Instagram zaviedol Stories ako priamu konkurenciu Snapchatu. Každý je z toho zmätený, ale veľa ľudí, ktorých sledujem, túto novú aplikáciu hneď využilo. Ako ste si mohli všimnúť, mňa Snapchat nejako nechytil. Raz za čas si pozriem snapy mojich kamarátov, ale pravdupovediac, už mi málokedy niekto niečo pošle, lebo vedia, že táto aplikácia ide mimo mňa. Takže predpokladám, že ani Instagram Stories u mňa nebude fičať, hoci možno raz za čas áno, lebo mi z praktického hľadiska vyhovuje to, že je všetko na jednom mieste. Na druhej strane je to hnusné a neférové ukradnutie nápadu, ale bohužiaľ, nič výnimočné v dnešnej dobe. Včera som bola na koncerte môjho milovaného Damiena Ricea a zo zvedavosti som pár videí chcela nahrať, ale môj plán nasledovať trendy sociálnych sietí zmarila neprítomnosť signálu v divadle Archa takže som robila to, čo by som robila aj normálne, užívala som si koncert, nie jeho dokumentovanie. To bude asi môj problém, rada si užívam konkrétnu chvíľu a nahrávanie či prehnaná fotodokumentácia mi v tom prekáža. Ak idem s kamarátkou na kávu, tak ok, spojím šálky, naaranžujem si tam svoju ľavú ruku a pravou spravím zopár záberov, ale celkovú editáciu a uverejnenie si nechávam na doma alebo na druhý deň. Mám rada pekné fotky z bežného dňa, aj selfies (v rozumnej miere) sú super, všetko, čo poslúži ako inšpirácia či motivácia. Ale vytvárať či sledovať grimasy s kvetovanou čelenkou alebo psím čumákom a ušami, to už nie nie nie...strata času a to toho času cez deň stratíme až až. Neberte ma ale zle, ako som spomínala, rada si pozriem fotky, prečítam článok, raz za čas si pozriem aj nejaké to video na YT, veď sama tvorím obsah. Snažím sa ho ale robiť taký, aký aj mňa samú zaujíma, preto u mňa Snapchat videá nenájdete. Viem, že táto téma sa už rozoberala asi miliónkrát a ja nechcem nikoho súdiť, sama v MHD či pri čakaní na ňu zapnem Facebook či Instagram a nezmyselne dlho scrollujem, až sa mi z toho niekedy krúti hlava. Preto som so sebou začala nosiť knihu, ale ešte si zvykám a občas sa stane, že ju ani nevytiahnem, lebo na tých 5 minút je predsa len praktickejší mobil. Ideálne by bolo proste počkať a nevyťahovať vôbec nič. Netvrdím, že je to všetko zlo, treba ísť z dobou, využiť to vo svoj prospech, ale zároveň si držať aspoň aký-taký odstup, pretože so všetkými tými aplikáciami si často držíme odstup od reálneho života. 

Keď som bola single, snažila som sa byť pred pár mužmi, s ktorými som randila, dokonalá. Alebo aspoň iná ako ostatné, s ktorými oni doteraz randili. Samú seba som presviedčala o tom, že mi nevadí, ak sa dotyčný neozve celý týždeň, že ma veľmi zaujímajú jeho problémy, o ktorých dookola rozpráva a je presvedčený o tom (a ja samozrejme tiež), že sa ho týka tá najväčšia nespravodlivosť na svete, varila som svoje zeleninové pokrmy a pod, lebo dnes to tak asi chodí alebo čo. Tí muži ma dokázali presvedčiť, že sú výnimoční. Šikovníci prefíkaní. A ja zaslepená a očarená ich žiarou falošnej dokonalosti som niekedy zabudla na vlastné potreby. Na vlastné pocity. Niet komu čo vyčítať, obe strany si klamali rovnako. Preto nám to tak ,,dlho" vydržalo, haha. Mali sme pocit, že ak by sme boli slabší, nestáli by sme za nič. A tak sme hrali tieto naše krátke divadielka bez akéhoľvek konca. Väčšinou sme odišli rovno počas predstavenia. Nikomu sa nechcelo nič vysvetlovať. V skutočnosti sme za nič stáli práve s touto pretvárkou. Na to však treba prísť. Po čase to všetkých prestane baviť. Niekoho skôr, niekoho neskôr. Myslím, že keby sme spolu nehrali niektoré nezmyselné hry a videli by sme, akí v skutočnosti sme, mali by sme na seba pri tých odchodoch / rozchodoch iný názor. Našťastie sme s vekom a sklamaniami boli k sebe féroví, čo vždy (alebo časom určite) druhá strana ocenila. Minule som sa obhliadla do svojej minulosti a zistila som, že až na pár výnimiek, to boli všetko skvelí chlapci, dnes už niektorí aj muži a ja sa teším, keď vidím, že našli niekoho, s kým si rozumejú a do koho sa zamilovali. Rovnako ako ja. Mať vzťah, kde nemusíme nič predstierať, kde môžeme navzájom mlčať a kde jeden druhého rešpektujeme, to je niečo, za čo som veľmi vďačná. 

