V polovici apríla zorganizoval L´Oréal pre blogerky piknik pri príležitosti predstavenia farby na vlasy Casting Sunkiss Jelly. Celý piknik sa niesol v duchu summer party, pretože Sunkiss Jelly je určená na vytvorenie prirodzene zosvetleného efektu, ktorý vám spraví slnko pri mori a je ideálna práve na leto. My sme mali príjemné jarné počasie, slnko príliš nesvietilo, takže sme mali dobré podmienky na fotky :D. 

Sunkiss Jelly nie je úplne typická farba na vlasy. Je to zosvetľujúci gél, vhodný pre nefarbené vlasy, ktorý si nanesiete na suché vlasy a necháte ich vyschnúť buď na priamom slnku alebo ich vyfúkate fénom. Celý proces zosvetľovania sa totiž aktivuje teplom. Nečakajte silné zosvetlenie hneď, obzvlášť, ak máte tmavé vlasy ako ja. Ja ich mám dokonca aj farbené, ale farba mi už vybledla, takže si ho podľa inštrukcií kaderníka aplikujem každý druhý-tretí deň. Obsahuje len malé množstvo peroxidu, takže vám vlasy nevysuší ako bežné farby, každopádne teraz ho testujem a onedlho vám budem presne vedieť povedať, ako na mňa pôsobí. Jedno balenie vám navyše vydrží približne mesiac.

Catering na eventoch L´Oréal je pre mňa jeden z najlepších, čo som na blogerských akciách zažila a tentoraz tomu nebolo inak, dokonca by som povedala, že to bolo ešte lepšie ako inokedy! Celkový vizuál, výborné bagetky, domáce limonády, fingerfood....nedokázala som odolať. Fotky outfitu budú na blogu cez víkend :).

Dnes budem veľmi rýchla. Pretože čas je pred odovzdávaním bakalárky môj nepriateľ. Keď nepíšem, mám kruté výčitky svedomia. Ďakujem vám všetkým za vyplnenie dotazníku, či už za seminárku alebo bakalárku, za pomerne krátky čas som nazbierala dostatočné množstvo vyplnení, takže môžem spisovať výsledky. Naozaj obrovské ďakujem! Nezabudnite sa zapojiť do giveaway o statement náhrdelník :). 

Outfit je pohodový, poskladaný z mojich obľúbených kúskov, vhodný do daždivého počasia, ktoré je teraz našťastie mimo nás, ale viete ako to chodí, čo nie je, môže byť. Len mám trochu pocit, ž na tých fotkách nevyzerám ako ja, hmm...Odomňa dnes všetko, už nič viac, stretneme sa o mesiac v sobotu.

Spomínam na časy, keď najväčším trapasom bolo, keď človek ostal v piatok či v sobotu večer doma. Doma s rodičmi. Ja som mala vždy pocit, že mi niečo ujde, keď sme odchádzali na víkend do Rimavskej Soboty. Och, a ako som sa len vedela nahnevať, keď si z týchto mojich ,,problémov" robil ocko srandu a mamka nechápavo krútila hlavou. Dnes tak krivím pery nad pubertiakmi ja. Kluby ani bary ma nelákajú, oveľa radšej si dám vínko doma alebo niekde, kde je málo ľudí. V pondelok, alebo v stredu, kedy chcem. A to, že v piatok alebo v sobotu sedím doma, je mi úplne jedno. Vlastne pravda je, že som nanajvýš spokojná a večer pri filme s blízkymi je pre mňa ideál. Aby ste si nemysleli, nie som asociál, dokonca si ani nemyslím, že som nudná (:D), rada si idem sadnúť do mesta, ale nejaké bujaré párty sú mimo mňa a ponocovanie neznášam, pretože sa mi potom rozhádže celý spánkový režim. A v poslednom čase ma dostávajú do šialenstva aj ľudia v metre či na ulici. Som doslova alergická na davy a masy. Na pomalých ľudí, čo sa vlečú, dvojnásobne. Od strednej školy, kde sme sa cez prestávky tlačili a v bufete sa stáli rady, som si od toho odvykla.

Veľa vecí sa od strednej zmenilo. Ja samozrejme tiež, akurát ešte stále sa s tým vyrovnávam, viete, cítim sa ako Britney - I´m not a girl, not yet a woman. Na strednej si myslíte, že najväčší problém na svete je písomka z biológie, na ktorú nič neviete, že nemáte TIE tenisky alebo práve piatok strávený doma. Keď nám všetci vraveli, že toto sú najlepšie roky nášho života, tak sme sa len ironicky uškŕňali a nevedeli sme sa dočkať, kedy už konečne vypadneme a budeme si robiť, čo chceme. Viete čo? Samozrejme, že tie problémy boli naše najväčšie, veď iné sme nemali. A bolo to krásne. Tá ľahkosť, bezstarostnosť, mnohým chýbala pokora. Na strednú by som sa už nevrátila, dennodenne sa vídavať s desiatkami ľudí, ktorí ma vo svojej podstate vôbec nezaujímajú a vstávať o 6.30 mi fakt nechýba. Ale tá ľahkosť, ktorá poskytovala slobodu, tú by som chcela.

Dnes som šťastná, že mám okolo seba hlavne ľudí, ktorých mám úprimne rada, oni majú radi mňa a na nič sa nehráme, tu nič nepredstierame. Tým, že žijeme už nejaký ten rok sami, sme sa zblížili a veľa sme sa naučili. Prvé dva roky po odchode z Košíc som mala kamarátsku krízu s ľuďmi z Košíc. Ľudia, s ktorými som si bola kedysi tak blízka, mi zrazu boli cudzí. Žili iný život, ja som žila iný v Prahe. Časom to ale opadlo a našli sme si k sebe cestu. Len tá ľahkosť sa niekam vytratila. Asi ruka v ruke s dávkou nevinnosti, ktorú sme si doniesli z domu. Prišli prvé rozchody, zlomené srdcia, narábanie s financiami, byť zodpovedný sám sa seba, a to v plnej miere. S mamkou mám výborný vzťah, pochopila som, prečo v mojej puberte rozhodovala tak, ako rozhodovala, a síce som vtedy zúrila, dnes som jej vďačná. Zažila ma s chlapmi, ktorí za to nestáli (čo ona vedela a ja som jej pravdaže, neverila), ja som ju videla plakať, zdôverovala sa mi, ako kamarátke (lebo viete, dôverovať na 100% môžeš len najbližšej rodine), konečne som jej aj ja mohla dať hodnotné darčeky, ktoré nečakala a zaslúžila si ich, a prišiel mi do života chlap, ktorého ako prvého moja mamka prijala. Mám pocit, že ma istým spôsobom začína brať ako (skoro) dospelú. Už sa veľmi teším domov, tráviť čas, piatky aj soboty s rodinou, lebo je to dôležité. Je to zvláštne, ale asi to tak má byť. Prirodzený vývoj, posun, či ako to nazvať. Budem sa raz čudovať aj nad svojím dnešným ja?