V Prahe nám na tretiu adventnú nedeľu nasnežilo! Pre mňa celkom nečakane, ráno bolo krásne, tak sme sa s Macom dohodli, že pôjdeme fotiť. A presne vtedy začal z oblohy padať sneh. Priznám sa, dvakrát ma to nepotešilo, veď som sa prichystala a teraz to takto zmarí moje plány? Maco však stál za tým, aby sme to aspoň vyskúšali a toto je výsledok. Príliš som neverila, že by to za takých svetelných podmienok a vločiek o veľkosti fazule mohlo dopadnúť dobre, ale Maco je čarodejník! :) Tak sa teším, že vám môžem ukázať tieto mestské, vianočne naladené fotky.
Tak si tu sedím, s notebookom na kolenách a premýšľam, o čom vám dnes napíšem. Asi to nebude nič špeciálne, musím totiž ešte ponatierať lišty. Mám však v hlave niečo, s čím by som sa vám rada zdôverila, ale ešte nie teraz. Na to musím mať náladu, aby som našla správne slová. Viem, že odkedy som s Macom, píšem vám menej úvah o živote, na ktoré bolo moje single obdobie veľmi pestré. Holt, človek sa učí a dnes by ma už niektoré veci určite nerozhodili tak, ako kedysi. Ale dnes sa o tom nebudeme baviť. :)
V týchto dňoch často myslím na svojich kamarátov. Tých, ktorí boli súčasťou môjho života v Prahe a zrazu sa rozpŕchli. Tak nejako prirodzene sme všetci vstúpili do novej kapitoly našich životov. Do Prahy sme prišli, niekto na dlhší, niekto na kratší čas, nájsť šťastie, sami seba....A viete čo? To šťastie sme našli. Jeden v druhom. Keď sme boli všetci spolu, prepojení, na dennej báze. Boli sme si rodinou, oporou, radosťou aj útechou. A niežeby to tak teraz nebolo. Len už nie sme na jednom mieste. Ja viem, že som o tom už písala, ale raz za čas to na mňa príde. A práve teraz, keď musím ísť do konca decembra po zvyšné veci do nášho bytu na Slezskej, sa mi vracajú spomienky. Ten byt idú totiž rekonštruovať a tak navždy zmení svoju podob. Na jednej strane je mi smutno, na strane druhej ma tak nejak teší fakt, že so Sindiným odchodom sa tak nejak navždy uzavrie táto etapa.
Wuaaa, ani neviete akú mám radosť, že vám môžem ukázať svoj nanosenejší jesenný outfit. Naozaj, mala som ho na sebe s menšími obmenami už asi 15x. Čo je trošku smiešne, ale berte do úvahy, že mám ešte polovicu oblečenia v krabiciach a k druhej mám obmedzený prístup, lebo náš byt momentálne pripomína pevnosť Boyard. Brúsime a lakujeme parkety, ešte budeme maľovať. Je to náročné, ale cítim vaše pochopenie. Takže keď sa mi nechce nič vymýšľať, siahnem jednoducho po tomto looku a hotovo.
Stále hovorím, že ak po niečom veľmi túžite, tak si to k vám cestu nájde. Veď som si tak našla muža, hahaha. Jednoducho, verím v silu myšlienky a potvrdilo sa mi to už viackrát. Na úplných banalitách ako aj na dôležitých veciach / situáciách.
Posledné dni babieho leta som si poriadne užila. Cez víkend sme sa kompletne presťahovali do nového bytu, čiže makačka ako má byť, ale začiatok týždňa som chcela stráviť aj vonku, krabice-nekrabice. Ja neviem, či to tak máte aj vy, ale keď je vonku krásne, mne je normálne ľúto sedieť doma. Mám pocit, že mrhám časom, pekným dňom, ktorý sa už nebude opakovať. Preto ma vždy trápilo sedieť na jar a v lete v kancelárii, kde človek nemohol ani okno otvoriť....Našťastie mám momentálne prácu, ktorá ma baví a zároveň mi umožňuje narábať so svojim časom tak, ako uznám sama za vhodné.
