Tieto fotky sme nafotili ešte minulý víkend a presne odvtedy ich chcem hodiť na blog. A nestíham. Tento týždeň fakt nie. Ako je vonku pekne, nikto nemá chuť tráviť čas za počítačom, či sa mýlim? Chcem byť v prírode, vonku, ale pravdaže, nie vždy sa mi to podarí, pretožemi treba fotiť, editovať a písať. Momentálne som toho mala pracovne viac a na vlastný blog mi neostalo toľko času. Ale vravím si, že keď už ste tak dlho čakali, napíšem dlhý článok. Bude sa venovať hlavne spoluprácam firiem s blogermi a influencermi.
Toľko som pripravovala tento post a presúvala ho z jedného dňa na druhý, že už nemám silu vám napísať nič svetoborné. Asi to bude z toho zvláštneho počasia, ale som unavená a najradšej by som hneď zaspala, ale keďže ešte je len poobede, nie je to vhodné. Tak vám aspoň napíšem o mojich malých radostiach posledných dní. Niekoľko z nich je čisto materiálnych a mám ich rovno aj na sebe.
Milujem
dni doma v Košiciach. Hlavne teraz, keď je už teplo! Tentoraz som strávila
všetok čas s rodinou, kamarátka Laura, s ktorou sa tu stále stretávam, je na
dovolenke, takže som neabsolvovala večerné vínko v meste, ale neprekáža mi to,
lebo v lete si to vynahradím. Oslávili sme Sebankove 5.narodeniny a dopredu
oslávili 22. narodeniny môjho brata Martina, ktorý doletel z Londýna a
naposledy sme sa videli na mojej svadbe. Boli sme spolu cez víkend celá rodina
a tak vám poviem, že to sú tie najlepšie chvíle (akurát Maco chýbal)! A síce
sme dosť talianska hlučná rodina a dosť sa podpichujeme, hneď sa aj udobríme a
nič sa nedeje. Sme jednoducho temperamentnejšie povahy. To je napríklad niečo,
na čo si dosť zvykal môj krstný otec, manžel mojej krstej. V jeho rodine sú
pokojní, tichí, my sa prekrikujeme, doberáme, fňukáme, udobrujeme, smejeme sa.
Všetko naraz, za jedným stolom. :D Maco si podľa mňa ešte stále zvyká, lebo sa
ma po návšteve takmer vždy spýta, prečo sa stále hádame. A ja neviem o čom
hovorí, lebo podľa mňa klasika, normálna debata, ako u nás doma, veď sa ľúbime
a hlasný rozhovor keď je plný dom, je predsa v norme. Zase aby ste si
nemysleli, keď som bola medzi bandou Talianov, mala som dosť, čiže až v tejto
rovine si to nepredstavujte, ale možno je to preto, že na svoju rodinu som
zvyknutá. Veľmi si potrpíme na spoločné stravovanie, takže ak sme doma, v 90%
času jeme spolu za jedným stolom. Ja si užívam hlavne víkendové raňajky, to je
niečo, na čo sa stále teším. Napríklad v Macovej rodine to tak nie je, lebo
každý vstáva inokedy a na to som si zas zvykala ja.
Keďže mnoho z vás mi po minulom článku, kde som vám
povedala, čo robím a čím sa živím, písalo, že by ste sa o práci
freelancera radi dozvedeli viac, spravila som si kávu, vyložila nohy na gauč
a dala som dohromady tento článok. Aby bolo hneď od začiatku jasné, na
voľnej nohe som oficiálne od septembra minulého roka, takže som stále
začiatočník. Rada vám však zdelím svoje prvotné dojmy, skúsenosti, klady aj
zápory.
Keď som sa vás už dávnejšie pýtala, aké témy by vás na blogu zaujímali, napísali ste mi okrem iného napríklad aj to, že by ste chceli vedieť čo robím a ako vyzerá môj bežný deň. A tak si teraz sedím v našej obývačke, Maco mi písal, že musí ostať dlhšie v práci, ideálny čas na to, aby som sa pustila do tejto témy.
