Tak, posledné dva týždne neboli zrovna zábavné, ale tiež v nich boli potešujúce momenty. Bola som napríklad doma, videla Sebana ako sa pokúša lyžovať, prešla som si Košice, sadla s mamkou na kávu....a potom s Macom znova odletela do Ameriky.

Ako sa hovorí, život je pes....Alebo viete čo? Povedzme si iba, že je nevyspytateľný a hotovo. Nemyslela som si, že pôjdem do Ameriky tak skoro, po ani nie 3 mesiacoch. Lenže idem, už túto sobotu. Nebude to zábava ako naposledy, skôr presný opak. Ale ak bude čo, pokúsim sa prispievať aspoň nejaké Stories na Instagrame. Lebo neviem kedy sa ozvem najbližšie na blogu s nejakým outfit postom. Niečo iné však vymyslím a ešte budem dúfať, že budem mať čas to hodiť do éteru. Napriek všetkému, mám taký tušák, že tento rok bude dobrý. Možno až príliš a preto sa musia diať aj aj tie zlé veci? Ale nad tým som sa už zamýšľala minule, dnes už nebudem. Naozaj cítim, že v mojom (aj Macovom) živote je toto zásadný rok. A to pritom nepárne čísla fakt nemusím...Ležím v posteli, je večer, ja som unavená, ale ešte nejdem spať, počúvam Bon Joviho a som síce vyčerpaná, ale tak pozitívne. Viem, že všetko bude dobré (možno je to tou hudbou) a to čo teraz nie je, sa dá do normálu. Časom. Skôr či neskôr. 

Február je u nás taký ,,slávnostný mesiac". Píšem to v úvodzovkách, ale jednoducho je v ňom naraz niekoľko sviatkov. Okrem narodenín rodinných príslušníkov mám narodeniny aj ja a ešte je tam aj ten Valentín. A nech už k nemu máte akýkoľvek vzťah (ktorý sa odvíja aj od toho, či vzťah máte alebo nie), oslavujte lásku. S milovaným, s kamarátkou, s rodinou či so sebou. Hlavne nezabudnite na seba. Mne sa to nestáva, práve preto, že mám pár dní na to narodeniny. A tak je tu tento wishlist. Pre vás, ale aj pre neho a pre vás oboch. Veď aj tak sa ten Valentín nedá ignorovať a vôbec, prečo by to niekto robil?

Dnes sa mi nepíše ľahko. Všetko mi príde zbytočné a reči o oblečení povrchné. Napriek tomu je momentálne možnosť upraviť sa a vyzerať dobre jedinou cestou ako kompletne neprepadnúť pocitom smútku a bezmocnosti. Ostať doma osamote s tým, že nemôžete pre svojich blízkych nič urobiť a uvedomovať si ako vám psychika rozožiera vnútro nie je najlepší nápad. Preto som došla na pár dní do Košíc. Nemalo to tak byť, chcela som pôvodne dôjsť až vo februári alebo na Veľkú Noc, všetko malo byť inak....ale pýtať sa prečo nemá cenu, aj tak sa odpovede buď nedozvieme ale dozvieme až niekde inde. A na nevyspytateľnosť života som si už predsa mohla zvyknúť. Alebo to proste prijať. Lenže ono na niektoré veci človek nikdy nie je pripravený, nikdy na ne nie je správna doba a vždy prídu skôr ako by sme chceli. A jediné čo pomôže je ten všemohúci a spravodlivý čas, ktorý neovplyvní nikto. Musí proste plynúť sám a zjemniť rany, tak ako rieka obrusuje hrany kameňov. A ono je to asi irónia osudu, že naservíruje skvelé správy a potom...ale asi má šťastie nejakú krivku, ktorej vrchol keď dosiahne, musí prudko klesnúť. Rozumiete, nie?