S Macom nemusím byť dokonalá, ani on nie je (ale to len tak medzi nami) a je to tak skvelé! Ako každá žena, mávam svoje stavy. Väčšinou je to počas PMS a vtedy občas aj sama seba prekvapím, haha. Potrebujem sa vykričať, pohádať, dať von to napätie. Objaví sa vo mne bezdôvodne, ale rastie a rastie až kým ho nepustím von. Môj muž sa nerád háda. Neznáša, keď naňho čo i len zvýšim hlas. Ešte si nezvykol, že v našej rodine takto prebieha normálna debata a ja rozprávam prirodzeným tónom. Ja zas neznášam, keď mi povie, že nemám zvyšovať hlas. ,,Tak ja podľa teba kričím? Toto nie je krik, ale keď chceš, môžem začať, veď ja ti ukážem, čo to je krik!" Takže to už odchádza vedľa, ľahne si na gauč a nechá ma dusiť sa vo vlastnej šťave môjho umelo vytvoreného a neexistujúceho problému. To by som si predtým nikdy nedovolila. Nie som predsa žiadna hysterka. Som ale normálna žena, a aj toto ku mne patrí. Mám rada ženské seriály ako Gossip Girl, Desperate Housewives či Devious Maids (videli ste už 4. sériu?). Rada si lakujem nechty, potrpím si na ich úpravu a preto nešúpem zemiaky (môj jediný rozmar). Mávam mastné vlasy, neoholené nohy, doma chodím v pohodlných nohavičkách (nie v tangách, ako som predstierala kedysi) a v teplákoch. A Maco tvrdí, že v tých sivých, s drdolom na hlave a nenalíčená sa mu páčim najviac. Keď sme sa poznali pomerne krátko, Maco nič nehral, ukázal mi hneď aký je, že nech beriem, alebo nech nechám tak. A ja som brala. Asi je to láska. Taká úplne obyčajne neobyčajná a neobyčajne obyčajná. Rovnako ako celý tento outfit.