Ešte donedávna som tvrdila, že ružovú nosím len na doplnkoch a hľa, stojím tu pred vami, takmer celá ružová. Tak ja už radšej nebudem nič tvrdiť, lebo Jožo Pročko by ma hneď poklepal po ramene, že "nikdy nehovor nikdy", však. Ružová ma vždy lákala. Pamätám sa, že keď som mala 13 rokov a sťahovali sme sa do domu, chcela som si izbu vymaľovať na zeleno. V jednu noc sa mi však sníval sen, že som pri maľovaní začala na maliarov kričať, nech prestanú maľovať, leo moje steny musia byť ružové. Keď som sa zobudila, naozaj som to tak cítila, tak sme išli s mamkou do Hornbachu vybrať ten správny pink odtieň z môjho sna. A keď sa maľovalo, maliari pre istotu zavolali môjmu ockovi, či sa náhodou nepomýlil, lebo tu majú kýbel ružovej a nejako sa im to nezdá. :D
No čo vám poviem, z týchto fotiek sme spolu s babami také nadšené, že až! Som veľmi rada, že som mohla byť súčasťou tejto blogers girl gang, ktorú dala dokopy Natália. Konečne som stretla osobne dievčatá, s ktorými sa dlhšiu dobu sledujeme (aj keď Naty Muchovú už poznám, pracovali sme spolu v septembri). A môžem vám povedať, že Markéta je naživo ešte krajšia ako na fotkách (veru, je to skutočne možné) a Natália je zas presne taká, ako na mňa pôsobila z Instagramu a vlogov, jedna energická veselá kopa. Natin "instagram husband" Roland nás takto krásne vyfotil a ja si neviem pomôcť, z tejto série ide ťažký Sex & the City vibe. Akurát v mladšej a súčastnejšej verzii. Roland bol navyše taký zlatý, že cvakol zopár záberov môjho looku aj samostatne a keďže tých fotiek je viac, povedala som si, že ich rovno hodím všetky sem. Nebudem písať viac, lebo si myslím, že v tomto prípade sa lepšie pozerá, len dodám, že to červené zladenie je čisto náhodné, ale sadlo ako uliate! :) Ako sa vám páčia fotky?
A nezabudnite sledovať baby, ak ich náhodou nepoznáte, stoja za to :): Natinstablog / Markéta Bartová / Natália Muchová
Nemyslela som si, že budem mať takú dlhodobú obsesiu červenou farbou, ale hľa. Milujem tú farbu a cítim sa v nej skvele! Nielenže dodá outfitu šťavu v podobe čo i len malého detailu, ale rovnako vyzerá skvele na fotkách, čo je pre mňa, ako blogera, tiež celkom dôležité. :D Červenú sukňu mám z Nagyikinej skrine a zabudla som si ju už minule doma. A teraz je pre mňa ako nová! K červenému klobúku už ani nemám čo napísať, je to absolútna láska a pomaly (alebo už?) aj moje poznávacie znamenie. Určite si ešte nejaký (iný ako červený) od Alate zaobstarám. Čo však nemusím je kombinácia červenej s čiernou (aj keď minule som urobila výnimku). Celkovo výrazné žiarivé farby a čierna sú pre mňa zlé combo a ako adekvátnu jemnejšiu náhradu odporúčam tmavomodrú. Ten sveter, čo mám na sebe, je mimochodom tiež tmavomodrý, dúfam že to vidíte. :D Novým prírastkom v mojej "taškozbierke" je tento zlatý minimalistický batoh od českej značky Mumray. Značka tvorí aj vyrába priamo v Prahe, videla som to aj osobne. Už dlhšie som uvažovala o menšom elegantnejšom batôžku a tento je úplne skvelý! Naviac zlatý, ale vkusný - pre straku, akou som ja. Moje Känkeny sa totiž niekedy fakt nehodia. :) V zlatej sú aj šperky TOUS - pozlátené pierko na gorálkovej retiazke mi pripomína moju obľúbenú rozprávku Pocahontas a tie prstene sú ako cukríky. :)
Ooooch, ja tak milujem sekáče! Príde mi hrozne zbytočné míňať peniaze na oblečenie, ktoré dostať v obchodoch. Nie je vôbec zaujímavé vyberať si medzi haldou rovnakých kusov, ktoré pravdepodobne uvidím na viacerých dievčatách v meste. Naviac, prečo by som za ne mala zaplatiť pomerne vysokú cenu, keď si dobre uvedomujem, aká je ich výrobná? O tom, za akých podmienok bolo oblečenie vyrobené ani nehovorím.
