NAŠE DNI V PÔRODNICI / PRVÉ DNI S LEOM

23.6.19

Untitled
Dnes je to presne mesiac, čo sa narodil Leonard Alfred! A síce sú naše dni viac menej rovnaké (s menšími výnimkami), ten mesiac ubehol neuveriteľne rýchlo, zároveň mám však pocit, že prešli aspoň pol roka. :D Zvláštne, ale je to tak. Preto som sa v telefóne vrátila späť k fotkám z pôrodnice (zopár vybrala aj tu pre vás) a zaspomínala si na prvé spoločné dni vo "veľkom" svete.:)

Asi 2 hodiny po pôrode, keď zobrali Lea na oddelenie šestonedelia do sesterne a Maco odišiel domov, som sa postavila a prekvapivo sa mi chodilo skvele. Oveľa lepšie ako s kontrakciami a veľkým bruškom. Až to bol taký divný pocit, nemať zrazu brucho a chodiť bez bolesti - hoci stále pomaly. Trochu sa mi ešte triasli kolená, ale nebolo to nič strašné. Sestrička ma odviedla do sprchy, kde som sa umyla a dala si na seba krásnu nemocničnú košeľu. Následne ma odprevadila na oddelenie šestonedelia, kde ma už "prevzala" (podľa jej vlastných slov) "porodní bába" a tá ma vzala aj s mojimi vecami na moju nadštandartnú izbu. Cestou mi na chodbe vysvetlovala, kde sú nové košele, kde je čaj a pod. Vnímala som ju len tak polovične, bolo už niečo po 2. v noci.

Na izbe akurát kojila slečna svoju dcérku. Bola som rada, že nespí, lebo inak by sme ju zobudili a to by som nerada. Porodní bába mi aj na izbe všetko vysvetlila a ja som si ľahla do postele. Nevedela som však zaspať, tak som chvíľu bola na telefóne, napísala najbližším, že Leo je na svete a potom som zaspala. Pred 5. ráno som však bola opäť hore, ach ten adrenalín! Fakt som porodila, ale kde mám dieťatko?

Untitled

DEŇ 0. 

Od 6. rána k nám postupne začali na izbu chodiť sestričky. Mne však dal každý pokoj. Tým, že som rodila po polnoci, celý deň pôrodu sa počítal ako deň 0. a žiadne kontroly sa ma netýkali. Teda myslím, možno mi merali teplotu, ale ruku do ohňa za to nedám, lebo fakt si to nepamätám. Viem, že som si vypýtala lieky na bolesť, ktoré mi potom nosili pravidelne. Sestrička zahlásila, že začali raňajky. Išla som sa teda najesť, ale stále som pri sebe nemala Lea. Tak som sa šla na sesternu opýtať, kedy mi ho donesú, lebo všetky mamičky mali boxy so svojimi deťmi so sebou na raňajkách. Sestrička mi povedala, že mi ho zachvíľku donesie. Nevedela som sa dočkať!

Na chodbe vždy pekne vidno, ktorá žena je čertvo po pôrode. Vidíte to podľa chôdze. Tiež som tak chodila. Pomaly, opatrne a trochu naširoko. No a keď som si prvýkrát sadla na drevenú stoličku, pochopila som, že vankúš alebo koleso nebol len výmysel a naozaj ho budem potrebovať. Sedela som teda bokom, v nejakom divnom sklone. :D Maco mi potom poobede doniesol ten cestovný vankúš, čo si dávate okolo krku, ale ja som na ňom v pôrodnici prvé dni sedela, splnil to, čo mal.

Potom mi doniesli Leonarda. Zabaleného v perinke, v tej pásikavej modro-ružovej čiapke, ktorú majú v Apolináři všetci novorodenci. Ach, moje bábätko! Ako krásne vonia! Niekoľko minút som na naňho iba pozerala. Veľa času sme strávili túlením v posteli. Stále som ho voňala a kontrolovala, či dýcha. 

Bože, ale čo s ním mám robiť? V pôrodnici boli všetky sestričky super, všetko mi ukázali. Najprv sme začali prebaľovaním. Ako áno, prebaľovanie nie je veda, ale veľmi mi pomohlo, že mi všetko vysvetlili, lebo chvíľu trvá, kým si človek osvojí detaily, ktoré mu už po pár dňoch prídu prirodzené. Tak som sa naučila ako sa starať o odstrihnutú pupočnú šnúru, ako baliť plienku, keď je bábo také malé alebo ako merať teplotu tela bábätka.

V prvých dňoch života, kým sa matke spustí mlieko, ešte dieťa nepotrebuje jesť, lebo je plné plodovej vody a čistí sa. Tak aj vyzerá jeho stolica (tzv. smolka), ako taká nutella. A tiež často grcká. Viem, že ma chytila úplná panika, keď som Lea v ten nultý deň prebaľovala a do toho začal grckať, skoro ma trafil šľak. Ihneď som volala sestričku, nevedela som, čo skôr.