Život teraz tak pekne plynie. Mala som pocit, že 2 mesiace sú dlhá doba, ale zrazu som zistila, že pri tom svojom pendlovaní medzi Prahou a Košicami to uletí raz dva. Ale neprekáža mi to, som rada za toto voľné obdobie, mám pocit, že bude pre moje ďalšie kroky kľúčové. Čo ma robí šťastnou a čo nie? Čo chcem a čo nechcem. Pri tejto otázke však viem odpovedať jasne iba na to, čo nechcem a čo chcem je naopak ešte trochu nejasných kontúr, ale hlavne, že to tam je! Momentálne mám pocit, že môžem čokoľvek. Pozrela som si film Pod toskánskym slnkom a teraz mám hroznú chuť odísť do Talianka, jesť paradajky, olivy a kilá focaccie a naučiť sa po taliansky. Ale keďže španielčina je rozšírenejšia a ja chcem svoje obľúbené piesne z telenoviel spievať s tým, že im rozumiem, od septembra začnem práve s ňou. Potom ma Maco vezme do Mexica a ja budem rozprávať ako tie ženské v Orange is the new black. Áno, presne tak. Keď už sme pri tých jazykoch, mám jednu vtipnú príhodu. Keď som mala 12-13 rokov, išli sme s kamarátkami do tábora blízko Rimini. Skvelá zmena po tých klasických letných táboroch. Navyše v tej dobe celkom frajerina. Ja som bola vždy zo všetkých najnižšia a aj som vyzerala, na rozdiel od mojich vyvinutých kamarátok, mladšie. Ale boli sme predsa všetky v rovnakom veku a tak ma vedúce nemohli ukrátiť o veľký nočný výlet s jediným cieľom - diskotéka. V tej dobe som na žiadne diskošky nechodila ani doma, znelo to sľubne. Dnes by som pravda nešla ani za nič :D. Každopádne, pokyn vedúcej bol jasný: Preboha, nejak ju namaľujte, inak ju nepustia!" Iné, o čosi staršie dievča zas poslali dvakrát sa prezliecť, veľmi odvážna bola. Takáto udalosť, má jasne predpísaný dresscode! Na parkete sme boli prvé. Bolo okolo 11-tej a to si Taliani ešte len doma upravujú účes. O moje kamarátky po čase začali miestni jedinci prejavovať záujem. Ja som bola v bezpečí, vyzerala som ako ich mladšia sestra, ktorú mali strážiť, ale chceli ísť tancovať, tak ju zobrali zo sebou. Avšak keď sme odchádzali, jeden Talian si ma všimol, s rozhorčením a začudovaním s ich typickou gestikuláciou vysvetľoval mne aj ostatným prítomným, že som ,,picollo putana". Teraz si hovorím, že je lepšie, že si už nepamätám, čo som mala na sebe. Asi nejaký do detailu domyslený kostým hodný ,,picollo putany". Myslím, že to netreba prekladať. V šoku som vyšla na ulicu, kde nás už čakal autobus, keď do mňa zrazu trafil balón naplnený vodou, ktoré z dôvodou akéhosi sviatku rozhadzovali miestni na svojich Vespách. Moje kamošky netrafil ani jeden. Akurát si odrazené kusy môjho prekliateho balónu odlepovali z tiel. Moja prvá reálna diskotéka sa teda skončila veľmi neslávne, ale čo som čakala? Ak je pravda, že si človek nesie všetky traumy z detstva, tak som práve našla vysvetlenie, prečo ma nočné kluby tak veľmi nebavia. Ďakujem ti, ty malý premúdretý afektovaný Talian, posedenia na letných terasách s Aperol Spritzom, vínkom, hroznom a olivami sú stokrát lepšie. Určite si to spravil zámerne. Dúfam, že tam pred tou diskotékou takto stojíš aj dnes.

Myslela som na to, že musím nosiť viac farieb a s letom to ide akosi samo. Svetlé vojensko-zelené šaty som si priniesla z Thajska a častejšie som ich nosila ako vestu, sú totiž celkom krátke. Vojenská zelená je podľa mňa skvelá farba, nie je výrazná, ale zároveň sa už dá považovať za farbu a tvorí výborný podklad pre výrazné farby ako sú červená, oranžová, cyklaménová, ružová, žltá či tyrkysová. Ja som zaťažená hlavne na jej kombináciu s prvými troma vymenovanými (inšpirácia TU a TU). A červené topánky sú moja slabosť. Teda, nie, žeby som ich mala nejako veľa, to nie. Mám tri páry červených topánok a považujem ich za taký základ (spolu s topánkami s leopardím vzorom), ktorý sa veľmi vďačne kombinuje. Celočierne outfity s červenými topánkami už majú svoju slávu dávno za sebou. Celkovo mi duo čiernej a výraznej farby nereže, pripomína mi pubertálne ,,rockové" časy a pôsobí to na mňa akosi lacno. Výrazné farby nosím na oblečení výnimočne, ale na doplnkoch sa rada vybláznim. Práve na topánkach, okuliaroch, kabelkách atď. mi farby prídu v mojom prípade nositelnejšie, variabilnejšie a mám ich tam rada. O Tomskách som uvažovala už dlhší čas, páčia sa mi, počula som na nich samú chválu a tiež som veľkým nadšencom One for One. Maco doma o nich básnil tiež (nenápadne, lebo sa blížili jeho narodeniny), tak som si v jeden večer sadla nad Urbanlux a okrem tých jeho hodila do košíka jeden pár aj sebe. Počula som, že sú pohodlné, ale keď som si ich obula, bolo to ako stúpiť na obláčik či mach. Fakt paráda! Teraz ich takmer nedávam z nohy a s Macom chodíme v rovnakých topánkach :). Ďalšia vec, ktorá ma teraz baví (alebo musí baviť) sú drdoly. Moje vlasy horúčavy a vietor absolútne nedávajú, takže drdol je moja záchrana. Veľmi rada ho obmotám nejakou šatkou, je to podľa mňa pekný doplnok looku a pri vode chráni vlasy pred slnkom.