Keď som začínala blogovať (hej hej, bolo to už dávno), ľudí, čo zdieľali svoj život na internete bolo málo. Dnes je všetko inak a kto nemá Instagram, akoby neexistoval. Svoj život zdieľajú nielen celebrity, ale aj obyčajní ľudia, vďaka ktorým sa viac menej zo dňa na deň môžu stať influencermi. No ale nebudem tu písať omáčky okolo, čo už dávno viete.
Ide o to, že konkurencia je veľká (V-E-Ľ-K-Á) a každý človek si vybuduje svoje obecenstvo na svojej autenticite, jedinečným štýlom písania a samozrejme, veď sme na Instagrame, fotkami. Každý má svoj IG postavený na niečom inom, avšak vzhľadom na to, aké ťažké je dnes prísť s niečím skutočne originálnym, najlepšie je ísť s kožou na trh a budovať ho na svojej osobnosti.
Začala som si písať denník. Tak, ako kedysi, keď som mala 11. Jeho obsah už nie je taký zaujímavý ako kedysi (predsa len, život bol na strednej tak vzrušujúci! :D), ale veľmi mi jeho písanie pomáha. Asi sa pýtate, v čom asi už len môže pomáhať. Za posledné roky som, ani neviem ako, začala byť dosť negatívna. Predtým som taká vôbec nebola, vnímala som veci svetlo, priam jasne, iný, ako dobrý koniec som si nepripúšťala. Ani som si ho nevedela predstaviť. Pritom som bola oveľa viac overthinking ako teraz. Asi preto, že som mala o čom overthinkingovať.
Február je napriek chladnému počasiu jedným z mojich obľúbených mesiacov v roku. Je to posledný mesiac veľkej zimy, je Valentín a mám narodeniny. Je pravda, že s druhým mesiacom v roku sa mi spája aj jedna smutná udalosť, ale ono to tak už býva, že všetko zlé musí vyvážiť to dobré (a naopak). S marcom sa mi napríklad okrem začínajúcej jari nevybavuje vôbec nič.
Wuaaa, kedy som mala naposledy na blogu fotky v košických uliciach? Tak ja som si to pre tieto účely našla a posledný riadny outfit post je evidovaný v júni 2017! Niežeby som medzitým doma nebola, bola a dokonca si spomínam, že som sa aj niekoľkokrát pokúšala niečo nafotiť, ale potom som to kvôli podmienkam či nálade nechala tak a outfit si nafotila v pokoji v Prahe. Tak hádam chápete (a zdieľate) moju radosť z týchto fotiek od talentovaného Braňa (@branislavisko). Predstavte si, chodili sme spolu na strednú, ja som bola rok pred maturitou a Braňa si pamätám ešte ako malého chlapca. No a zrazu sme sa po rokoch stretli! Jeho fotky sú "moody", iné, na aké ste u mňa na blogu zvyknutí a ja verím, že túto zmenu oceníte. :) Väčšinou je pre mňa ťažké sa na prvom fotení s novým fotografom uvoľniť, ale keďže s Braňom sa už poznáme, nemala som s tým až taký problém.
No, tento článok mal začať nejak snovo, ale ja prosímpekne už hodinu riešim pripojenie na internet a som teraz taká vytočená, že až. Na jednej strane mi to príde smiešne, na strane druhej, full time wifi (doma) je pre mňa niečo tak prirodzené, že keď zrazu nie je, začína panika. Rovnako to však je s chlebom či cibuľou, takže....Bežné počiny, ako napríklad napísanie článku na blog, v ktorých už mám rutinu, sú zrazu strašne náročné a hlavne sa strašne (a zbytoooočneeee) predlžujú. A jedno čo nemám rada je plytvanie časom. Teraz ho chcem venovať hlavne rodine a nie riešeniu wifi problému.
