Moje narodeniny sa blížia a aj keby sa neblížili, tak je vždy pár vecí, po ktorých moja duša túži, a ktorými si z nejakého dôvodu môžem spraviť radosť alebo sa odmeniť. V mnohých prípadoch je to napríklad úspešne zvládnutie skúškového, zhodenie dvoch vianočných kíl alebo napísanie seminárky. U mňa je zatiaľ jediný dôvod ten narodeninový, ale nevadí...za čo by ste sa teraz obdarovali vy?
Som v Košiciach, chorá a zavretá v knižnici. Takže žiadne príspevky teraz nie sú, najbližšie až cez víkend, dúfam, že mi to prepáčite. Chcem pre vás pripraviť jedno video, tak uvidím, ako sa budem cítiť a ako budem stíhať. Konečne som so seminárkou chytila tú správnu vlnu a verím v dobrý výsledok, takže mám radosť. Sledujte ma na Instagrame @styleofbecca, tam prispievam pravidelne, takže vidíte, že žijem aj keď sa na blogu práve nič nedeje :). Je to asi trápne, ale fakt neviem, ako som mohla byť bez tento aplikácie, milujem Instagram, pozerať fotky, aj tie vaše a tým pádom sme si bližšie, chápete. Už nepoznáte iba vy mňa, ale aj ja vás! Takže ďakujem, že ma sledujete a komentujete, vždy sa teším, keď mi tam vyskočia oranžové okienka. Plus je to neskutočný zdroj inšpirácie, obrázkový denník a moja ranná aj večerná rutina.
photos and collages by me
Chcela som sa vyhnúť sťažovaniu sa na neskutočnú zimu, ale nedá sa to. Je hrozná zima a pre blogera sú toto ťažké časy. Viete aké to je mrznúť a tváriť sa, že je o niekoľko stupňov viac? Som zvyknutá túto tortúru absolvovať každý rok, ale ešte som si neodvykla nadávať na chlad. No ale končím a začnem hovoriť o niečom zmysluplnom. Alebo aj nie? Tieto dni sú napriek počasiu ružové a parádne ako moja nová bunda, ktorej farbu si mimochodom veľmi užívam, lebo v kombinácii s uvoľneným strihom je to kúsok, ktorý ma pekne vystihuje. A viete ako to je, keď je človeku dobre, menej rozmýšľa, hoci vo vlaku na trase Praha-Košice nejaké tie hlbšie úvahy padnú, ale keď už išlo do tuhého, radšej som si zobrala knihu a prepla v iPode na veselšiu muzičku. No ale aj týmto mojim cestovaniam už dávam pauzu, lebo mám pocit, že v poslednom čase som iba vo vlakoch sedela. Teraz som opäť na týždeň v Košiciach, pretože mám doma brata, ktorý prišiel z Londýna a od leta sme sa nevideli. Po dlhom čase mám pocit, že všetko ide dobrým smerom, prirodzene a akosi ľahšie, tak dúfam, že to nie je iba pocit a aj seminárky dám ľavou zadnou.
Občas sa stáva, že vám článok píšem večer a publikujem ho ráno. Aj teraz je to tak. Som s Laurou u nej doma, ako obvykle, pijeme víno, riešime naše životy. Ktoré sa nachádzajú v rovnakom štádiu. Čo je super, lebo obe sme sa báli, že sa niečo zmení a rozdelíme sa, lebo jedna bude tam a druhá inde, ale och, aké šťastie, že v rovnakom čase riešime zase rovnaké záležitosti. City, náklonnosť, pochybnosti, istoty...jedno sme si sľúbili, že naše večery budeme praktizovať stále. Jesť čokoládu, kupovať víno u číňana, čo sa pýta, aké boli Vianoce, lebo mu určite klesla tržba, kým sme boli mimo Prahu. Ale už sa dá u číňana platiť kartou, čo je výborný ťah na bránku z jeho strany. Veď všetci musíme napredovať.