Písala som vám na Instagrame, že mám trošku okno (hahahaaa, a preto som tento článok ideálne skombinovala s fotkami fotenými pri okne - som ja ale hlavička!) a potrebujem rady, o čom by ste si radi na blogu prečítali. Ono je to totiž tak, že rada píšem hlbšie a osobnejšie články, ale nie nasilu. Tak sa to tu občas strieda aj s ľahkými článkami. Pretože z pseudofilozofických zbytočne dlhých článkov sa mi oči prevracajú a snáď sme z nich už vyrástli. Ale povedzme si pravdu, štatistiky jasne hlásia, že vás články na konkrétnu (ideálne nie módnu) tému bavia viac. A vy ste mi tak dobre poradili a napísali mnoho tém, ktoré ma zaujali. Za to vám veľmi ďakujem, lebo mám témy na niekoľko článkov. 

Dnes to bude o sebeláske. Viem, o tejto téme sa teraz píše všade a ja som už možno aj za zenitom, ale spojila som tipy od niekoľkých z vás a tak sme tu. Nečakajte návody, ako sa mať rád, tie už ste isto čítali a ja vlastne tiež. Napíšem vám o svojej ceste ako som k akejsi rovnováhe a zmiereniu dospela ja. A vďaka radám spísaných v bodoch to nebolo.

Viete ako to je, život je sínusoida, raz si hore, raz si dole a potom mám ja v živote obdobia, keď nosím farby a nenosím farby. Mám pocit, že tieto obdobia sa menia približne každých 5 rokov, ale to súdim iba podľa krátkeho 15-ročného pozorovania. Keď som chodila na strednú školu, farby som milovala, vtedy aj vo veľkom fičal colourblocking (aj s riadnymi neónmi), s príchodom do Prahy som od farieb akosi prirodzene upustila, aj keď sa mi páčili, nosila som ich pomenej. Najväčším výstrelkom bola bordová, army green a samozrejme, v tom čase aj moje výrazné rúže. Vtedy som si veru nemyslela, že budem niekedy opäť takto vo veľkom milovať farby. :) Ale je to tak a dnes ma v čisto čiernej stretnete málokedy. Celkovo čiernu nosím málo, čo napríklad Maco nechápe a hovorí mi, že by som mohla nosť viac čiernej...