Tak a opäť tu máme za dverami Valentín, sviatok lásky, aby sme si pripomenuli, že ju máme, alebo skôr, že ju nemáme. Pre mňa je 14.február už odpradávna zárukou ľahkého stresu. Akože, vždy sa tvárim a nahováram si (hlavne, keď som single, čo som bola väčšiu časť Valentínov v mojom krátkom živote), že tento deň je ako každý iný a až tak na ňom nezáleží...ale preboha, to napätie, keď sa na strednej škole rozdávali valentínky! A ten smútok, keď som žiadnu nedostala. Alebo keď bolo to papierové srdiečko od kamarátky...no a skry to sklamanie! Tieto situácie patria k tým menej príjemným. Ale raz som dostala aj kyticu ruží. A potom som musela odpovedať z biológie...ach tá závisť.

Celkovo Valentín vo mne dvakrát pozitívne pocity nevyvoláva, lebo áno, ten tlak spoločnosti, v obchodoch všetko červené, ružové, srdiečkové, celý deň čakania, že sa vám nakoniec ozve ON...veď viete, o čom hovorím, nie? Nakoniec sa tešíme aspoň na tú americkú romantickú komédiu, čo pôjde v telke, otvoríme si čokoládu a zapálime sviečku. Pre mňa ideálne, či už s kamarátkou, mamkou alebo s mužom. Hoci môj posledný Valentín bol veľmi nečakaný, to musím uznať!

Nech je to už akokoľvek, rovnako ako sa vždy nájde príležitosť na pohár bieleho vína, tak sa vždy nájde dôvod niečo si kúpiť. No a tento deň je priam dokonalým dôvodom na to, aby ste si spravili radosť. Inšpirujte sa mojím zoznamom. A to vínko si samozrejme dajte tiež :).

Keby ma malo dokonale vystihovať len pár slov, jedno z nich by bolo ,,overthinking". Neviem, ako by som to preložila do slovenčiny, ale ja fakt veľa premýšľam. Všetko analyzujem, riešim, preberám. Až príliš. Sama si tým škodím, ale neviem si nijako pomôcť. Pocit šťastia je u mňa veľmi krátky, ak som s niečím spokojná, aj tak sa nájde niečo, nad čím môžem opäť po nociach rozmýšľať. Minulosť sa snažím neriešiť, čo sa stalo, to sa neodstane, je málo vecí v mojom živote, ktoré by som vyslovene ľutovala. Žijem pre prítomnosť, ale mám strach z budúcnosti. Mám v hlave plno otázok, na ktoré nepoznám odpoveď. Často ich ani neviem vysloviť nahlas. Raz som sa veštice opýtala, či budem niekedy šťastná. Odpovedala mi, že nevie, pretože ja stále nad niečím pochybujem a rozmýšľam, čo mi ničí ten pocit radosti, ktorou by som sa mohla nechať unášať. Dlhodobo. Ale ja to chcem. Preto sa budem snažiť vypnúť, aspoň čiastočne, neklásť zbytočné otázky a užívať si to, čo momentálne mám. Len mám dojem, že vtedy mi tie otázky začne klásť niekto iný.

Biely look v snehu má niečo do seba, s červeným rúžom som sa cítila ako Snehulienka. Taká jej mestská verzia. Tieto kožené boty sú do mesta ako stvorené, majú síce opätok, ale nie príliš vysoký. Nikdy neprestanem spievať ódy na tieto čižmy. Čo hovoríte vy? :)