Využila som teda posledné vysoké teploty a slnečné lúče a nafotila vám tento outfit! Hej, nemala som práve good hair day, ale veď to sa stáva, a ešte sa k tomu dostanem...Sukňu som si kúpila v zľavách v H&M a som z nej absolútne nadšená! Aby bolo jasné, obchodom sa vyhýbam, ale mala som zdvihnutý tlak a potrebovala som si zlepšiť náladu (ja viem, najhorší moment na nakupovanie). Keď som túto sukňu chytila do ruky v preplnenom štendri, bála som sa, že tam ostali už len samé veľkosti 40 a vyššie, ale na moje prekvapenie som našla aj 36! Teplá mrkvová farba a akoby velvet materiál pôsobia veľmi jesenne, takže túto sukňu využijem vo veľkom aj v chladnejšom počasí (keď sme pri tom, beriem ju večer von aj dnes). Pokiaľ ju nepošpiním, ako sa mi podarilo hneď prvý deň, ale vidíte ten fľak na fotkách? Ja nie, čiže no problemo. Baví ma hlavne so svetlomodrou farbou či denimom, preto som zvolila svoju obľúbenú košelu zo sekáča. Pravdou je aj to, že bola jediná, ktorú som v krabiciach našla.
Zato keby ste ma videli ako som hľadala tieto sandálky! Sú moje svadobné a veľmi som vám ich chcela ukázať aj v normálnom outfite. Balila som ich medzi poslednými a tak som si myslela, že nebude ťažké ich nájsť. Lenže, bola som presvedčená o tom, že som ich dala do čiernej krabice, takže som všade v kartónových krabiciach (máme ich teraz už iba cca 30 - krabice s knihami) hľadala čiernu krabicu od topánok. Po pol hodine hľadania som ich našla. V ružovej krabici. Asi preto tu mám tak blbé vlasy, spotila som sa ako kôň. :D
Počas fotenia sa nám stala aj vtipná príhoda. Išiel okolo náš nový sused, s ktorým sme sa cez víkend pri sťahovaní stretli pri výťahu niekoľkokrát. Tak som sa pozdravila, veď slušnosť káže, ale on sa na mňa pozeral ako na zjav, pretože ma nespoznal. :D Akože chápem, predsa len tepláky a no make-up versus tento outfit sú trošku rozdielne. Ale nech si zvyká, budem teraz v susedstve fotiť častejšie!
Dnes mám pre vás veľmi pohodlný outfit. Obľúbila som si ho až tak, že som ho mala dva dni po sebe, ale nevadí, veď keby som vám to nepovedala, ani o tom neviete :D. A ide víkend, tak sa to hodí, možno ako inšpirácia do babieho leta :).
Ešte predtým, ako začnem spracovávať články z Barcelony, ukážem vám tento outfit ako teaser. A tiež vám pri tejto príležitosti chcem poďakovať za úžasné reakcie a komentáre pod posledné príspevky! Vedela som, že vás svadobné témy budú baviť, ale vaše ohlasy sú tak skvelé a som za ne veľmi vďačná. Všetky si čítam s radosťou, pretože predsa len, otvorila som vám veľkú časť svojho života a baví ma vidieť aj spätnú väzbu :).
S názvom tohto postu nie som príliš kreatívna, ale lepšie takto ako nasilu vymýšľať. Či? Tento týždeň bol pracovne pomerne náročný, bola som v Paríži na najväčšom veľtrhu látok Premiére Vision a bola to taká nálož (v pozitívnom slova zmysle), že dnes by mi padlo vhod len tak ležať a nič nerobiť. Ale nedá sa. Tento článok som chcela dať pôvodne von už cez týždeň, myslela som, že ich stihnem upraviť skô. Nakoniec som ich spracovávala na letisku čakajúc na lietadlo do Prahy.
