Keď som si pred Veľkou nocou balila kufor na Slovensko, dala som doň kopec jarno-letných vecí. Sukne, krátne tričká, bundičky. Len jedna mikina a kožená bunda v ňom boli, že ak by čisto náhodou bolo chladnejšie. A ono náhodou bolo. Veľmi, veľmi chladno. Ľudia opäť vytiahli svoje zimné kabáty a kotníkové čižmičky. Bláznivé aprílové počasie. V jedno ráno dokonca snežilo. Poobede už bola jar. Takže zo všetkých outfitov, ktoré som mala v pláne nafotiť sa uskutočnili dva (a je otázne, či je ten druhý kvôli vetru publikovateľný) a toto je jeden z nich. Tiež mal vyzerať trochu inak. Bez bundičky, alebo s denimovou bundou. Ale tú denimovú bundu som zabudla u Maca v aute a on sa s ňou vrátil do Prahy. A potom som pri náhodnej návšteve sekáča našla tento oversized pastelový skvost, ktorý pripomína mramor. Stál luxusných 1,50 EUR a hodil sa mi nielen do celkového looku, ale hlavne do chladnejšieho veterného počasia. Tesne po tom, čo sme s mamkou dofotili, sa spustil lejak (pozrite sa na tú oblohu na fotkách, to je typická obloha pred búrkou) a samozrejme po ňom vyšlo slnko :). Striebornú sukňu poznáte, ale v inej verzii. Nenosila som ju už tak často, ako by som chcela, tak som ju skrátila a tramtadadá, nový kúsok je na svete :). A namiesto kabelky vidíte môj nový Instax na DIY remienku. Najradšej by som ním fotila všetko, škoda, že tie fotky sú pomerne drahé, ale aspoň si dvakrát rozmyslím, kedy cvaknem :). A ešte som vám chcela povedať o nových Adidas Stan Smith Bold teniskách, ktoré sú na mojom poslednom must have zozname. Mám z nich neskutočnú radosť, na zvýšenej podrážke vyzerajú podľa mňa ešte lepšie ako v "pôvodnom" stave. Ešte vám ich nafotím aj z blízka.

Nechcem sa teraz na nič sťažovať, lebo už som vám o tom, ako ma rozčuľujú ľudia nedávno písala. Ale ono mi to nedá. Nazvime to teda iba opisovanie situácie, alebo len obyčajné konštatovanie. V to ráno, keď v Košiciach snežilo som si zavolala taxík, pretože trepať sa na druhý koniec mesta košickou MHD a ešte v takých nepriaznivých klimatických podmienkach neprichádzalo do úvahy. Ono viete, systém pražskej hromadnej dopravy funguje podľa mňa skvostne, čo ma rozmaznalo, veď na dobré sa ľahko zvyká. Takže ani nepamätám, kedy som šla naposledy v Košiciach autobusom. Ale pamätám si, že som bola v šoku, lebo od mojich stredoškolských čias sa nič nezmenilo a vodiči autobusov ďalej jazdia tak, akoby niesli dobytok. No to nie o tom som chcela. 

