Nemôžem uveriť tomu, že koncom mesiaca letíme do USA! Ešte nikdy som nebola v Amerike, tak sa teším už len na ten moment, keď pristaneme na JFK. Pekne som si zariadila Estu a pomaly rozmýšľam čo si zbaliť. Začiatkom roka sme boli v Thajsku a táto cesta ma zasiahla tak, ako ešte žiadna iná a nemyslím si, že ju niečo prekoná. Ale objavovať a zažiť niečo nové, na to sa nesmierne teším. Budeme tam počas Haloweena a mám v pláne si ho užiť (v kostýme samozrejme), ale uvidím, či mi to jet lag dovolí, keďže to bude hneď naša prvá noc. Vyhľadávam si kaviarne a matcha bary, ktoré chcem v New Yorku navštíviť a tiež si prezerám Connecticut, kde budeme väčšinu času. K celému tešeniu sa mi pomáha aj Gossip Girl, ktorú znova pozerám (Serena mi lezie na nervy a zabite ma, milujem duo Blair a Dan) a na watchliste mám ešte zopár NYC filmov (dajte nejaký tip ak máte!). Inak jeseň je taká jesenná, ak sa neteším na tú Ameriku, tak som väčšinou melancholická, púšťam si Damiena, pálim doma desiatky sviečok, čítam pod dekou, pijem teplý čaj a občas si urobím aj chai latte (také domáce), každý druhý deň podávam na večeru tekvicu a pritom púšťam tragicko - romantické filmy, ktoré už Macovi idú na nervy. Do toho som už konečne začala riešiť školu, takže dve skúšky  už mám za sebou a pokračujem ďalej. Nosím čiapky, klobúky, okrúhle okuliare a tmavé rúže. Každá jeseň je iná, ale niektoré veci proste ostávajú stále rovnaké. 

Dnes budem veľmi úprimná. Nejak to potrebujem dať von, takže nečakajte veselé rečičky. Posledné týždne mi život ukazuje, ako náhle sa nám môže zmeniť život v priebehu pár dní, hodín, okamihov. A síce sa ma, našťastie, žiadna z udalostí nedotkla priamo, tým, že sa rôzne osudy ľudí ku mne dostali naraz, ovplyvnili ma viac, než som si sama dokázala pripustiť. Snažím sa myslieť pozitívne, pokladám sa za optimistu, snažím sa vidieť to dobré. Verím v silu myšlienok, moc vesmíru, to, čo vyšlete, sa vám vráti. Ale niekedy ma to pozitívne opúšťa. Ako nájsť silu, ako veriť, keď sa okolo mňa deje toľko nevysvetliteľných a nespravodlivých veci? Nie som ten, kto má právo vynášať súdy, vraj sa deje všetko z nejakého dôvodu. Ten dôvod však mnohokrát nevidím. Možno je to preto, že sama dobre viem aké je to stratiť jednu z najbližších osôb, viem, aký je to pocit, keď viete, že nič nebude ako predtým, viem, že niektoré veci nikdy neprebolia, len sa s nimi naučíte žiť. A aj keď nechcem, myslím na stratu, na bolesť, na to to nekonečné prázdno ľudí, ktorého sa už nikdy úplne nezbavia a je mi to hrozne hrozne ľúto. Niekedy plačem, nedokážem to ovládať. Pýtam sa, prečo sa to stalo práve im? Prečo je niekomu naložené tak kruto? Prečo musia niektorí ľudia odísť? Dievča v mojom veku. Nechcem písať klišé, ktoré ste čítali už miliónkrát, ale keď viete, že sa jedná o konkrétnu osobu, napadnú vám aj takéto veci. Že toho mohla ešte toľko zažiť. Vôňa jesenného lístia, vianočná atmosféra, láska od muža, sklamania, teplo slnečných lúčov....to všetko, čo bežne berieme ako prirodzenú súčasť nášho života je zrazu to najvzácnejšie, čo máme. A za hlúposti, na ktoré sa sťažujeme, sa hanbíme. Myslím na ňu veľmi často, pritom sme sa videli iba raz, keď sme mali 14-15 rokov. Vtedy povedala niečo, čo sa ma veľmi dotklo, sama som sa vyrovnávala so stratou a na všetko som sa pozerala iba so svojej strany. Boli sme deti, dnes už chápem, že to, čo povedala, zas vyšlo z jej vnímania celej situácie. Tak veľmi ma trápi, že som sa hnevala, pritom úplne zbytočne, fakt sme boli deti, hoci každá s inými ranami.

Chcem povedať len toľko, že netreba riešiť hlúposti. A kým nejde o život, nejde o nič. Že zdravie je to najvzácnejšie, čo máme. Denne sa sťažujeme na také somariny a túžime po nepodstatných veciach, o ktorých si myslíme, že nás urobia šťastnými, pritom všetko na to, aby sme boli šťastní, už máme. Pretože to, čo niekedy pokladáme za málo, je totiž najviac. Najviac. Odpúšťajme a ďakujme. Sebe aj ostaným. Venujme sa ľuďom, ktorých milujeme lebo ,,Nikto tu nebude ani o minútu dlhšie." a tiež si treba uvedomiť, že ,,Cintoríny sú plné nenahraditeľných". To pre prípad, ak si niekto myslí, že ho niekde potrebujú viac ako doma. Pretože skutočne nenahraditeľná je len najbližšia rodina. Nikomu nemôžete dať viac ako svoj čas, pozornosť a lásku. A rovnako je to to najviac, čo môžete dostať. Myslím, že keby sme mali istotu, že aj po smrti stretneme našich milovaných, bolela by o niečo menej. Lenže tá nevedomosť nám prináša strach, že jediný čas, ktorý máme, je tu a teraz. Môžeme veriť, môžeme tušiť, dúfať, predpokladať....ale pravdu sa aj tak dozvie každý z nás až na konci.

Vraj sa smrti netreba báť. Je vraj pokojná, prináša odpovede na tie nezodpovedané otázky. A ako Jozef Banáš vtipne povedal, zatiaľ sa smrť každému podarila, takže žiaden strach. V Thajsku sme išli na jeden výlet, kde sme museli preplávať bez svetla tmavú jaskyňu. Tých pár minút som mala strach. Ale taký iný, na aký som dovtedy bežne pociťovala. Bála som sa, že ma niečo stiahne dole. A keď som si to predstavila, myslela som na mamku a na Sebana a cítila som hnev, zúfalstvo a bezmocnosť, že by som ich už nikdy nemala vidieť. Ten pocit bol hrozný. A presne ten pocit mám zo smrti. My ju neovplyvníme. Môžeme v živote rozhodnúť takmer o všetkom, máme možnosť vybudovať si akýkoľvek život na akomkoľvek mieste. Ale nerozhodujeme o živote samotnom. Chce to pokoru. Obrovskú dávku pokory.

September je pre mňa čas nových začiatkov, teda aspoň čiastočne. Ľahké oblečenie vystredajú teplejšie svetre a bundičky, sandálky zas čižmy a tenisky. Takže je prirodzené, že si zadovážime nové kľúčové kúsky, ktoré nás budú sprevádzať novým obdobím. Ešte v lete som si pripravila nový must have list, z ktorého už mám pár vecí splnených.