A keď sme už pri tom letisku, poviem vám vtipnú príhodu. Mala som hroznú chuť na cappuccino s akýmkoľvek rastlinným mliekom. Nemala som ho celé 4 dni a myslela som si, že na letisku ho nájdem, pretože turisti sú turisti a kde je dopyt, tam by mala byť ponuka. Lenže, našla som iba Paul, a Francúzi poznajú asi iba kravské mlieko (smotanu, maslo a syry), tak som sa (opäť) musela uspokojiť s espressom. Dosť ma bolela hlava, tak si vravím, som zo Slovenska, na toto som zvyknutá, tak sa cez to nejak prenesiem. Naštvaná som si chcela sadnúť, ale všetky stoly boli obsadené, preto som sa s tým smiešnym "preskom" musela presunúť na klasické letiskové sedadlo, odkiaľ som na všetky tie plné stoly v Paul mala pekný výhľad. Vedľa mňa sedel pán do 38 rokov, celkom sympatický, taký nižší Bruce Willis (to by sa tešil, ale dosť som mu prilepšila týmto prirovnaním). Všimla som si ho až keď mi milo povedal "Bless you", po tom, čo som si kýchla. Ochutnala som to presso a zistila som, že som si nevzala cukor (z ktorého sa mi vyhodila afta, no káva bez mlieka, to nie je pre mňa, tak to zachráni aspoň ten cukor). Usúdila, že pán vedľa mňa je na pohľad slušný a vyzerá dôveryhodne (veď Bruce Willis), tak som ho poprosila, nech mi na 30 sekúnd postráži kufor. Keď som sa vracala na miesto, usmieval sa na mňa a dokonca na mňa žmurkol! Hovorím si, ok, divné, ale som mladá, on už o niečo menej, tak nech si požmurká. O chvíľu na to došla z toalety jeho manželka.
To som už (vo svojom vnútri) krútila hlavou. Sadli si do Paula na bagetku a keď odchádzali, žena išla dopredu, Bruce počkal kým zabočí a opäť sa usmial, žmurkol a pozdravil. Neviem presne v ktorom poradí. A to už ma trochu rozhodilo, že veď ja ešte vidím na jeho ženu a on tu so mnou flirtuje? Určite som nebola prvá (a už vôbec nie posledná), ale to, že to robil viac menej pred svojom manželkou, bolo strašne blbé. Táto príhoda vlastne nie je vôbec vtipná. Nie som ja žiadny moralista aby som tu kázala, čo sa smie a čo nie, len si myslím, že ak už niekde nie je láska, mala by byť aspoň úcta.
My sa s Macom momentálne snažíme zosúladiť vo fotení outfitov. On má ako kreatívec svoju predstavu a ja svoju. Keďže Sindy odišla, je fotenie už iba na ňom, inak sa tento blog rozpadne :D. Myslím, že sme na dobrej ceste, lebo tieto fotky ma bavia, tak uvidíme, ako nám to vo fotení pôjde ďalej a hlavne v zime, keď je doba pre blogerov náročnejšia. Čo myslíte, môže byť?
Mám pre vás momentálne pripravených niekoľko článkov, tie svadobné budem miešať s outfitovými, kozmetickými a weekly postami, aby ste sa s tej svadby nezbláznili :D. Takisto sa teším do nášho nového bytu, kde budem mať priestor na nahrávanie videí! A na to sa fakt veľmi teším, lebo mám toľko nápadov a myšlienok, ktoré vám chcem zdeliť :).
Hlásim sa po svadobnej pauze! Vážení, bola to makačka a bolo to krásne! Ale o tom vám napíšem v špeciálnych postoch :). Teraz vám ukážem tento farebný outfit post, ktorý vznikol úplne náhodne, keď sme išli s (vtedy ešte budúcimi) svokrovcami na večeru. Jeho nenútenú farebnosť a pohodlnosť som si obľúbila natoľko, že som si outfit musela obliecť ešte raz. Ono sa mi to stáva pomerne často, jednoducho keď si niečo obľúbim, tak to nosím a basta.
