Ešte predtým, ako začnem spracovávať články z Barcelony, ukážem vám tento outfit ako teaser. A tiež vám pri tejto príležitosti chcem poďakovať za úžasné reakcie a komentáre pod posledné príspevky! Vedela som, že vás svadobné témy budú baviť, ale vaše ohlasy sú tak skvelé a som za ne veľmi vďačná. Všetky si čítam s radosťou, pretože predsa len, otvorila som vám veľkú časť svojho života a baví ma vidieť aj spätnú väzbu :).

S názvom tohto postu nie som príliš kreatívna, ale lepšie takto ako nasilu vymýšľať. Či? Tento týždeň bol pracovne pomerne náročný, bola som v Paríži na najväčšom veľtrhu látok Premiére Vision a bola to taká nálož (v pozitívnom slova zmysle), že dnes by mi padlo vhod len tak ležať a nič nerobiť. Ale nedá sa. Tento článok som chcela dať pôvodne von už cez týždeň, myslela som, že ich stihnem upraviť skô. Nakoniec som ich spracovávala na letisku čakajúc na lietadlo do Prahy. 

A keď sme už pri tom letisku, poviem vám vtipnú príhodu. Mala som hroznú chuť na cappuccino s akýmkoľvek rastlinným mliekom. Nemala som ho celé 4 dni a myslela som si, že na letisku ho nájdem, pretože turisti sú turisti a kde je dopyt, tam by mala byť ponuka. Lenže, našla som iba Paul, a Francúzi poznajú asi iba kravské mlieko (smotanu, maslo a syry), tak som sa (opäť) musela uspokojiť s espressom. Dosť ma bolela hlava, tak si vravím, som zo Slovenska, na toto som zvyknutá, tak sa cez to nejak prenesiem. Naštvaná som si chcela sadnúť, ale všetky stoly boli obsadené, preto som sa s tým smiešnym "preskom" musela presunúť na klasické letiskové sedadlo, odkiaľ som na všetky tie plné stoly v Paul mala pekný výhľad. Vedľa mňa sedel pán do 38 rokov, celkom sympatický, taký nižší Bruce Willis (to by sa tešil, ale dosť som mu prilepšila týmto prirovnaním). Všimla som si ho až keď mi milo povedal "Bless you", po tom, čo som si kýchla. Ochutnala som to presso a zistila som, že som si nevzala cukor (z ktorého sa mi vyhodila afta, no káva bez mlieka, to nie je pre mňa, tak to zachráni aspoň ten cukor). Usúdila, že  pán vedľa mňa je na pohľad slušný a vyzerá dôveryhodne (veď Bruce Willis), tak som ho poprosila, nech mi na 30 sekúnd postráži kufor. Keď som sa vracala na miesto, usmieval sa na mňa a dokonca na mňa žmurkol! Hovorím si, ok, divné, ale som mladá, on už o niečo menej, tak nech si požmurká. O chvíľu na to došla z toalety jeho manželka. 

To som už (vo svojom vnútri) krútila hlavou. Sadli si do Paula na bagetku a keď odchádzali, žena išla dopredu, Bruce počkal kým zabočí a opäť sa usmial, žmurkol a pozdravil. Neviem presne v ktorom poradí. A to už ma trochu rozhodilo, že veď ja ešte vidím na jeho ženu a on tu so mnou flirtuje? Určite som nebola prvá (a už vôbec nie posledná), ale to, že to robil viac menej pred svojom manželkou, bolo strašne blbé. Táto príhoda vlastne nie je vôbec vtipná. Nie som ja žiadny moralista aby som tu kázala, čo sa smie a čo nie, len si myslím, že ak už niekde nie je láska, mala by byť aspoň úcta. 

My sa s Macom momentálne snažíme zosúladiť vo fotení outfitov. On má ako kreatívec svoju predstavu a ja svoju. Keďže Sindy odišla, je fotenie už iba na ňom, inak sa tento blog rozpadne :D. Myslím, že sme na dobrej ceste, lebo tieto fotky ma bavia, tak uvidíme, ako nám to vo fotení pôjde ďalej a hlavne v zime, keď je doba pre blogerov náročnejšia. Čo myslíte, môže byť?

