Všimla som si na sebe, že čím som staršia, tým viac si všímam a potrpím na to, ako sa ku mne ľudia správajú. Tak všeobecne, či na ulici, v potravinách alebo na pošte. Ako človek dospieva, začne si sám seba viac vážiť a potom mu začne prekážať, keď sa s ním zaobchádza nefér, keď je niekto neslušný alebo keď mu niekto krivdí. Každý máme svoje dni, aj ja a asi by som klamala, ak by som tvrdila, že som nikdy nikomu neznepríjemnila deň. A spätne ma to mrzí, lebo sa väčšinou riadim heslom "Správaj sa k ľuďom tak, ako chceš, aby sa správali k tebe."

UPOZORNENIE: Tento článok je úprimný a krutý, možno kruto úprimný a áno, môže niekoho aj uraziť. Ale keď môžete napísať vy, čo si myslíte, tak môžem aj ja.

Tento článok nosím v hlave už dlho. Ale asi som potrebovala finálny "push" k tomu, aby som ho začala písať. A tak je tu. Som smutná, nahnevaná, nechápem. Je mi normálne na vracanie a aj som si poplakala. Nie, nie som z ocele a som človek, rovnako ako vy, a to v tomto článku spomeniem ešte viackrát. A ani neviem, kde začať, pretože mám toho v hlave momentálne dosť.

September patrí medzi také zvláštne mesiace, keď sa leto mení na jeseň a začína sa akási nová etapa. Je to pocit, ktorý vo mne ostal z dôb pravidelnej školskej dochádzky, neviem sa ho ani po rokoch zbaviť. A možno ani nechcem. Život je teraz taký príjemný a radostný. Akurát po pracovnej stránke nie vždy stíham tak, akoby som chcela. Ale snažím sa to zosúladiť, Leo je našťastie (raz dva tri), zatiaľ skvelý parťák. Robili sme to, čo viac menej aj pominulé mesiace. Chodili na prechádzky, fotili, pracovali. A bolo nám hej! :)