Untitled

Na nadštandartnej izbe sme boli vždy 2 mamičky a kúpeľňa je v izbe. V klasickej izbe sú 3 mamičky a kúpeľne sú na chodbe. Nie je to žiaden extra luxus, ale za mňa to bolo úplne v pohode. Na izbe sme mali prebaľovací pult, umývadlo a váhu, na ktorej sme bábätká vážili vždy pred a po kojení, aby sme zapísali, koľko sme nakojili. Už pri počte 2 mamičky sme mali niekedy problém a museli sme sa dohodnúť, ktorá z nás pôjde prebaľovať prvá. Pri počte 3 si to neviem veľmi predstaviť.

Čo sa týka vybavenosti, v pôrodnici sme mali k dispozícii úplne všetko. Od plienok, cez krém na zadoček, až po oblečenie. A tiež sme mali všetko k dispozícii aj my mamičky. V pôrodnici je to fakt len o vás a dieťatku, o nič iné sme sa nemuseli starať. Tak som mala čas si každé ráno (s výnimkou jedného rána, keď som bola asi hodinu len s jedným obočím) namaľovať obočie. :D

Keďže som ešte nemala mlieko, malý nejedol, mala som deň 0., sestrička mi navrhla, že vezme malého v noci na sesternu, aby som sa poriadne vyspala. Úprimne, veľmi som to ocenila, pred prvou nocou s malým som mala hrozný strach (hoci by ju ešte skoro celú prespal) a mala som pocit, že ak by sa mu niečo v noci stalo, sestričky budú narozdiel odomňa vedieť, čo robiť.

Untitled

PRVÁ NOC S LEOM 

Druhý deň sa vizita týkala už aj nás, takže ráno vážili a kontrolovali Lea. Skontrolovali aj mňa, pýtali sa, ako sa cítim a pod., to sa opakovalo každý deň. V prvý deň za mnou prišla detská sestra aby mi ukázala, ako malého kúpať.:) Tiež mi ukázali, ako najlepšie kojiť. So všetkým poradili, na každú banálnu otázku s pokojom odpovedali. Všetko mi strašne pomohlo, pretože hoci som mala veci načítané, v prvé dni som sa cítila veľmi neistá a bolo fajn, že mi niekto ukázal, ako začať. Neskôr si už pravdaže nájdete vlastný systém, či v kojení, prebaľovaní alebo celkovo v načasovaní, kedy veci robiť.

V pôrodnici idú deti (aspoň tie naše na izbe tak šli) ako hodinky, teda všetko sa dalo vypočítať na rozmedzí pár minút. Budenie, kojenie, prebaľovanie a pod. A aj my mamičky sme išli podľa systému. Raňajky, obed, večera. :D Najviac energie som mala vždy ráno, potom som si pred obedom pospala a poobede, počas návštevných hodín som už bola unavená, hoci som sa na spoločnosť vždy tešila. Keď návštevy odišli, bola večera a to ma únava zmohla.

Na prvú noc s Leom nikdy nezabudnem. Moja prvá spolubývajúca odišla domov (a jej odvoz omylom zobral aj moju tašku, takže som namiesto svojho oblečenia musela zase byť v nemocničnej košeli, v ktorej sa človek cíti ako zrelý na psychiatriu, hlavne ak máte 154 cm ako ja. :D) a ja som sa tešila, že MOŽNO budem na izbe prvú noc sama. Čo by bolo super, ale nebolo, lebo okolo 9. večer prišla na izbu nová mamička, ktorá pred pár hodinami rodila. Vedela som, že malý sa v noci zobudí na kojenie, že ho budem musieť prebaliť, že bude plakať a ona sa asi moc nevyspí. Ja som sa teda tiež moc nevyspala svoju prvú noc, ale mne to nevadilo.

Prvú noc s malým som vôbec nespala. Tie stavy, keď som nebola úplne hore nemôžem nazvať spánkom. Pred očami sa mi mihali rôzne obrazce, mala som fakt "halušky" a nikdy som nič podobné nezažila. Celý čas som mala malého pri sebe v posteli a nie v postieľke s monitorom. Stále som kontrolovala, či dýcha alebo či mu nie je zima. Moja spolubývajúca bola zo zapáleného svetla nervózna a ja som zas bola nervózna z toho, že znervózňujem ju, ale malý mi bol prednejší. Priznám sa, že som bola šťastná, keď prišlo ráno. Inak tá spolubývajúca bola super, staršia odomňa, ale sadli sme si. :)

Untitled
Krásne západy slnka a výhľad z našej izby.

Untitled

DOBRÚ CHUŤ!

Čo sa jedla týka, nebolo to nič svetové, ale ani nič katastrofálne, hoci to tak niekedy vyzeralo. Mám tieto dve fotky, ktoré som posielala mamke na ukážku, možno keby som vedela, že ich budem chcieť dávať na blog, dám sa viac záležať. :D

S foodstylingom sa moc nevyhrali, ale chuťovo sa to dalo zjesť. Ja som odchovaná na školskej jedálni v Košiciach, čiže som na tieto chute z veľkých kuchýň zvyknutá a tiež som si uvedomovala, že nie sme v reštaurácii ale v nemocnici. Keďže tieto mäsá sa mi nikdy nepáčili, jedla som len prílohy, polievku a šalát. K jedlu sme v 90% vždy dostali aj jablko. 