Mám pre vás momentálne pripravených niekoľko článkov, tie svadobné budem miešať s outfitovými, kozmetickými a weekly postami, aby ste sa s tej svadby nezbláznili :D. Takisto sa teším do nášho nového bytu, kde budem mať priestor na nahrávanie videí! A na to sa fakt veľmi teším, lebo mám toľko nápadov a myšlienok, ktoré vám chcem zdeliť :). 

Hlásim sa po svadobnej pauze! Vážení, bola to makačka a bolo to krásne! Ale o tom vám napíšem v špeciálnych postoch :). Teraz vám ukážem tento farebný outfit post, ktorý vznikol úplne náhodne, keď sme išli s (vtedy ešte budúcimi) svokrovcami na večeru. Jeho nenútenú farebnosť a pohodlnosť som si obľúbila natoľko, že som si outfit musela obliecť ešte raz. Ono sa mi to stáva pomerne často, jednoducho keď si niečo obľúbim, tak to nosím a basta. 

Sukňu som kúpila v New Yorku a samú ma prekvapilo, ako rada ju nosím. Predsa len, je to limetková minisukňa. Tričko odniekadiaľ vyhrabala Macova mamka a veľkostne je akurát pre mňa, z čoho sa teším, lebo tmavomodrá s limetkovou tvoria tutti-frutti kombo. K tomu tyrkysové a červené doplnky a ide sa! Chápem, že je tých farieb viac ako ste u mňa zvyknutý, ale je to recept na dobrú náladu, obzvlášť, ak tie farby takto spolu dobre ladia.

Takto som sa teda vybrala so Sindy na vínko na Jiřího z Poděbrad. Lúčili sme sa s našim milovaným neighbourhoodom. Niežeby som tam už nemala v pláne niekedy ísť, ale už nikdy to nebude rovnaké. Sindy odchádza z Prahy, ja som vydatá pani (hahahaha) a jedna kapitola našich životov sa končí. Nechcem tu byť sentimentálna, to si nechávam na doma, ale je mi tak zvláštne smutno. Keď ja sa niekedy viažem na minulosť a dobré časy. Pritom teraz sú rovnako dobré, možno ešte lepšie! Len nerada dávam zbohom. Nikomu a ničomu. S výnimkou nefunkčných vecí a nefunkčných vzťahov, samozrejme. Lenže na tento prípad sa výnimka absolútne nevzťahuje a tak miestami povzdychujem a keď to na mňa príde, utriem aj pár sĺz. Praha bez Sindy je niečo, čo si zatiaľ neviem predstaviť. Na druhej strane, tak ako mňa aj mnoho ľudí z partie dotiahla do Prahy, je viac ako možné, že nás dotiahne aj na Bali. Čiže vyhliadky sú prudko pozitívne všakže. 

Ten sentiment a zmena k jeseni patria. My sa s Macom budeme sťahovať. Kúpim si mintové kreslo vedľa ktorého si postavím stolík a naňho položím čaj a raz za čas pohár vína. Zapálim sviečku a zapnem Damiena Ricea a budem povzdychovať. Pretože to robím každý rok na jeseň. Ale teraz, ešte tých pár dní leta si užijem. So Sindy, s Macom, vonku na záhrade. 

Dnes budem rýchla, pretože inak sa nedá. Svadba sa nezadržitelne blíži a nám chýba kopec vecí (podľa mňa). Maco mi odporučil blog teraz neriešiť vôbec, ale mne to nedá vás úplne zanedbať. Navyše v tom svadobnom šialenstve mi príde fajn povenovať sa aj niečomu inému. 

