Dala som si od posledného príspevku dlhšiu pauzu, pretože som potrebovala čas na rozmýšľanie. Zistiť, kam tento blog smeruje – teda akým smerom ho chcem smerovať ja a či to ešte vôbec má zmysel. Vediem SOB už pomaly 7 rokov a kto ma sleduje od začiatku videl zmeny nielen môjho štýlu, ale aj osobnosti. Prechádzala som rôznymi fázami, avšak teraz mám pocit, že je tá zmena najvýraznejšia a hlavne definitívna. Možno aj preto, že som si ju sama bála priznať, išla som stále podľa svojho pohodlného zaučeného programu, ktorý mi už prestával byť príjemný, mne sa to ale nepáčilo, tak som si povedala, že je to len fáza. Nie je. Možno starnem, možno mi je len nanič z celej našej generácie. Chceme byť tak strašne iní, až sme všetci rovnakí a preboha, my to ešte robíme aj úmyselne. Tešíme sa z ,,likov“ ľudí, ktorí nás pri priamom kontakte ani nepozdravia, tým srdiečkam pripisujeme hodnotu človeka. Vedieť všetko o nových kolekciách, ale nič o umení či histórii....Kto nejde s dobou tomu sa neodpúšťa však? Veď sa pozrite napríklad na také Dnes nosím, kde teraz dostávajú najviac ,,likov“ outfity v jednom štýle. Kde je rôznorodosť? Prečo vyzeráme / chceme vyzerať všetci rovnako? Trendy sú jedna vec, stádovitosť druhá.

Práve kvôli tomuto masového konzumu sa u mňa zmenila radosť a láska k móde. Žila som tým. A milovala som to. Lenže dnes už ,,miluje módu“ úplne každý a ja nechcem byť vnímaná ako niekto, koho jedinou náplňou života je behanie po obchodoch a prepĺňanie šatníka. Pretože práve takto vznikajú denne desiatky módnych blogov, ktoré pre firmy predstavujú výborný a lacný priestor na spropagovanie ich produktov. Prečo sa zabudlo na to, že pekne sa obliekať nestačí? Že kúpiť si v reťazci handry z novej kolekcie nie je základ. A obliecť si all black look s bomberou a bielymi teniskami už tiež stratilo svoje čaro. Stále ma móda baví a je to mojou neodmysliteľnou súčasťou, ale nie tým spôsobom, ako predtým. Vnímam veci inak. Tešila som sa na každý príspevok, vedela som, že ho čítate. Teraz ma dokáže fakt sklamať, keď vidím komentár pod príspevkom, ktorý jasne dokáže, že dotyčná článok neprečítala, len zanechala prázdny a tým pádom trápny komentár. O to viac sivážim tie z vás, ktoré to tu poznáte a čítate. :) Nevadí mi ísť dole do potravín po raňajkách kompletne nenamaľovaná s mastnými vlasmi. Nemusím byť zladená od hlavy po päty. Keď nemám náladu, tak proste nemám náladu a basta. A tak som sa pristihla pri tom, že mi robí radosť napríklad keď idem pozametať pred domom a fúrikom odnesiem lístie a konáre do bioodpadu. Že doma zodpovedne separujeme, máme tu ten kôš na bioodpad a vďaka tomu nevytvárame takmer žiadny odpad. Teším sa, keď vonku svieti slnko a ja si idem zabehať a vonku sú akurát kone, tak sa zastavím a užívam si pohľad na ne. A potom samozrejme rodina. To je úplne úplne najviac. Chcem aby ste toto cítili aj z blogu. Viem, akému tlaku sú vystavené dievčatá pred pubertou a v puberte a preto nechcem byť tá, ktorá im dodá dojem, že bez správneho odtieňa rúžu tento život nemá zmysel. Alebo že hamburger je najväčšie zlo na tomto svete. Sama nechcem byť vystavovaná tlaku a ani vystavovať tlak, ako má človek vyzerať. Jasné, trochu preháňam ale rozumiete. Kedysi sa považovalo za nudné byť normálnym. Ja si myslím, že byť normálnym je dnes veľká vzácnosť. Nič nepredstierať a hlavne sa tak silno nesnažiť a zároveň sa tváriť nad vecou. Sama sa učím, som však rada a viem, že som na správnej ceste. J