Ozaj, keď sme pri tom slnku, užívam si ho naplno doma na Slovensku. Včera sme boli na kúpalisku v Maďarsku, kde malý Sebastian nechcel vyjsť z vody (ako každé dieťa), tak sme sa pri ňom všetci v detskom bazéne striedali. Akurát ja som sa s ním aj zabávala a to až tak, že ma malý začal seriózne potápať, tlačiť mi hlavu pod vodu a bola to akože nenormálna sranda. Tá voda mi síce bola ledva po kolená, ale to by ste neverili akú dokáže mať trojročné dieťa silu a odhodlanie. Samozrejme namakaný plavčík s farbou pokožky vo farbe nutelly (a hodil by sa viac do Bibione ako do Maďarskéh kúpaliska pred detský bazén), to mal na háku, lebo koho by bolo schopné utopiť také malé dieťa. Asi takmer nikoho, lebo veď žijem, ale dalo mi to zabrať :D. Pri tomto kľudnom období, keď plánujeme dovolenku do Chorvátska s rodinou a kúpili sme si s Macom konečne letenky do USA sa mi čistí hlava a myšlienky dostávajú jasnejšiu podobu. Začínam nadobúdať stratenú energiu a radšej už nebudem písať viac, lebo si to asi viete predstaviť. Užívajte si leto :).

Gucci má veľké šťastie, že má Alessandra Micheleho. To, čo tvorí v tejto minimalizmus obdivujúcej dobe je úžasné. Prišiel s niečím, čo nikto neočakával a my to milujeme. Vrátil do hry flitre, volány a farby, na ktoré sme už pomaly zabudli v nových, neočakávaných kombináciách, ktoré nadchli aj vyznávačov čierno-bielej. Metalické plisované sukne? Čo to ako je? Ó áno, to chcem! A keďže netreba podceňovať silu myšlienok, lebo vesmír nezabúda, našla som jednu v sekáči. V sekáči! Keď som to najmenej čakala, lebo kto by už len dúfal, že nájde niečo podobné na takom mieste? Ja teda rozhodne nie. V hlave sa mi vynorilo hneď niekoľko kombinácií. Tu je prvá. Cez čierne tielko som hodila vzorovanú bomberu a žltú kabelku. Čierna sa mi zdala zrazu akási obyčajná. To ten Alessandro. Po dlhej dobe som, čo sa obliekania týka, vystúpila zo svojej komfortnej zóny. Čo všetko dokáže jedna zlatá sukňa :).

Tento týždeň bol môj posledný v L´Oréali, stáž sa mi po roku skončila. Normálne neverím, že už prešiel rok. Tak som si ten posledný týždeň užila. V utorok sme po práci zašli s kolegyňou Jankou, ktorá nastupuje na moje miesto, na vernisáž Un Petit Monde, kde sme si to užili s pivom Aurosa. Normálne pivo nepijem, ale toto je špeciálne určené pre ženy. Obal ma dostal hneď, o obsahu som si najprv nebola istá, veď pivo je vždy pivo. Ale potom som ho ochutnala a vypila som ho celkom dosť, haha :D. Z pekných pohárov, nie z pivových kríglov, to je to hneď iné. Veď sa pozrite na Facebook, je tam zopár fotiek :). Celý večer bol veľmi spontánny a ja som sa bavila ako už dávno nie. 

