Tento týždeň bol skutočne skvelý. Už dlho sa mi nestalo, že by som sa cestou domov usmievala, pretože som pri pomyslení na predchádzajúce dni pocítila takú dávku šťastia a vďaky za všetko čo mám a za všetkých, ktorí sú okolo mňa. Pamätám si, že som sa kedysi dávno dokázala takto tešiť aspoň kúsok každý deň, potom som dospela a zrazu ten pocit niekde zmizol a prišiel len raz za čas. A po dlhom čase som ho mala tento týždeň znova! Taký ten moment, keď na vás svieti slnko a vy si uvedomíte, že je všetko, fakt všetko, úplne v poriadku a máte viac ako by ste si mohli priať. Snáď nezniem príliš pateticky. Okrem stredy som každý jeden deň strávila s jednou alebo s viacerými kamarátkami, víkend s Macom. Hlavne na kamarátky som mala posledný polrok menej času, a preto bolo skvelé mať intenzívny ,,girl time".

Keď som bola single, snažila som sa byť pred pár mužmi, s ktorými som randila, dokonalá. Alebo aspoň iná ako ostatné, s ktorými oni doteraz randili. Samú seba som presviedčala o tom, že mi nevadí, ak sa dotyčný neozve celý týždeň, že ma veľmi zaujímajú jeho problémy, o ktorých dookola rozpráva a je presvedčený o tom (a ja samozrejme tiež), že sa ho týka tá najväčšia nespravodlivosť na svete, varila som svoje zeleninové pokrmy a pod, lebo dnes to tak asi chodí alebo čo. Tí muži ma dokázali presvedčiť, že sú výnimoční. Šikovníci prefíkaní. A ja zaslepená a očarená ich žiarou falošnej dokonalosti som niekedy zabudla na vlastné potreby. Na vlastné pocity. Niet komu čo vyčítať, obe strany si klamali rovnako. Preto nám to tak ,,dlho" vydržalo, haha. Mali sme pocit, že ak by sme boli slabší, nestáli by sme za nič. A tak sme hrali tieto naše krátke divadielka bez akéhoľvek konca. Väčšinou sme odišli rovno počas predstavenia. Nikomu sa nechcelo nič vysvetlovať. V skutočnosti sme za nič stáli práve s touto pretvárkou. Na to však treba prísť. Po čase to všetkých prestane baviť. Niekoho skôr, niekoho neskôr. Myslím, že keby sme spolu nehrali niektoré nezmyselné hry a videli by sme, akí v skutočnosti sme, mali by sme na seba pri tých odchodoch / rozchodoch iný názor. Našťastie sme s vekom a sklamaniami boli k sebe féroví, čo vždy (alebo časom určite) druhá strana ocenila. Minule som sa obhliadla do svojej minulosti a zistila som, že až na pár výnimiek, to boli všetko skvelí chlapci, dnes už niektorí aj muži a ja sa teším, keď vidím, že našli niekoho, s kým si rozumejú a do koho sa zamilovali. Rovnako ako ja. Mať vzťah, kde nemusíme nič predstierať, kde môžeme navzájom mlčať a kde jeden druhého rešpektujeme, to je niečo, za čo som veľmi vďačná. 

S Macom nemusím byť dokonalá, ani on nie je (ale to len tak medzi nami) a je to tak skvelé! Ako každá žena, mávam svoje stavy. Väčšinou je to počas PMS a vtedy občas aj sama seba prekvapím, haha. Potrebujem sa vykričať, pohádať, dať von to napätie. Objaví sa vo mne bezdôvodne, ale rastie a rastie až kým ho nepustím von. Môj muž sa nerád háda. Neznáša, keď naňho čo i len zvýšim hlas. Ešte si nezvykol, že v našej rodine takto prebieha normálna debata a ja rozprávam prirodzeným tónom. Ja zas neznášam, keď mi povie, že nemám zvyšovať hlas. ,,Tak ja podľa teba kričím? Toto nie je krik, ale keď chceš, môžem začať, veď ja ti ukážem, čo to je krik!" Takže to už odchádza vedľa, ľahne si na gauč a nechá ma dusiť sa vo vlastnej šťave môjho umelo vytvoreného a neexistujúceho problému. To by som si predtým nikdy nedovolila. Nie som predsa žiadna hysterka. Som ale normálna žena, a aj toto ku mne patrí. Mám rada ženské seriály ako Gossip Girl, Desperate Housewives či Devious Maids (videli ste už 4. sériu?). Rada si lakujem nechty, potrpím si na ich úpravu a preto nešúpem zemiaky (môj jediný rozmar). Mávam mastné vlasy, neoholené nohy, doma chodím v pohodlných nohavičkách (nie v tangách, ako som predstierala kedysi) a v teplákoch. A Maco tvrdí, že v tých sivých, s drdolom na hlave a nenalíčená sa mu páčim najviac. Keď sme sa poznali pomerne krátko, Maco nič nehral, ukázal mi hneď aký je, že nech beriem, alebo nech nechám tak. A ja som brala. Asi je to láska. Taká úplne obyčajne neobyčajná a neobyčajne obyčajná. Rovnako ako celý tento outfit.

