Ou yeaaaah, ja píšem po dvoch mesiacoch článok na blog! Zdá sa mi to neuveriteľné, pritom ja píšem tak rada. Ozaj veľmi rada, len potrebujem na písanie vždy pokoj, musím sa sústrediť a vôbec, potrebujem aj nejaký čas na rozbeh. Lenže pri polročnom bábätku mám mnohokrát akurát tak ten čas na rozbeh :D. Lenže už som si povedala, že v rebríčku mojich priorít musím tento rok blog opäť posunúť o pár stupienkov vyššie. Že nevadí, keď nebude umyté umývadlo ani vyložená umývačka. Občas musia počkať aj iné veci, nie stále len blog, ktorý po pôrode išiel trochu do úzadia, hoci som sa veľmi snažila, aby to tak nebolo. A tak je tu tento článok. Dokonca (pre mňa) v symbolický dátum, dnes pred rokom sme pustili do sveta, že čakáme bábätko. :)

Všimla som si na sebe, že čím som staršia, tým viac si všímam a potrpím na to, ako sa ku mne ľudia správajú. Tak všeobecne, či na ulici, v potravinách alebo na pošte. Ako človek dospieva, začne si sám seba viac vážiť a potom mu začne prekážať, keď sa s ním zaobchádza nefér, keď je niekto neslušný alebo keď mu niekto krivdí. Každý máme svoje dni, aj ja a asi by som klamala, ak by som tvrdila, že som nikdy nikomu neznepríjemnila deň. A spätne ma to mrzí, lebo sa väčšinou riadim heslom "Správaj sa k ľuďom tak, ako chceš, aby sa správali k tebe."

UPOZORNENIE: Tento článok je úprimný a krutý, možno kruto úprimný a áno, môže niekoho aj uraziť. Ale keď môžete napísať vy, čo si myslíte, tak môžem aj ja.

Tento článok nosím v hlave už dlho. Ale asi som potrebovala finálny "push" k tomu, aby som ho začala písať. A tak je tu. Som smutná, nahnevaná, nechápem. Je mi normálne na vracanie a aj som si poplakala. Nie, nie som z ocele a som človek, rovnako ako vy, a to v tomto článku spomeniem ešte viackrát. A ani neviem, kde začať, pretože mám toho v hlave momentálne dosť.