Tak som začiatkom týždňa písala o farebných kombináciách, idem príkladom a tento outfit som ladila do tmavozelenej a navy. Nie je to teda úplne tmavozelená, tým, že sa jedná o vzor, tak je tam viac odtieňov, ale to neprekáža. Ďalším mojim obľúbeným trendom je mixovanie vzorov, obzvlášť, ak sa jedná o pásiky, ktoré idú skutočne ku všetkému. Tento outfit vznikol úplne náhodou, ešte predtým ako som článok o farbách písala, ale hneď som si spomenula, že sa do témy presne hodí! Na prvý pohľad by som si nemyslela, že takéto combo bude vyzerať dobre ale nakoniec je to veselý look, ktorý pri minime doplnkov neposobí prekombinovane. Pôvodne som mala tento look prichystaný s podpätkami a klobúkom, ale oba prvky vidíte na blogu dosť často, tak som si povedala, že to skúsim inak, nech sa tu neopakujú dookola tie isté prvky. Aj keď sa priznám, že každú sezónu mám pár svojich favoritov, ktorých nosím výrazne častejšie ako ostatné kúsky a tak sa stanú charakteristické pre danú jar/leto/jeseň/zimu. Po čase sa stanú spomienkou ,,Tieto okuliare som nosila v lete 2014" alebo ,,Tento klobúk mal svoje naj obdobie v roku 2012", bolo tak krásne...chápete. Napríklad túto kabelku som vytiahla po dlhej dobe, mám z nej radosť, stále je pekná a mám pocit, akoby bola nová. Pekný nadčasový kúsok, ktorý ma stále baví. Leto 2016 bude určite patriť týmto mačacím okuliarom. A rozhodne aj culottes, lebo sú ultra pohodlné, vzdušné a hravé. Tieto so zelenými listami boli jedným z mála kúskov, ktoré som si minulé leto kúpila a dosť dlho som nad nimi rozmýšľala. Našťastie som ich vzala, ten vzor je neprekonateľný a nakoniec sa dá kombinovať na omnoho viac spôsoov, ako som si myslela. Dnes len takto ,,outfitovo", idem dokončiť jeden DIY, o ktorom vám chcem napísať :).

Po dlhom čase som presvedčila svojho drahého, aby ma odfotil. Nemá to moc rád, lebo on si rád robí veci po svojom a ja zas tiež, takže ak mu poviem, ako si veci predstavujem - a teda - ako by mali byť, berie to veľmi citlivo. Ale dvakrát som sa nadýchla a vydýchla a nechala ho, nech si veci robí kompletne podľa seba. Aj outfit mi vymyslel. Teda, radšej vám to poviem pekne od začiatku. Vyradil zo šatníka pár svojich košiel, a vzhľadom na to, že im nič nebolo, zobrala som si ich ja a cez víkend som ich pretransformovala. To, čo vidíte v tomto poste je najjednoduchšia premena. Odstrihla som rukávy, golier a voilá, oversized košelové šaty sú na svete. Teda šaty sú to v našom prípade, lebo ja som nízka a Maco dosť vysoký. Tá druhá premena je väčšia a už sa teším, ako vám ju ukážem! Tak som si tento ,,nový" kúsok obliekla, prepásala opaskom a zobrala si k nemu doplnky. S nadšením som sa ukázala Macovi a on so zdvihnutým obočím skonštatoval: ,,Tohle je outfit z nějaký reality show, jak být fashionable po tom, co ztroskotáte na opustěným ostrově?" Ja som, ako inak, doteraz presvedčená, že ten outfit bol v poriadku, no ale mužské kritické odborné oko....tak som mu povedala, nech teda poradí, keď je taký múdry. A vznikol outfit, ktorý vidíte. Ako sa vám páči? Nosíte partnerove košele? 

Ozaj, dnes je Deň detí! Dúfam, že si moja mamka spomenie, inak to budem brať osobne :D. Takže krásny MDD všetkým. 

V prvom rade, ešte predtým ako začnem písať nový článok, vám chcem veľmi pekne poďakovať za vaše slová k predchádzajúcemu článku. Niektorí z vás mi po rokoch sledovania napísali prvý komentár a to pre mňa veľa znamená. Roky vám píšem, čo mám na srdci, takže ma poniektorí už aj trochu poznáte a tak aj mňa zaujíma, kto otvára tento blog. Presne toto chcem, debatu, rozhovor, nielen písať, ale aj čítať, to, čo si myslíte vy. A každý jeden komentár k minulému článku bol úprimný a otvorený, čo ma naplnilo radosťou. Ďakujem! :) 

