Pamätáte si ešte tento článok z Milána? Vtedy som si dala nohavice pod šaty prvýkrát, priznám sa, že čisto z praktických dôvodov, ale výsledok sa mi dosť páčil. Potom som to v lete skúsila znova. A teraz je tento trend opäť na vzostupe, hoci keď si pozriete nejakú inspiration na Pintereste, tak zistíte, že sa o žiadnu novinku nejedná. Mňa teraz baví nosiť nohavice pod sukňou omnoho viac ako silonky. Je to neopozerané, nové, hravé. V chladnejšom počasí aj omnoho hrejivejšie ako akékoľvek silonky či pančušky. Ja som vždy radšej naobliekaná ako cibuľa akoby som mala mrznúť a tento typ vrstvenia ma totálne dostal. Som rada, že som ho doma ešte mohla využiť s koženou bundičkou, na ktorú už určite pár mesiacov nebude priestor. Zato na kožušinky bude priestoru až až a zatiaľ čo v tomto poste začínam zľahka so šálom, onedlho to budú chlpaté vesty či kabáty. Prekvapivo prichádzam znova na chuť opätkom. Po tom, čo som našla vysnívaný pár kožených kotníkových čižmičiek (hrubý opätok, jemné platforma, koža...), sa mi zapáčil život ,,zhora", využívam aj svoje ostatné páry a je to pre zmenu veľmi fajn. 

Inak, už sa mi dlho nestalo, že by po mne ľudia tak okato pozerali ako tie 2 dni v Košiciach. Neviem, či to bolo tým klobúkom (jediný prvok, ktorý som mala na sebe oba dni) alebo čo, ale ľudia sa na mňa usmievali (ok, zväčša chlapi, ale to je predsa jedno), pochválila ma známa a potom aj pán poštár, jeden študent mi ukázal zdvihnutý palec a pár ľudí sa otočilo. Nechápem a fakt sa mi to takto hromadne nestalo ani nepamätám, ak niekedy vôbec. Ale úsmevy aj pochvaly veľmi potešili, totálne zlepšili už aj tak super deň, len ma mrzí, že som sa neusmiala naspäť, lebo mi nedošlo, že to je pre mňa a keď som sa aj usmiala, tak to podľa mňa ako úsmev príliš nevyzeralo :D. Som hanblivá a potom ma to mrzí. Nevadí, sľubujem, že sa nabudúce usmejem aj ja, veď sa stále sťažujeme, že sa u nás ľudia málo usmievajú, pritom sme často aj my dôvodom našej vlastnej nespokojnosti. Takže vážne, už budem rozdávať úsmevy jedna radosť, veď ide advent, čas vianočný, radosť treba rozdávať!

Včera sme vytiahli vianočné ozdoby, dokonca sme nečakane našli aj stromček, takže hoci sme to neplánovali, už nám stojí v obývačke a ja naňho aspoň môžem dorobiť ešte nejaké ozdoby. Zašli sme aj do Hornbachu, kde sme kúpili svetielka a tiež som si zadovážila taviacu (lepiacu) pištol, a vážení, to je už aká parádna vec. Chcem lepiť všetkooo! Zatiaľ som sa teda zabavila pri tvorení adventného venca, na ktorý sme zobrali ihličie z našej záhrady a tiež som zlepila zlomený veniec na dvere. Už sa teším ako si pustím koledy a začnem vyrábať vianočné pohľadnice, to robím každý rok a zbožňujem to. Majte sa zatiaľ krásne, užite si nedeľu a hlásim sa onedlho s ďalším článkom z USA :). 

Druhý deň v New York City začal pokojne a skončil sa úplne nečakane. Až v sobotu :). Mali sme v pláne odísť poobede, ale nakoniec to osud zariadil inak a my sme vďaka hodinám navyše stihli vidieť z mesta omnoho viac. Nohy ma v mojich červených teniskách boleli po prechodených kilometroch akoby som chodila po skle a jedna bolesť prekrývala druhú, takže som nakoniec už necítila vôbec nič. To bol dôkaz, že sme naše dni prežili totálne naplno (a tiež, že som si mala zobrať pohodlnejšiu obuv). Ale koho zaujímajú boľavé nohy, keď ho nosia po New Yorku?