšej ticho a písať o niečom inom, pretože vianočnou témou sa to teraz len tak hemží? Vyberiem si tú tretiu možnosť. Niežeby som mala príliš na výber, špeciálne christmas články som nechystala, tak možno akurát niečo pribudne na môj Instagram či Facebook. Ale náhodou, tento outfit je v takých bielo-červených tónoch, tak sa tvárme, že sa to okolo Vianoc aspoň šuchlo. A sneh je tiež medzi dlažbou, vidíte? Mrzí ma, že v poslednom čase nemám vôbec inšpiráciu na články, žiadne hlboké myšlienky, ktoré by som vedela hodiť "na papier". Neviem čím to je, ale pevne verím, že s novým rokom sa to vráti do starých koľají, lebo tento blog bol vždy aj o plnohodnotnom texte. Lenže čo má človek napísať, keď sa má dobre? Keby som bola speváčka / skladateľka, rozhodne by som v tomto období nevydala žiaden album, inšpirácia u mňa prichádza s melanchóliou, overthinkingom alebo "depkou". Ešteže to pri tvorbe outfitov neplatí, inak by som chodila v rifliach a tričku.

Wuaaa, ani neviete akú mám radosť, že vám môžem ukázať svoj nanosenejší jesenný outfit. Naozaj, mala som ho na sebe s menšími obmenami už asi 15x. Čo je trošku smiešne, ale berte do úvahy, že mám ešte polovicu oblečenia v krabiciach a k druhej mám obmedzený prístup, lebo náš byt momentálne pripomína pevnosť Boyard. Brúsime a lakujeme parkety, ešte budeme maľovať. Je to náročné, ale cítim vaše pochopenie. Takže keď sa mi nechce nič vymýšľať, siahnem jednoducho po tomto looku a hotovo. 

Stále hovorím, že ak po niečom veľmi túžite, tak si to k vám cestu nájde. Veď som si tak našla muža, hahaha. Jednoducho, verím v silu myšlienky a potvrdilo sa mi to už viackrát. Na úplných banalitách ako aj na dôležitých veciach / situáciách. 

Ešte predtým, ako začnem spracovávať články z Barcelony, ukážem vám tento outfit ako teaser. A tiež vám pri tejto príležitosti chcem poďakovať za úžasné reakcie a komentáre pod posledné príspevky! Vedela som, že vás svadobné témy budú baviť, ale vaše ohlasy sú tak skvelé a som za ne veľmi vďačná. Všetky si čítam s radosťou, pretože predsa len, otvorila som vám veľkú časť svojho života a baví ma vidieť aj spätnú väzbu :).

S názvom tohto postu nie som príliš kreatívna, ale lepšie takto ako nasilu vymýšľať. Či? Tento týždeň bol pracovne pomerne náročný, bola som v Paríži na najväčšom veľtrhu látok Premiére Vision a bola to taká nálož (v pozitívnom slova zmysle), že dnes by mi padlo vhod len tak ležať a nič nerobiť. Ale nedá sa. Tento článok som chcela dať pôvodne von už cez týždeň, myslela som, že ich stihnem upraviť skô. Nakoniec som ich spracovávala na letisku čakajúc na lietadlo do Prahy. 

A keď sme už pri tom letisku, poviem vám vtipnú príhodu. Mala som hroznú chuť na cappuccino s akýmkoľvek rastlinným mliekom. Nemala som ho celé 4 dni a myslela som si, že na letisku ho nájdem, pretože turisti sú turisti a kde je dopyt, tam by mala byť ponuka. Lenže, našla som iba Paul, a Francúzi poznajú asi iba kravské mlieko (smotanu, maslo a syry), tak som sa (opäť) musela uspokojiť s espressom. Dosť ma bolela hlava, tak si vravím, som zo Slovenska, na toto som zvyknutá, tak sa cez to nejak prenesiem. Naštvaná som si chcela sadnúť, ale všetky stoly boli obsadené, preto som sa s tým smiešnym "preskom" musela presunúť na klasické letiskové sedadlo, odkiaľ som na všetky tie plné stoly v Paul mala pekný výhľad. Vedľa mňa sedel pán do 38 rokov, celkom sympatický, taký nižší Bruce Willis (to by sa tešil, ale dosť som mu prilepšila týmto prirovnaním). Všimla som si ho až keď mi milo povedal "Bless you", po tom, čo som si kýchla. Ochutnala som to presso a zistila som, že som si nevzala cukor (z ktorého sa mi vyhodila afta, no káva bez mlieka, to nie je pre mňa, tak to zachráni aspoň ten cukor). Usúdila, že  pán vedľa mňa je na pohľad slušný a vyzerá dôveryhodne (veď Bruce Willis), tak som ho poprosila, nech mi na 30 sekúnd postráži kufor. Keď som sa vracala na miesto, usmieval sa na mňa a dokonca na mňa žmurkol! Hovorím si, ok, divné, ale som mladá, on už o niečo menej, tak nech si požmurká. O chvíľu na to došla z toalety jeho manželka. 