Za posledné mesiace mi pribudlo zopár vecí, tak vám ich ukážem detailnejšie. Mnohé z nich ste už v outfitoch videli, ale keďže mi všetko prichádza pomaly a postupne. chvíľu trvalo, kým sa nazbieral materiál na samostatný článok. Toto sú kľúčové kúsky môjho leta.

Život teraz tak pekne plynie. Mala som pocit, že 2 mesiace sú dlhá doba, ale zrazu som zistila, že pri tom svojom pendlovaní medzi Prahou a Košicami to uletí raz dva. Ale neprekáža mi to, som rada za toto voľné obdobie, mám pocit, že bude pre moje ďalšie kroky kľúčové. Čo ma robí šťastnou a čo nie? Čo chcem a čo nechcem. Pri tejto otázke však viem odpovedať jasne iba na to, čo nechcem a čo chcem je naopak ešte trochu nejasných kontúr, ale hlavne, že to tam je! Momentálne mám pocit, že môžem čokoľvek. Pozrela som si film Pod toskánskym slnkom a teraz mám hroznú chuť odísť do Talianka, jesť paradajky, olivy a kilá focaccie a naučiť sa po taliansky. Ale keďže španielčina je rozšírenejšia a ja chcem svoje obľúbené piesne z telenoviel spievať s tým, že im rozumiem, od septembra začnem práve s ňou. Potom ma Maco vezme do Mexica a ja budem rozprávať ako tie ženské v Orange is the new black. Áno, presne tak. Keď už sme pri tých jazykoch, mám jednu vtipnú príhodu. Keď som mala 12-13 rokov, išli sme s kamarátkami do tábora blízko Rimini. Skvelá zmena po tých klasických letných táboroch. Navyše v tej dobe celkom frajerina. Ja som bola vždy zo všetkých najnižšia a aj som vyzerala, na rozdiel od mojich vyvinutých kamarátok, mladšie. Ale boli sme predsa všetky v rovnakom veku a tak ma vedúce nemohli ukrátiť o veľký nočný výlet s jediným cieľom - diskotéka. V tej dobe som na žiadne diskošky nechodila ani doma, znelo to sľubne. Dnes by som pravda nešla ani za nič :D. Každopádne, pokyn vedúcej bol jasný: Preboha, nejak ju namaľujte, inak ju nepustia!" Iné, o čosi staršie dievča zas poslali dvakrát sa prezliecť, veľmi odvážna bola. Takáto udalosť, má jasne predpísaný dresscode! Na parkete sme boli prvé. Bolo okolo 11-tej a to si Taliani ešte len doma upravujú účes. O moje kamarátky po čase začali miestni jedinci prejavovať záujem. Ja som bola v bezpečí, vyzerala som ako ich mladšia sestra, ktorú mali strážiť, ale chceli ísť tancovať, tak ju zobrali zo sebou. Avšak keď sme odchádzali, jeden Talian si ma všimol, s rozhorčením a začudovaním s ich typickou gestikuláciou vysvetľoval mne aj ostatným prítomným, že som ,,picollo putana". Teraz si hovorím, že je lepšie, že si už nepamätám, čo som mala na sebe. Asi nejaký do detailu domyslený kostým hodný ,,picollo putany". Myslím, že to netreba prekladať. V šoku som vyšla na ulicu, kde nás už čakal autobus, keď do mňa zrazu trafil balón naplnený vodou, ktoré z dôvodou akéhosi sviatku rozhadzovali miestni na svojich Vespách. Moje kamošky netrafil ani jeden. Akurát si odrazené kusy môjho prekliateho balónu odlepovali z tiel. Moja prvá reálna diskotéka sa teda skončila veľmi neslávne, ale čo som čakala? Ak je pravda, že si človek nesie všetky traumy z detstva, tak som práve našla vysvetlenie, prečo ma nočné kluby tak veľmi nebavia. Ďakujem ti, ty malý premúdretý afektovaný Talian, posedenia na letných terasách s Aperol Spritzom, vínkom, hroznom a olivami sú stokrát lepšie. Určite si to spravil zámerne. Dúfam, že tam pred tou diskotékou takto stojíš aj dnes.