Za jednu z najťažších vecí na vzťahu s Macom je vyberať pre neho darčeky. V živote, fakt v živote, som nemala takýto problém, svojím bývalým priateľom som vždy kúpila niečo, čo som pokladala za famózne nielen ja, ale hlavne oni sami. Lenže Maco, to je strašne vyberavý a náročný človek. Alebo možno je len úprimný....:D Pritom on sám o sebe vyhlasuje, že je veľmi nenáročný a jednoduchý (ale tiež tvrdí, že nemá rád sladkosti, a to teda vôbec nie je pravda). Keď príde na darčeky, mesiace dopredu premýšľam, čo by ho potešilo, čo by chcel, čo by potreboval. Aj sa ho pravidelne pýtam, nech idem na istotu, ale väčšinou sú to finančne dosť náročné dary (nový foťák, nový objektív, Apple monitor, motorka - hej, motorka!!!) alebo niečo nie typicky darčekovské (ako napr. "daj mi vyčistiť foťák, keďže ho stále používaš." ehm...). Takže vyberte si. Dala som však dokopy zoznam vecí, ktoré má rád, ktoré používa a ktoré ho potešili. Ak teda riešite podobne zameraného frajera a nemáte pre neho darček, tu je zopár tipov. A nie, žiadne Apple vychytávky tu nebudú. :D A ak už darček pre svojho milého máte, prosím, napíšte mi, čo to je, lebo ja ešte nič nemám.
Máme tu druhú adventnú nedeľu a s ňou ďalší matcha recept a súťaž o ďalší Moje Matcha balíček (na mojom Instagrame)! Tentoraz som pre vás pripravila raw matcha guličky. Guličky sú veľmi vďačným dezertom, a to nielen na Vianoce. Moja Nagyika pripravuje na svietky vždy veľa perníčkov, koláčikov a pod., no hádajte, na čo vždy zmizne z tácu najrýchlšie? Áno, sú to guličky. A je jedno, či sú kokosové, rumové či kakakaové. Proste guličky sú lákadlo a veľmi dobre sa jedia, len ich hodíte do úst a nemáte žiadny dôkaz o tom, že ste si niečo dali, haha. :D A nechcem sa chváliť, ale aj tento môj recept je absolútne perfektný, takže ho budem robiť na Vianoce aj doma a pridám ho k Nagyikiným guličkám, aby sme sa už pri telke nehádali, že si máme navzájom nechať. :D
V týchto dňoch často myslím na svojich kamarátov. Tých, ktorí boli súčasťou môjho života v Prahe a zrazu sa rozpŕchli. Tak nejako prirodzene sme všetci vstúpili do novej kapitoly našich životov. Do Prahy sme prišli, niekto na dlhší, niekto na kratší čas, nájsť šťastie, sami seba....A viete čo? To šťastie sme našli. Jeden v druhom. Keď sme boli všetci spolu, prepojení, na dennej báze. Boli sme si rodinou, oporou, radosťou aj útechou. A niežeby to tak teraz nebolo. Len už nie sme na jednom mieste. Ja viem, že som o tom už písala, ale raz za čas to na mňa príde. A práve teraz, keď musím ísť do konca decembra po zvyšné veci do nášho bytu na Slezskej, sa mi vracajú spomienky. Ten byt idú totiž rekonštruovať a tak navždy zmení svoju podob. Na jednej strane je mi smutno, na strane druhej ma tak nejak teší fakt, že so Sindiným odchodom sa tak nejak navždy uzavrie táto etapa.
Či je zima alebo leto, osobne mám vždy problém s mastením pleti. Zdedila som to po ockovi spolu s nadmerním ochlpením rúk (súdim ja) a vysokým čelom. Hudobný talent a hlas, s ktorým sa dá spievať zdedil brat. No, ale nebudem tu plakať do vankúša a utierať si mastné čelo vlhkým obrúskom. Ani si nebudem pospevovať No Name a tragicky sa pýtať: Prečo sú veci tak jak sú, a život má chuť zápasu....".