Posledné dva týždne si neskutočne užívam. Nádherné, ešte letné, počasie ma teší každý deň a ťažím z neho maximum. Pevne verím, že to tak bude celý september, príde za mnou do Prahy rodina a chcem im toho ukázať čo najviac. Alebo teda, hlavne to, čo mám rada. Ako tak pozerám, tieto dni som veľa jedla, vyskúšala niekoľko nových podnikov a preto, ak sa chystáte do Prahy, určite prečítajte celý článok, kde je niekoľko tipov, kam ísť.

V prvom rade, pardón za názov článku, berte to zrezervou. Nevedela som, čo tam dať, v telke išli správy a Zlatka P. mi veľmi pomohla, díky. Zlatá plisovaná sukňa je totiž jeden z mojich top kúskov tejto a nadchádzajúcej sezóny. Milujem ju o to viac, že zatiaľ čo iní za ňu dali niekoľko stoviek v reťazcoch, ja som svoju našla v sekáči. Tričko, ktoré mám na sebe je bavlnené, našla som ho u mamky v skrini a má jemné vyblednutie, ktoré sa mi na ňom páči. A riflová bunda je od kamarátky, ktorá ju už nenosila. Takže žiadny kúsok, ktorý mám na sebe (doplnky tiež dôverne poznáte), nie je úplne nový. Tak mi napadá otázka, som ja ešte vôbec fashion bloger? Aj keď toto označenie nemám príliš rada, v našich končinách sa uchytilo a tak chápete, ako to myslím. Za úspešného blogera sa u nás považuje ten, ktorý má veľa spoluprác, dokáže ich produkty či služby pekne odpropagovať a obe strany sú spokojné. Ja som taká bola tiež a nemám nič proti tomu, ak takto niekto funguje, veď blog je výborný spôsob privyrábania (aj serióznej zárobkovej činnosti), takže každý podľa seba. Naviac nemôžeme byť všetci rovnakí. Ale niekde u mňa nastal zlom a ja jednoducho nedokážem fungovať tak ako predtým. Presýtila som sa toho. Zistila som, ako tento kolotoč funguje a nemám svedomie sa na ňom vo veľkom voziť. Stále mám spolupráce, to áno (nebudem odmietať to, čo mám rada a čo ma zaujíma), ale maximálne ich selektujem a väčšinu odmietam. Ono bloger, ktorý prezentuje, že v obchodným centrám sa vyhýba, nakupuje v nich výnimočne, všetko prehodnotí a dáva prednosť sekáčom a DIY asi nie je úplne ideálna cieľovka pre firmy, ktoré chcú reklamu. Vie ma celkom naštvať, ak mi príde hromadný email na spoluprácu od e-shopu s oblečením, ktorému, ak by sa pozreli na môj blog aspoň na minútu, bolo jasné, že ja nie som tá správna osoba, ktorá by oslovila typ žien, na ktoré sú orientovaní. Ale veď fajn, to tu vždy bolo a bude. Len ma mrzí, že u nás stále málo ľudí chápe, čo za veci si kupujú. Chcú mať veľa za málo alebo aj veľa za veľa. Stále v nich je tá túžba niečo vlastniť, cítiť sa tak uznaní okolím a pritom, keby sa nad sebou trošku zamysleli, zistili by, že to v skutočnosti nielen nechcú, ale ani nepotrebujú. Aby ste si nemysleli, nie som žiadny extrémista, fakt si rada urobím niečím radosť, aj trendy sledujem, veď ma to baví :). Nedávno som čítala rozhovor, kde sa Kamily Boudovej pýtali, či je možné byť zástancom udržiteľnej módy a zároveň byť trendový. Sama priznala, že je to veľmi ťažká otázka. Tak som sa nad tým sama zamyslela a ja si myslím, že áno. Len si treba uvedomiť, že nemusíte mať všetko, čo sa teraz nosí a zadovážiť si to v reťazcoch za pár eur s tým, že to uvidíte na ďalších ľuďoch v meste. Ide to aj inak. Ak budete premýšľať nad tým, čo kupujete, zadovážite si s najväčšou pravdepodobnosťou veci, ktoré využijete. Nie raz, ani dvakrát, ale dlhodobo. A o to predsa ide nie? :) 

Mám doma veľkú bedničku s vecami, ktoré som vyselektovala zo svojho šatníka. Poriadne som ho zminimalizovala a prekvapivo mi nič nechýba. Akurát neviem, čo s tou bedničkou. Sú to pekné, dá sa povedať, že nové veci a je mi ľúto ich dať na červený kríž, keď neviem, komu sa dostanú a či vôbec nájdu svoje využitie. Tak mi napadlo, že by som ich hodila za symbolické ceny na FB alebo by som v jedno poobedie doniesla do nejakej košickej kaviarne a vy by ste si po ne prišli hmm? Dajte mi vedieť, ktorá možnosť sa vám páči viac.

Ak ma niečo v poslednom čase fakt baví, tak sú to midi sukne a obzvlášť tie plisované. Všetky, ktoré mám som našla v sekáčoch a túto bielu mám už niekoľko rokov. Je padavá, nekrčí sa a je presne na mňa, čo je pri mojich 154 centimetroch doslova dar. Ak už totiž z dlhej chvíle (keď na niekoho čakám) zájdem do nákupného centra a niečo si vyskúšam, často skončím s otáznikom v hlave, čudujúc sa pre koho tie veci šijú. Jedná sa teda iba o spodné časti odevov a niekedy aj šaty. Veľkosť S síce sedí, ale dĺžka ani náhodou. V detskom oddelení som už tiež dlho nebola, pretože môj zadok a boky už do detskej konfekcie nepatria. Tak som prirodzene nadobudla pocit, že je pre mňa zbytočné chodiť niekam, kde pre mňa nič nemajú. Tento outfit je ešte z dovolenky, mali sme tam parádne mólo. Škoda, že také s rovnakým výhľadom nemám aj doma, mali by sme menej práce s hľadaním vhodnej lokality na fotenie :D. Ako som vám už spomínala, brala som si minimum oblečenia a všetko som vyberala tak, aby to navzájom k sebe ladilo. Keď si takto postupne vyskladám aj šatník, budem na seba hrdá, ale to je robota na dlhšiu dobu. Takže letná sukňa, telové sandálky a jemne oversized mikina. Nič komplikované, ale funguje to. Najnovšie ma veľmi baví táto rovná silueta, keď si top nezastrčím do sukne, ale nechám ho nad ňou voľne padať. S vysokými podpätkami a drdolom, ktoré predĺžia postavu sa mi to fakt páči! A okrem toho sa mi stále viac a viac páči tmavomodrá farba, prečo, sa dozviete TU.

Prepáčte, že som v poslednom čase taká stručná, mám toho v hlave celkom veľa, čo by som vám chcela napísať, tak ešte hľadám vhodné slová.