Teraz už pár slov k outfitu. Ako som vám spomínala, nakupujem málo, ale rada si raz za čas doprajem nový kúsok. Nezáleží na tom, či je nový alebo zo second handu, radosť je rovnaká. Vysvetlím prečo. Do second handu nikdy nejdem hľadať konkrétny kúsok. Na niečo výnimočné narazím náhodou a tak to hneď beriem, pretože keď nie ja, tak to vezme niekto iný a kúsok bude navždy stratený. Takisto sa príliš nezamýšľam nad cenou, lebo to je málokedy potrebné. Na druhej strane ak mi náhodou padne do oka niečo v obchode, výnimočne si to kúpim hneď. Naopak, odídem a pár dní počkám. Ak na tú vec neviem prestať ani po nejakom čase myslieť a stále po nej túžim, tak si ju kúpim, ak na ňu rýchlo zabudnem, tak mi ju naozaj nebolo treba. Vyhnem sa tak impulzívnym a zbytočným nákupom. A potom sú tu ešte veci, ktoré tvoria základ môjho šatníka a stavebný prvok môjho štýlu, nad ktorými nemá cenu váhať. Všetky tri kategórie sú v toto outfite. Denimová vesta je zo second handu a mám ju od roku 2011 (pozrite sa, ako vyzerala pôvodne). Akurát, medzitým som natrafila na lepšiu farbu aj strih, takže túto som vytiahla málokedy. Až doteraz! Bola by škoda, keby ležala v skrini a viete, že mám rada DIY, takže som ju premenila momentálne trendovým vyšívaním a nažehlovačkami. Tie som kúpila v galantérii a vyšívala som po večeroch pri seriály, čo je môj obľúbený relax. Ešte mi chýba jedna nažehovačka dopredu a bude hotovo. Mám z tej vesty obrovskú radosť a na leto sa krásne hodí, je veselá, farebná, iná a osobná. Červené šaty sú z Answear a nejakú dobu som nad nimi uvažovala. Páčia sa mi odhalené ramená aj farba a celkový strih. Mám málo šiat, tak som si chcela dopriať nejaký ženský kúsok, ktorý sa bude dať rôzne kombinovať. Takže po tom, čo som po nich asi mesiac túžila, som si ich nakoniec vzala a už sa teším, ako vám ich ukážem znovu, vo viac ženskej kombinácii. A základom môjho šatníka sú zas Conversky, bez ktorých si to neviem predstaviť. Mám ich niekoľko a zbožňujem ich. Aj tú bakalárku som o nich písala :D. Takže jedny v mojej obľúbenej vojenskej zelenej z jarnej kolekcie Seasonal Colors budem striedať s vínovými a mintovými. A hodia sa k okuliarom, ktoré sľubujem, že v ďalšom poste neuvidíte, ale keď ja ich teraz nosím tak rada :). 

Povedzte mi, ako nakupujete vy? Ľutujete niekedy svoje nákupné rozhodnutia? A čo potom s oblečením robíte? Darujete, vrátite do obchodu alebo vám stojí v skrini? A čo ste si naposledy kúpili tak, že viete, že to určite vynosíte?

Keď sa mi nechce nič vymýšľať a ani vystávať pred skriňou ďalšie minúty, siahnem po svojich overených klasikách ako denimová košela, sivá mikina alebo all black look s nejakou bundičkou. To totiž zaberá vždy. Najčastejšie túto uniformu využívam v pondelok (lebo pondelky sú ťažké) a následne cez víkend (lebo len tak). A niekedy sa jednoducho cítim tak celočierne aj zvnútra, tak som potom taká zladená s tým vonkajškom. Viete čo sa mi páči? Že v tomto outfite, ktorý teda nie je nijak prelomový, mám na sebe samé staré kúsky. Nohavice sú moja istota a milujem ich, tielko mám od Vietnamcov z Rimavskej Soboty už dlho, tenisky aj okuliare sú klasikou, ktorú milujem no a bundu som kúpila v Berlíne vo výpredaji šatníka miestnej dievčiny. Veľmi sa mi páči jej strih aj karamelová farba. Výborne vyzerá aj s riflami a celkovo s modrou farbou. Vždy, keď si do šatníka obstarávam nové kúsky, myslím na to, ako ich budem nosiť a či ich dostatočne využijem. Snažím sa tiež vyberať jednoduché, ale zaujímavé kúsky, s istou dávkou osobitosti, ktoré pozdvihnú práve tie basic kúsky. Myslím, že táto bunda dokonale na ten popis sedí.

Keď sa pozerám na tieto fotky, presne ma momentálne vystihujú. Trochu odstrihnutá od vlastného sveta, čakám a pripravujem sa na nové výzvy, lebo prítomnosť mi už bohužiaľ dávno nestačí.