Keď som bola single, snažila som sa byť pred pár mužmi, s ktorými som randila, dokonalá. Alebo aspoň iná ako ostatné, s ktorými oni doteraz randili. Samú seba som presviedčala o tom, že mi nevadí, ak sa dotyčný neozve celý týždeň, že ma veľmi zaujímajú jeho problémy, o ktorých dookola rozpráva a je presvedčený o tom (a ja samozrejme tiež), že sa ho týka tá najväčšia nespravodlivosť na svete, varila som svoje zeleninové pokrmy a pod, lebo dnes to tak asi chodí alebo čo. Tí muži ma dokázali presvedčiť, že sú výnimoční. Šikovníci prefíkaní. A ja zaslepená a očarená ich žiarou falošnej dokonalosti som niekedy zabudla na vlastné potreby. Na vlastné pocity. Niet komu čo vyčítať, obe strany si klamali rovnako. Preto nám to tak ,,dlho" vydržalo, haha. Mali sme pocit, že ak by sme boli slabší, nestáli by sme za nič. A tak sme hrali tieto naše krátke divadielka bez akéhoľvek konca. Väčšinou sme odišli rovno počas predstavenia. Nikomu sa nechcelo nič vysvetlovať. V skutočnosti sme za nič stáli práve s touto pretvárkou. Na to však treba prísť. Po čase to všetkých prestane baviť. Niekoho skôr, niekoho neskôr. Myslím, že keby sme spolu nehrali niektoré nezmyselné hry a videli by sme, akí v skutočnosti sme, mali by sme na seba pri tých odchodoch / rozchodoch iný názor. Našťastie sme s vekom a sklamaniami boli k sebe féroví, čo vždy (alebo časom určite) druhá strana ocenila. Minule som sa obhliadla do svojej minulosti a zistila som, že až na pár výnimiek, to boli všetko skvelí chlapci, dnes už niektorí aj muži a ja sa teším, keď vidím, že našli niekoho, s kým si rozumejú a do koho sa zamilovali. Rovnako ako ja. Mať vzťah, kde nemusíme nič predstierať, kde môžeme navzájom mlčať a kde jeden druhého rešpektujeme, to je niečo, za čo som veľmi vďačná.
S Macom nemusím byť dokonalá, ani on nie je (ale to len tak medzi nami) a je to tak skvelé! Ako každá žena, mávam svoje stavy. Väčšinou je to počas PMS a vtedy občas aj sama seba prekvapím, haha. Potrebujem sa vykričať, pohádať, dať von to napätie. Objaví sa vo mne bezdôvodne, ale rastie a rastie až kým ho nepustím von. Môj muž sa nerád háda. Neznáša, keď naňho čo i len zvýšim hlas. Ešte si nezvykol, že v našej rodine takto prebieha normálna debata a ja rozprávam prirodzeným tónom. Ja zas neznášam, keď mi povie, že nemám zvyšovať hlas. ,,Tak ja podľa teba kričím? Toto nie je krik, ale keď chceš, môžem začať, veď ja ti ukážem, čo to je krik!" Takže to už odchádza vedľa, ľahne si na gauč a nechá ma dusiť sa vo vlastnej šťave môjho umelo vytvoreného a neexistujúceho problému. To by som si predtým nikdy nedovolila. Nie som predsa žiadna hysterka. Som ale normálna žena, a aj toto ku mne patrí. Mám rada ženské seriály ako Gossip Girl, Desperate Housewives či Devious Maids (videli ste už 4. sériu?). Rada si lakujem nechty, potrpím si na ich úpravu a preto nešúpem zemiaky (môj jediný rozmar). Mávam mastné vlasy, neoholené nohy, doma chodím v pohodlných nohavičkách (nie v tangách, ako som predstierala kedysi) a v teplákoch. A Maco tvrdí, že v tých sivých, s drdolom na hlave a nenalíčená sa mu páčim najviac. Keď sme sa poznali pomerne krátko, Maco nič nehral, ukázal mi hneď aký je, že nech beriem, alebo nech nechám tak. A ja som brala. Asi je to láska. Taká úplne obyčajne neobyčajná a neobyčajne obyčajná. Rovnako ako celý tento outfit.