Sukňu som kúpila v New Yorku a samú ma prekvapilo, ako rada ju nosím. Predsa len, je to limetková minisukňa. Tričko odniekadiaľ vyhrabala Macova mamka a veľkostne je akurát pre mňa, z čoho sa teším, lebo tmavomodrá s limetkovou tvoria tutti-frutti kombo. K tomu tyrkysové a červené doplnky a ide sa! Chápem, že je tých farieb viac ako ste u mňa zvyknutý, ale je to recept na dobrú náladu, obzvlášť, ak tie farby takto spolu dobre ladia.
Takto som sa teda vybrala so Sindy na vínko na Jiřího z Poděbrad. Lúčili sme sa s našim milovaným neighbourhoodom. Niežeby som tam už nemala v pláne niekedy ísť, ale už nikdy to nebude rovnaké. Sindy odchádza z Prahy, ja som vydatá pani (hahahaha) a jedna kapitola našich životov sa končí. Nechcem tu byť sentimentálna, to si nechávam na doma, ale je mi tak zvláštne smutno. Keď ja sa niekedy viažem na minulosť a dobré časy. Pritom teraz sú rovnako dobré, možno ešte lepšie! Len nerada dávam zbohom. Nikomu a ničomu. S výnimkou nefunkčných vecí a nefunkčných vzťahov, samozrejme. Lenže na tento prípad sa výnimka absolútne nevzťahuje a tak miestami povzdychujem a keď to na mňa príde, utriem aj pár sĺz. Praha bez Sindy je niečo, čo si zatiaľ neviem predstaviť. Na druhej strane, tak ako mňa aj mnoho ľudí z partie dotiahla do Prahy, je viac ako možné, že nás dotiahne aj na Bali. Čiže vyhliadky sú prudko pozitívne všakže.
Ten sentiment a zmena k jeseni patria. My sa s Macom budeme sťahovať. Kúpim si mintové kreslo vedľa ktorého si postavím stolík a naňho položím čaj a raz za čas pohár vína. Zapálim sviečku a zapnem Damiena Ricea a budem povzdychovať. Pretože to robím každý rok na jeseň. Ale teraz, ešte tých pár dní leta si užijem. So Sindy, s Macom, vonku na záhrade.
Dnes budem rýchla, pretože inak sa nedá. Svadba sa nezadržitelne blíži a nám chýba kopec vecí (podľa mňa). Maco mi odporučil blog teraz neriešiť vôbec, ale mne to nedá vás úplne zanedbať. Navyše v tom svadobnom šialenstve mi príde fajn povenovať sa aj niečomu inému.
Premýšľala som, o čom vám dnes napíšem a tak
nadviažem na udalosti posledných dní a fotku, ktorú som včera hodila do
éteru. Pre nás dievčatá je veľmi ťažké prijať samé seba. Je jedno, koľko máme
rokov, stále niečo riešime. Pre mňa boli dlhé roky najväčším problémom moje
kotníky. Boli hrubšie, sú hrubšie a holt, aj keď sa na hlavu postavím,
budú proste hrubšie. Avšak, musím povedať, že odkedy som prešla na veganskú
stravu, pár kíl schudla a odvodnila som sa, kotníky sa výrazne ztenšili
a ja si dávam s radosťou aj krátke sukne. S radosťou, chápete?
Pri pohľade na svoje nohy si poviem, že vyzerajú VÝBORNE. Je to pre vás možno
nepochopiteľné, ale ja ten rozdiel vidím a som zaň vďačná, lebo viem,
v akom stave boli kedysi. V tomto prípade sa nemôžem porovnávať
s dievčatami, ktoré majú lýtka a kotníky o obvode môjho
predlaktia a zápästia. Môžem, ba priam musím, sa porovnávať jedine sama so
sebou. Zrazu je ten pohľad na samú seba diametrálne odlišný.
Keď sme sa s Macom spoznali, vyzerala som odlišne.