Takže, zavolala som si teda taxík. Klasika, za 3 eurá, ale nie Easy, s tými to nemá zmysel, kto je z Košíc, vie, o čom hovorím. Taxík prišiel do pár minút, zišla som dole a našla taxikára piškať pri našom plote. Videla som síce viac, ako som chcela, ale pohoda, sme len ľudia. Nasadli sme teda obaja do auta a očakávala som, že vzhľadom na toto mierne nepríjemné intro budeme celú jazdu ticho. Ahahaaaa omyl! Keď som povedala adresu, kam ma má odviesť, spustil pán taxikár nenormálne hundranie, nadával, hneval sa, že dnes už ako blbec (použil to slovo na K) dáva túto trasu presne z tejto ulice tretíkrát a za (opäť nadávka) 3 eurá. Ja som mala dobrú náladu, tak som sa mu iba povedala, že v tomto počasí a takúto trasu je časovo výhodnejšie dať taxíkom, ale to som len priliala olej do ohňa, lebo som opäť ja bola tá zlá, že cestujem cez celé mesto za tie 3 eurá. Po tom, čo mi povedal, že za normálnych okolností by ma táto cesta stála 12 eur (haha, to by som šla tým autobusom :D), som ešte som skúsila povedať, že nech teda dá výpoveď a jazdí Uberom. Ten pohľad ste mali vidieť. Bola som v jeho očiach diabol. Uber? Nie!!!! On neuznáva Uber, to je nezákonné, to je podvod a bla bla bla. A vôbec, prečo nejdem teraz Uberom ja, haaa? No on mi to povie, že prečo! Lebo ten (nadávka) Uber jazdí iba v noci! Nič, už som sa rozhodla nekomunikovať, lebo by ma ešte vysadil. Cestou si ešte ponadával na všetkých, ktorí nevedia šoférovať a hundral si popod nos. Cesta bola fakt nepríjemná a ešte som mala mať výčitky, že platím iba 3 eurá. Určite. Za normálnych okolností by človek dal prepitné, ale tu som nemala žiaden dôvod, za čo sa pán urazil, pretože sa mi pri vystupovaní z auta ani nepozdravil. 

U nás to totiž chodí tak, že nie podnikateľ je vďačný, že využívate jeho službu, ale vy máte ďakovať jemu, že vám ju poskytuje. Za akých podmienok, na tom už asi nezáleží. 

Hneď na to sme išli s mamkou kupovať koberec. Vybrali sme si, ale nevedeli sme, či sa bude do obývačky hodiť. Nevadí, kúpime, skúsime a keď nie, tak ho hneď donesieme naspäť. Opýtali sme sa predavačky (s tragicky vytrhaným obočím), či to bude takto možné. Pozrela na nás, zdvihla to svoje hnusné obo a s nezáujmom odpovedala: ,,Ale pani, toto nie je požičovňa." Naštartovaná z toho taxíku som jej povedala, že si ten koberec nechceme požičať, ale kúpiť a MOŽNO vrátiť, ak nesadne, ale keď som sa na ňu pozerala, nemala som vôbec chuť sa s ňou baviť. Takže sme ten koberec nekúpili a ani tam žiadny iný nekúpime.

A potom som v ten istý deň išla hodiť do elektro obchodu staré káble a nabíjačky, nech ich zlikvidujú tak, ako treba. Prišiel ku mne mladý sympatický muž, spýtal sa ma, ako mi môže pomôcť. Podala som mu krabicu s káblami, že teda, nechceme ich vyhadzovať len tak, že oni už vedia ako ich spracovať alebo čo s nimi urobiť. Povedal, že síce nevie o tom, že by tento druh elektroniky recyklovali, ale mám mu to tu nechať, niečo už vymyslí. Z jeho ochoty som šla do kolien a normálne ma to dojalo, aký bol milý. Prečo sa tak nesprávajú všetci?

Ja viem, že môže mať niekto zlý deň, tiež ho mám, ale väčšinou sa snažím, aby to (cudzích) ľudí zasiahlo čo najmenej. Navyše keď je človek v práci, jeho momentálna nálada musí ísť bokom. Služba je od slova slúžiť. Prečo to u nás chápe tak málo ľudí? Tvorme prostredie, v akom chceme žiť. Nič sa samo nezmení, zmena je o nás. Buďme už konečne ľudia. 

P.S.: Ako ste si už asi všimli, anketa Bloger roka 2017 sa pomaly blíži ku koncu a na hlasovanie už ostáva iba pár dní. Veľmi pekne by som vás chcela poprosiť o vaše hlasy, bez vás to totiž určite nedám! Hlasovať za mňa môžete TU.