Nejako si idem na ružovej vlne. :D Áno áno, baví ma to, lebo je to jedna veselá dievčenská farba. Určite ste si všimli, že v poslednom čase nosím viac farieb. Nerobím to nejak úmyselne, ale teším sa z toho, že moje podvedomie samo vyhodnotilo, že je v uliciach dosť šedej a čiernej, tak to treba trochu rozveseliť. Pretože kedysi tomu tak nebolo a môj najväčší farebný úlet bola bordová a army green. :D
Toto je prvý tohtoročný outfit post a ja som ho chcela doplniť veľmi hlbokým textom, ako to bolo zvykom, ale som taká unavená, že som rada, že vôbec ťukám do klávesnice. Zase sme celý deň makali na byte a práve trvali dlhšie, ako sme čakali, koniec koncov, ako stále. Ale ktovie, možno ma táto únava posunie do hladiny, kde budem písať bez toho, aby som si to vôbec uvedomovala. Začnem však tak ľahko, outfitovo, nech sa nejako rozbehnem.
Tak ako, užívate si Vianoce? Alebo ani nevnímate, že sú? Či mám byť radšej ticho a písať o niečom inom, pretože vianočnou témou sa to teraz len tak hemží? Vyberiem si tú tretiu možnosť. Niežeby som mala príliš na výber, špeciálne christmas články som nechystala, tak možno akurát niečo pribudne na môj Instagram či Facebook. Ale náhodou, tento outfit je v takých bielo-červených tónoch, tak sa tvárme, že sa to okolo Vianoc aspoň šuchlo. A sneh je tiež medzi dlažbou, vidíte? Mrzí ma, že v poslednom čase nemám vôbec inšpiráciu na články, žiadne hlboké myšlienky, ktoré by som vedela hodiť "na papier". Neviem čím to je, ale pevne verím, že s novým rokom sa to vráti do starých koľají, lebo tento blog bol vždy aj o plnohodnotnom texte. Lenže čo má človek napísať, keď sa má dobre? Keby som bola speváčka / skladateľka, rozhodne by som v tomto období nevydala žiaden album, inšpirácia u mňa prichádza s melanchóliou, overthinkingom alebo "depkou". Ešteže to pri tvorbe outfitov neplatí, inak by som chodila v rifliach a tričku.
V Prahe nám na tretiu adventnú nedeľu nasnežilo! Pre mňa celkom nečakane, ráno bolo krásne, tak sme sa s Macom dohodli, že pôjdeme fotiť. A presne vtedy začal z oblohy padať sneh. Priznám sa, dvakrát ma to nepotešilo, veď som sa prichystala a teraz to takto zmarí moje plány? Maco však stál za tým, aby sme to aspoň vyskúšali a toto je výsledok. Príliš som neverila, že by to za takých svetelných podmienok a vločiek o veľkosti fazule mohlo dopadnúť dobre, ale Maco je čarodejník! :) Tak sa teším, že vám môžem ukázať tieto mestské, vianočne naladené fotky.
Tak si tu sedím, s notebookom na kolenách a premýšľam, o čom vám dnes napíšem. Asi to nebude nič špeciálne, musím totiž ešte ponatierať lišty. Mám však v hlave niečo, s čím by som sa vám rada zdôverila, ale ešte nie teraz. Na to musím mať náladu, aby som našla správne slová. Viem, že odkedy som s Macom, píšem vám menej úvah o živote, na ktoré bolo moje single obdobie veľmi pestré. Holt, človek sa učí a dnes by ma už niektoré veci určite nerozhodili tak, ako kedysi. Ale dnes sa o tom nebudeme baviť. :)
V týchto dňoch často myslím na svojich kamarátov. Tých, ktorí boli súčasťou môjho života v Prahe a zrazu sa rozpŕchli. Tak nejako prirodzene sme všetci vstúpili do novej kapitoly našich životov. Do Prahy sme prišli, niekto na dlhší, niekto na kratší čas, nájsť šťastie, sami seba....A viete čo? To šťastie sme našli. Jeden v druhom. Keď sme boli všetci spolu, prepojení, na dennej báze. Boli sme si rodinou, oporou, radosťou aj útechou. A niežeby to tak teraz nebolo. Len už nie sme na jednom mieste. Ja viem, že som o tom už písala, ale raz za čas to na mňa príde. A práve teraz, keď musím ísť do konca decembra po zvyšné veci do nášho bytu na Slezskej, sa mi vracajú spomienky. Ten byt idú totiž rekonštruovať a tak navždy zmení svoju podob. Na jednej strane je mi smutno, na strane druhej ma tak nejak teší fakt, že so Sindiným odchodom sa tak nejak navždy uzavrie táto etapa.