A ráno bolo vždy niečo ako mlieko, tvaroh či jogurt, ktoré som ja brala do chladničky, ak by ich chcela zjesť spolubývajúca. Nech sa nevyhadzuje.

Z niektorých vašich reakcií na Instagrame súdim, že toto je ešte luxus. Vraj ste niektoré museli nosiť do nemocnice vlastný príbor aj pohár, alebo ste jedlo dostali vždy len v igelitovom sáčku alebo ste dostávali príbor plastový. Tak ozaj, toto je oproti tomu závideniahodný servis!

Untitled
Untitled

DEŇ 3. - KRÍZA

Tak nejak som sa nastavila na to, že nás na 3.deň pustia domov. Síce sa púšťa väčšinou až na 4.deň, my sme boli na oddelení šestonedelia celý 0.deň, tak to by šlo. Aj môj doktor, ktorý ma odrodil si myslel, že to bude tak, ale nestalo sa. A na mňa prišla 3.deň hrozná kríza, bolo mi smutno, chcela som ísť domov, plakala som. Pocit, že vonku je krásne a my sme zavretý medzi štyrmi stenami a chodbou na mňa tak nejak doľahol. Takisto som už chcela mať doma pokoj a kľud, nebyť budená a nebudiť druhú mamičku, lebo to mi spôsobovalo v noci taký zvláštny stres, že musím všetko urobiť rýchlo.

Podelila som sa o to s vami na Instagrame, a prišlo mi mnoho správ, že vraj je 3.deň vždy krízový a mali ste to rovnako. Tieto správy mi veľmi pomohli a upokojila som sa. Tiež ste mi mnohé písali, že ste to mali oveľa horšie a museli ste ležať počas tehotenstva aj 2 mesiace či viac. Tak to som ďakovala, že to nebol môj prípad, a že jeden deň hore dole nejako vydržíme. Pomohla mi aj sestrička, ktorá mala v ten deň službu a našla ma na izbe s plačom. Bola veľmi milá, upokojila ma a pekne mi dohovorila. Vôbec nezosmiešňovala moje pocity a ani ich nebrala na ľahkú váhu! Spätne si ešte viac uvedomujem, ako úžasne sa zachovala.

Poobede prišiel Maco a tiež sa mi vrátila moja taška, v ktorej som mala veci. Prezliekla som sa do svojho a už aj to bol úžasný pocit! Počas toho, ako Leo spal sme využili možnosť ísť na pár minút na záhradku a to bol skvelý nápad. Opustila som svoje oddelenie a nadýchala sa čerstvého vzduchu. Maco mi kúpil smoothie, slnko svietilo, záhradka mi prišla prekrásna a celkovo mi to padlo veľmi dobre. Aj keď bolo fakt zvláštne vidieť prvýkrát od kontrakcií tú chodbu, ísť po schodoch a pod. Všade som mala (a teda už aj navždy budem mať) spomienky na svoj pôrod.

Untitled
Untitled
Untitled
Untitled

DEŇ 4. - IDEME DOMOV!

Na 4. deň nás už pustili domov. Klasicky sa vždy púšťa z pôrodnice na 4. deň, len mne to prišlo dlho, keďže som mala plnohodnotný aj deň 0. Možno by nás boli pustili aj na 3.deň, ale keďže Leo bol drobný, museli mať istotu, že priberá. A dobre tak, aspoň som aj ja bola istejšia. Hneď ako som dostala prepúšťaciu správu a podpísala som nejaké papiere, začala som sa v eufórii baliť. Pripravila som Leovi oblečenie a potom som už len čakala na Maca, kým nás vyzdvihne. Ešte sa ma pýtali, či si dám obed, tak som povedala, že áno, ale nakoniec som si ho nedala, lebo Maco prišiel skôr. Aj ma to mrzelo, bolo kurča so zemiakovou kašou, škoda, že to nebolo počas môjho pobytu. :D

Keď sme odchádzali, bol to neuveriteľný pocit. Ideme domov. Prišli sme vo dvojici, odchádzame v trojici a už to nebude nikdy inak. 

Untitled
Oblečenie, v ktorom sme brali Leonarda domov. Všetko mu bolo aj tak veľké. :D

Untitled
A moment to remember - otec berie domov svojho syna. :)

Untitled
A jupíííí, ideme domov! :) Najlepší pocit, ale aj strach, očakávania a rešpekt.

23.5.-27.5.2019

You Might Also Like

1 komentárov

  1. To je tak roztomilý článok <3 Veľmi vám gratulujem, pretože Leo je snáď najroztomilejšie blogerské dieťa všetkých čias <3
    NORALIC

    OdpovedaťOdstrániť

Find me on Facebook