To som už (vo svojom vnútri) krútila hlavou. Sadli si do Paula na bagetku a keď odchádzali, žena išla dopredu, Bruce počkal kým zabočí a opäť sa usmial, žmurkol a pozdravil. Neviem presne v ktorom poradí. A to už ma trochu rozhodilo, že veď ja ešte vidím na jeho ženu a on tu so mnou flirtuje? Určite som nebola prvá (a už vôbec nie posledná), ale to, že to robil viac menej pred svojom manželkou, bolo strašne blbé. Táto príhoda vlastne nie je vôbec vtipná. Nie som ja žiadny moralista aby som tu kázala, čo sa smie a čo nie, len si myslím, že ak už niekde nie je láska, mala by byť aspoň úcta. 

My sa s Macom momentálne snažíme zosúladiť vo fotení outfitov. On má ako kreatívec svoju predstavu a ja svoju. Keďže Sindy odišla, je fotenie už iba na ňom, inak sa tento blog rozpadne :D. Myslím, že sme na dobrej ceste, lebo tieto fotky ma bavia, tak uvidíme, ako nám to vo fotení pôjde ďalej a hlavne v zime, keď je doba pre blogerov náročnejšia. Čo myslíte, môže byť?

Mám pre vás momentálne pripravených niekoľko článkov, tie svadobné budem miešať s outfitovými, kozmetickými a weekly postami, aby ste sa s tej svadby nezbláznili :D. Takisto sa teším do nášho nového bytu, kde budem mať priestor na nahrávanie videí! A na to sa fakt veľmi teším, lebo mám toľko nápadov a myšlienok, ktoré vám chcem zdeliť :). 

Hlásim sa po svadobnej pauze! Vážení, bola to makačka a bolo to krásne! Ale o tom vám napíšem v špeciálnych postoch :). Teraz vám ukážem tento farebný outfit post, ktorý vznikol úplne náhodne, keď sme išli s (vtedy ešte budúcimi) svokrovcami na večeru. Jeho nenútenú farebnosť a pohodlnosť som si obľúbila natoľko, že som si outfit musela obliecť ešte raz. Ono sa mi to stáva pomerne často, jednoducho keď si niečo obľúbim, tak to nosím a basta. 

Sukňu som kúpila v New Yorku a samú ma prekvapilo, ako rada ju nosím. Predsa len, je to limetková minisukňa. Tričko odniekadiaľ vyhrabala Macova mamka a veľkostne je akurát pre mňa, z čoho sa teším, lebo tmavomodrá s limetkovou tvoria tutti-frutti kombo. K tomu tyrkysové a červené doplnky a ide sa! Chápem, že je tých farieb viac ako ste u mňa zvyknutý, ale je to recept na dobrú náladu, obzvlášť, ak tie farby takto spolu dobre ladia.

Takto som sa teda vybrala so Sindy na vínko na Jiřího z Poděbrad. Lúčili sme sa s našim milovaným neighbourhoodom. Niežeby som tam už nemala v pláne niekedy ísť, ale už nikdy to nebude rovnaké. Sindy odchádza z Prahy, ja som vydatá pani (hahahaha) a jedna kapitola našich životov sa končí. Nechcem tu byť sentimentálna, to si nechávam na doma, ale je mi tak zvláštne smutno. Keď ja sa niekedy viažem na minulosť a dobré časy. Pritom teraz sú rovnako dobré, možno ešte lepšie! Len nerada dávam zbohom. Nikomu a ničomu. S výnimkou nefunkčných vecí a nefunkčných vzťahov, samozrejme. Lenže na tento prípad sa výnimka absolútne nevzťahuje a tak miestami povzdychujem a keď to na mňa príde, utriem aj pár sĺz. Praha bez Sindy je niečo, čo si zatiaľ neviem predstaviť. Na druhej strane, tak ako mňa aj mnoho ľudí z partie dotiahla do Prahy, je viac ako možné, že nás dotiahne aj na Bali. Čiže vyhliadky sú prudko pozitívne všakže. 

Ten sentiment a zmena k jeseni patria. My sa s Macom budeme sťahovať. Kúpim si mintové kreslo vedľa ktorého si postavím stolík a naňho položím čaj a raz za čas pohár vína. Zapálim sviečku a zapnem Damiena Ricea a budem povzdychovať. Pretože to robím každý rok na jeseň. Ale teraz, ešte tých pár dní leta si užijem. So Sindy, s Macom, vonku na záhrade. 

Dnes budem rýchla, pretože inak sa nedá. Svadba sa nezadržitelne blíži a nám chýba kopec vecí (podľa mňa). Maco mi odporučil blog teraz neriešiť vôbec, ale mne to nedá vás úplne zanedbať. Navyše v tom svadobnom šialenstve mi príde fajn povenovať sa aj niečomu inému.