Viem, dala som si trochu načas s týmto postom, mal vyjsť v nedeľu, ale nevyšlo. Vyšlo teraz. Prvé dva októbrové týždne boli až znepokojivo pokojné, priam by som povedala, že nudné, lebo som väčšinou sedela doma a učila sa na skúšky a potom som zas zháňala materiál na ďalšie skúšky. Plus to počasie mi na nálade vôbec nepridáva, ale aspoň posledný víkend vyšlo slnko. Moju náladu a aj výzor veľmi ovplyvňuje počasie, keď je škaredo, jediné, na čo mám chuť je čierna (max. šedá) v podobe jeansov a hrubého svetra. Do toho som zjedla strašne veľa pečiva (veď som si sama upiekla) a cestovín (ktoré už ani nemám rada!) a celkovo som sa pri tom učení trochu opustila, takže napriek cvičeniu mi narástol faldík na bruchu. Prečo mi každý krajec chleba vidieť hneď na bruchu? No ale dobre, nebudem tu vyplakávať, je to moja chyba a teraz mávam pečivu aj sladkostiam zbohom! Nechcem aby ste si mysleli, že tuk na bruchu je najväčšia katastrofa na svete, ale ja sa chcem vo svojom tele cítiť dobre a to s tým faldíkom nejde, čiže záver je jasný - musí zmiznúť. 

Fotiek je tentoraz menej, lebo zaujímavých momentov bolo pomenej a po druhé, keď boli, častokrát som zabudla fotiť. Ale tento týždeň je to už inak, takže nabudúce bude viac. Každopádne, mám pár tipov kam zájsť a keďže sa už pomaly pomaličky blížia sviatku pokoja a mieru (viete, ktoré myslím, nie?), tak tam môžete nájsť aj milé darčeky pre svojich ľúbezných.

Dní, keď stojíme pred skriňou s otázkou ,,Čo dnes na seba?" a zároveň nechceme skončiť v čiernych nohaviciach a šedej mikine (áno, moj prípad, ale doplňte si svoje) je isto mnoho. Avšak sú kúsky, ktoré nás v takéto dni vždy zachránia, môžeme sa o ne oprieť a vieme, že budeme vyzerať dobre skvele. Kúsky, ktoré povznesú aj ten najobyčajnejší outfit o level vyššie. Dodajú mu charakter, takú tú sladkú bodku. Kúsky, ktoré nosíme nonstop, nepodliehajú trendom, sezónam ani nášej nálade. A možno budete mať obdobie, keď ich pár mesiacov nevytiahnete, potom nastanú dni, keď bez nich nedáte ani ranu (tých bude viac). 

Je mi jasné, že tieto ,,kľúčové prvky" šatníka závisia od osobného štýlu každej z vás, avšak pri dlhoročnom sledovaní streetstylu (nielen) počas fashionweekov a hodnotení vlastného šatníka a kúskov, ktoré využívam najviac, som zostavila druhú časť zoznamu kúskov, ktoré sa vám rozhodne budú hodiť. Ako som už písala v prvej časti, jedná sa o veci, do ktorých sa oplatí investovať, no na druhej strane to nevylučuje fakt, že tie najlepšie klenoty nájdete v second hande. Opäť som pridala aj outfity ako dôkaz a inšpiráciu, plus tentoraz som do koláží zaradila aj svoje looky, keďže ste o to naposledy žiadali. Určite mi dajte vedieť, ktoré kúsky patria do vašej ,,must have" výbavy!

Nemôžem uveriť tomu, že koncom mesiaca letíme do USA! Ešte nikdy som nebola v Amerike, tak sa teším už len na ten moment, keď pristaneme na JFK. Pekne som si zariadila Estu a pomaly rozmýšľam čo si zbaliť. Začiatkom roka sme boli v Thajsku a táto cesta ma zasiahla tak, ako ešte žiadna iná a nemyslím si, že ju niečo prekoná. Ale objavovať a zažiť niečo nové, na to sa nesmierne teším. Budeme tam počas Haloweena a mám v pláne si ho užiť (v kostýme samozrejme), ale uvidím, či mi to jet lag dovolí, keďže to bude hneď naša prvá noc. Vyhľadávam si kaviarne a matcha bary, ktoré chcem v New Yorku navštíviť a tiež si prezerám Connecticut, kde budeme väčšinu času. K celému tešeniu sa mi pomáha aj Gossip Girl, ktorú znova pozerám (Serena mi lezie na nervy a zabite ma, milujem duo Blair a Dan) a na watchliste mám ešte zopár NYC filmov (dajte nejaký tip ak máte!). Inak jeseň je taká jesenná, ak sa neteším na tú Ameriku, tak som väčšinou melancholická, púšťam si Damiena, pálim doma desiatky sviečok, čítam pod dekou, pijem teplý čaj a občas si urobím aj chai latte (také domáce), každý druhý deň podávam na večeru tekvicu a pritom púšťam tragicko - romantické filmy, ktoré už Macovi idú na nervy. Do toho som už konečne začala riešiť školu, takže dve skúšky  už mám za sebou a pokračujem ďalej. Nosím čiapky, klobúky, okrúhle okuliare a tmavé rúže. Každá jeseň je iná, ale niektoré veci proste ostávajú stále rovnaké. 