Niekedy keď chodím domov z mesta, vychytám akurát taký čas, že idú domov aj stredoškoláci a síce je vlak dosť plný, väčšinou sa pohodlne usadím a bavím sa na rozhovoroch a výzore jednotlivcov. To si hneď spomeniem na seba na strednej a v duchu sa fakt smejem. S akou hrdosťou sme nosili tie kombinácie, ktoré akože vyjadrovali našu osobnosť (s veľkým O). Také nezmyselné looky a toľko sebavedomia, to sa už (našťastie) nikdy nezopakuje. Môj posledný vizálny poklad vyzeral asi takto: dierkované silonky, denimové šortky, nejaká bombera, kitten heels a školská taška, pretože tie učebnice do niečoho dať treba. A tie múdre reči. Prečo sme sa brali tak príliš vážne? Minule pozerám a jedna slušná zlatá holka má ruky pokreslené hákovým krížom. Ďalšie držia diéty. Sú chudé, sú na strednej a držia diéty. Nechápem. Väčšina z nich chce vypadnúť z tohto nudného mesta. Do Anglicka, Nemecka, aj Amerika ich láka. Pritom ľudia, čo odišli z domu sa tak radi do tej nudy vracajú. Ale jasné, na niektoré veci musí človek prísť sám :). Aj tie outfity a aj tie reči majú svoje čaro, pretože LEN v tomto období sú odpustiteľné.

Dám pár slov aj k outfitu, snáď si nebudem o pár rokov klepkať na čelo, že čo som to nosila, haha. Aj keď už mám viac-menej ustálený štýl, tak by sa to stať nemalo. V niečom som sa našla, pochopila som, že menej je viac, že na pílu sa tlačiť neoplatí, že kontrasty fungujú najlepšie a že ak sa v niečom necítim dobre, škriabe ma to, nedokážem v tom dýchať alebo sa musím neustále upravovať, treba od toho ísť čo najďalej. 

Tak napríklad tento overal mi doslova padol do rúk. Viete, že do obchodov moc nechodím, a dokonca sa úspešne vyhýbam impulzívnym nákupom, ale minule som mala cca 10 minút čas pred schôdzkou a tak som zašla do H&M. Tam som pri prehrabkávaní sa zľavovým tovarom narazila na tento overal, pozrela som sa naň, očaril ma výstrih na chrbte, potom cena, tak som si ho priložila k telu, pozrela na na hodinky, zistila som, že mám 3 minúty, tak som ho ani neskúšala, rovno som ho zaplatila a šla. Doma som zistila, že overal mi krásne sadol aj napriek tomu, že je v M-ku, a to som ešte netušila, že ho pomaly nedám dole. Odkedy ho mám, myslím, že tvorí súčasť každého druhého outfitu :D. To našťastie na blogu nevidíte. Je skvelé, že s jedným kúskom som oblečená celá. Ak je chladnejšie, dávam si pod neho tričko, to vyzerá tiež dobre. Takže to bol síce intenzívny nákup, ale už teraz sa mi z hľadiska CPW (cost per wear) veľmi vyplatil!

Fotečky vyšli tiež, táto ulica na Vinohradoch nemá konkurenciu, keď na nej kvitnú čerešňové stromy. Je to nádhera, je to rozprávka. A Foly fotí vždy ako pán :). Snažíme sa dať každý rok tradične jednu photosession. Porovnanie roku 2017 a roku 2015 som vám hodila na Facebook. Stojí rozhodne za to :D.

Tiež by som vás veľmi rada poprosila o váš hlas v ankete Bloger roka 2017. Jedna z vás ma nominovala v kategórii Móda, čo si veľmi cením a tak som si povedala, že by bolo fajn sa tento rok dostať do prvej 10. Minulý rok som vás o hlasy ani nežiadala, pretože sama som so svojim blogovaním nebola spokojná. Avšak tento rok je to inak, ja blogujem s plným nasadením a cítim vašu podporu či už tu na blogu alebo na soc. sieťach :). Budem vám veľmi vďačná za každý jeden hlas! Pravda ak si myslíte, že si ho zaslúžim.