Dnes, keď si občas pozrieme staré fotky, sa mi Maco smeje, že som mala (nielen)
líca ako balón :D. Je to pravda, viem o tom. A keď sa pozriem na tie
fotky, viem, kam sa NECHCEM dostať. Nebudem tu nejak vyzdvihovať
a ospevovať veganskú stravu, ale u mňa je to práve to, čo mi vyhovuje
najviac a vďaka čomu sa mi bez odriekania zmenila postava, pokožka aj
tvár. O tom, že mám viac energie, niekedy inokedy. Ide o to, že každý
si musí nájsť svoju cestu a to, čo mu vyhovuje najviac.
Sústreďte sa v prvom rade sami na seba. Sledujte, ako sa
cítite. S nikým iným ako sami so sebou sa neporovnávajte, je to zbytočné. Kedysi
som skúsila Dukanovu diétu, kde sa v prvých týždňoch nemôže konzumovať
ovocie. Neschudla som ani gram. Až keď som doplnila stravu o ovocie,
začala som chudnúť. Ale verím, že miliónom ľuďom táto úprava stravy pomohla,
akurát nebola pre mňa.
Minulý rok som sa celkom prirodzene dostala do štádia, keď
som bola sama prekvapená, ako sa mi podarilo vyformovať sa. Najprv som schudla
a celá namotivovaná som začala 2x denne cvičiť. Bolo to vidieť, akoby nie.
Tento rok som mala v pláne prekonať leto 2016. Obzvlášť silným motivačným
faktorom mala byť svadba. Ako vieme, 70-80% úspechu je v strave. Ale keďže
ja som dionýzovský typ, ktorý si veľmi rád užíva a dopraje, diétku som
vždy odsúvala. Nemám rada keď sú veci nasilu. Teraz mám menej ako mesiac do
svadby a už si s tým hlavu nelámem. Ok, nie je to to, čo minulý rok,
ale je to stokrát lepšie ako pred 3-4 rokmi. Odkedy som na veganskej strave,
viem, že aj keď si dám nejaký ten koláčik či čipsy, nijako výrazne sa to na mne
neodrazí. Akože, že si to smiem dovoliť, a keď to, nedajbože preženiem, tak
to vycvičím. A niečo pocvičím každý deň. Neprežieram sa, ale ani si
neodopieram. A keď mám chuť, po nejakom krátkom boji samej so sebou si
nakoniec dám. Ďalšia vec je, že sa poznám a viem, že mi stačí trošku
detoxovať týždeň pred svadbou a s výsledkom budem spokojná. Uf,
ešteže mám zatiaľ rýchly metabolizmus. Ktovie, ako by to bolo, keby som sa
vydávala v 35-ke.
Ako som spomínala, (už) nemám z ničoho výčitky, pretože
raz mi jedna kamarátka povedala, že sa priberá len z jedla, ktoré si
vyčítaš. Evidentne to je naozaj tak! :D Dodržiavam istú rovnováhu. Vtipné je,
že v časoch, keď som počítala kalórie, som neschudla natrvalo a ani svojich
predstáv (ako to, že nechudnem, keď vlastne poriadne nejem?) a hlavne som
bola strašne nervózna z toho, že som na niečo “mala chuť“. Išla som sama
proti svojmu telu. Som strašne rada, že som našla to, čo mi vyhovuje nielen po
fyzickej ale aj mentálnej stránke.
Som spokojná a šťastná. Viem, že keby som nebola, tak
si ten lepok aj langoš odopriem, pretože neznášam, keď sa cítim “veľká“
a určite by som vám neukázala fotky v plavkách. Samozrejme, mám sa
kam posúvať a klamala by som, keby som tvrdila, že sa nechcem dopracovať
k pevnejšiemu zadku a viac vyrysovaným rukám. I´m on my way. Pekne,
pomaly, prirodzene. Viem, že všetko mám iba vo svojich rukách (a hlave!) a tiež
viem, že keby som tak veľmi chcela, už tam som. Ale mne je zatiaľ veľmi dobre
aj teraz, pretože viem, že akou cestou som si prešla a tiež, akou chcem
ďalej pokračovať.