Dnes budem veľmi úprimná. Nejak to potrebujem dať von, takže nečakajte veselé rečičky. Posledné týždne mi život ukazuje, ako náhle sa nám môže zmeniť život v priebehu pár dní, hodín, okamihov. A síce sa ma, našťastie, žiadna z udalostí nedotkla priamo, tým, že sa rôzne osudy ľudí ku mne dostali naraz, ovplyvnili ma viac, než som si sama dokázala pripustiť. Snažím sa myslieť pozitívne, pokladám sa za optimistu, snažím sa vidieť to dobré. Verím v silu myšlienok, moc vesmíru, to, čo vyšlete, sa vám vráti. Ale niekedy ma to pozitívne opúšťa. Ako nájsť silu, ako veriť, keď sa okolo mňa deje toľko nevysvetliteľných a nespravodlivých veci? Nie som ten, kto má právo vynášať súdy, vraj sa deje všetko z nejakého dôvodu. Ten dôvod však mnohokrát nevidím. Možno je to preto, že sama dobre viem aké je to stratiť jednu z najbližších osôb, viem, aký je to pocit, keď viete, že nič nebude ako predtým, viem, že niektoré veci nikdy neprebolia, len sa s nimi naučíte žiť. A aj keď nechcem, myslím na stratu, na bolesť, na to to nekonečné prázdno ľudí, ktorého sa už nikdy úplne nezbavia a je mi to hrozne hrozne ľúto. Niekedy plačem, nedokážem to ovládať. Pýtam sa, prečo sa to stalo práve im? Prečo je niekomu naložené tak kruto? Prečo musia niektorí ľudia odísť? Dievča v mojom veku. Nechcem písať klišé, ktoré ste čítali už miliónkrát, ale keď viete, že sa jedná o konkrétnu osobu, napadnú vám aj takéto veci. Že toho mohla ešte toľko zažiť. Vôňa jesenného lístia, vianočná atmosféra, láska od muža, sklamania, teplo slnečných lúčov....to všetko, čo bežne berieme ako prirodzenú súčasť nášho života je zrazu to najvzácnejšie, čo máme. A za hlúposti, na ktoré sa sťažujeme, sa hanbíme. Myslím na ňu veľmi často, pritom sme sa videli iba raz, keď sme mali 14-15 rokov. Vtedy povedala niečo, čo sa ma veľmi dotklo, sama som sa vyrovnávala so stratou a na všetko som sa pozerala iba so svojej strany. Boli sme deti, dnes už chápem, že to, čo povedala, zas vyšlo z jej vnímania celej situácie. Tak veľmi ma trápi, že som sa hnevala, pritom úplne zbytočne, fakt sme boli deti, hoci každá s inými ranami.

Chcem povedať len toľko, že netreba riešiť hlúposti. A kým nejde o život, nejde o nič. Že zdravie je to najvzácnejšie, čo máme. Denne sa sťažujeme na také somariny a túžime po nepodstatných veciach, o ktorých si myslíme, že nás urobia šťastnými, pritom všetko na to, aby sme boli šťastní, už máme. Pretože to, čo niekedy pokladáme za málo, je totiž najviac. Najviac. Odpúšťajme a ďakujme. Sebe aj ostaným. Venujme sa ľuďom, ktorých milujeme lebo ,,Nikto tu nebude ani o minútu dlhšie." a tiež si treba uvedomiť, že ,,Cintoríny sú plné nenahraditeľných". To pre prípad, ak si niekto myslí, že ho niekde potrebujú viac ako doma. Pretože skutočne nenahraditeľná je len najbližšia rodina. Nikomu nemôžete dať viac ako svoj čas, pozornosť a lásku. A rovnako je to to najviac, čo môžete dostať. Myslím, že keby sme mali istotu, že aj po smrti stretneme našich milovaných, bolela by o niečo menej. Lenže tá nevedomosť nám prináša strach, že jediný čas, ktorý máme, je tu a teraz. Môžeme veriť, môžeme tušiť, dúfať, predpokladať....ale pravdu sa aj tak dozvie každý z nás až na konci.

Vraj sa smrti netreba báť. Je vraj pokojná, prináša odpovede na tie nezodpovedané otázky. A ako Jozef Banáš vtipne povedal, zatiaľ sa smrť každému podarila, takže žiaden strach. V Thajsku sme išli na jeden výlet, kde sme museli preplávať bez svetla tmavú jaskyňu. Tých pár minút som mala strach. Ale taký iný, na aký som dovtedy bežne pociťovala. Bála som sa, že ma niečo stiahne dole. A keď som si to predstavila, myslela som na mamku a na Sebana a cítila som hnev, zúfalstvo a bezmocnosť, že by som ich už nikdy nemala vidieť. Ten pocit bol hrozný. A presne ten pocit mám zo smrti. My ju neovplyvníme. Môžeme v živote rozhodnúť takmer o všetkom, máme možnosť vybudovať si akýkoľvek život na akomkoľvek mieste. Ale nerozhodujeme o živote samotnom. Chce to pokoru. Obrovskú dávku pokory.