Dnes som úplne vyšťavená, takže odomňa nič extra nečakajte. Konečne sme sa dopracovali k našim svadobným pozvánkam. Celý deň som ich dávala dokopy, balila, vypisovala adresy a pod. Ono sa to nezdá, je to kopec práce! Všetko, od návrhu až po balenie (s výnimkou tlače, samozrejme) sme si robili sami, takže to dalo zabrať. Aj som ich pekne nafotila, tak ak budete mať záujem, môžem vám ich ukázať, keď prídu poštou všetkým pozvaným, ktorí sledujú blog.

Tak, a teraz už k fotkám. Predstavujem vám (veľkolepé intro, však? :D) víkendový outfit z minulého týždňa, keď sme boli s dievčatami v ZOO. Až tam som zistila že môj outfit pekne ladí s prostredím, čo úplne dokonale uvidíte v ďalšom poste. Tento vzorovaný cardigan mám už od Vianoc ale na blogu je prvýkrát až teraz. Upozornila ma na to mamka, keď sa ma pýtala, či ho vôbec nosím, pretože ona má ten istý a nevie si ho vynachváliť. Takže áno mami, nosím ho, ale je to skôr jesenný folk kúsok, ktorý sedí práve s klobúkmi a denimom. Akurát počasie je v poslednom čase také všelijaké, takže sa výborne hodil. Nielen cardigan, ale aj ten klobúk a denim.

Nejako podobne ma uvidíte aj na Pohode! Chystám sa tam po niekoľkých rokoch, druhýkrát v živote. V piatok o 14.00 budem mať v ZOOT stane workshop, kde si z tričiek budete môcť vyrobiť nové kúsky, tak určite príďte! Budeme tam aj s Macom a už sa na vás tešíme :). Môžete mi dať aj nejaké tipy, ako prežiť na festivale! Zatiaľ sa majte krásne!

Dnes sa trochu ponáhľam. Myslela som si, že cez víkend toho pripravím na blog požehnane, ale počasie je krásne a tak som počítač bez váhania vymenila za pobyt pri vode. Zachvíľku zas odchádzame do ZOO, takže mám na napísanie článku tak cca 10 minút. 

S radosťou vám teraz ukážem tieto fotky z Košíc! Joj, keď sa na nich tak pozerám, hneď by som šla domov. Leto v Košiciach milujem, sedenie na teraskách, zmrzlina, ráno doma s raňajkami, mamkou a Sebankom....to je proste šťastie. Tak verím, že sa mi čoskoro podarí do Košíc dostať. Tieto fotky vznikli pri mojej poslednej návšteve. Veľmi ma potešilo, keď mi napísal Tomáš, že by sme spolu mohli niečo nafotiť. Hneď som súhlasila, doma ma totiž fotí iba mamka a na zmenu som bola zvedavá :). Fotenie vyšlo akurát tak, že sme obaja prišli od kaderníka / kaderníčky :D. Ja od svojej šikovnej Mišky (rada vám dám na ňu kontakt!), avšak, hrozne fúkalo (VKV, kto pozná, vie, o čom hovorím) a tak moje pekné vlasy vydržali asi 5 minút, kým som došla na zastávku, ale čo sa dá robiť však. Pred fotením som ešte zašla na mexickú bagetu do bagetérie, pretože som na ňu mala hroznú chuť, veď ako stredoškoláčka som ju jedla aj 2x týždenne. Bola som zhrozená zo služieb, okrem toho, že z mexickej zmesy som dostala do bagety asi za jednu čajovú lyžičku (za druhú som si už priplatila), tak slečny za pultom boli k študentom predomnou veľmi nepríjemné, vyslovene sa nevedeli správať. U nás evidentne neplatí "môj zákazník - môj pán". 

Následne som sa však už stretla s Tomášom a išli sme fotiť! Obliekla som si outfit, ktorý som vám chcela ukázať už dlho. Patrí medzi moje "istotky", keď neviem, čo vymyslieť, táto kombinácia limetkovej sukne, trička s potlačou Star Wars a bielych Stan Smith ma nesklame. Cítim sa v nej super a pohodlne. 

Teraz už musím bežať, ale dajte mi vedieť, aký outfit nosíte v krízových dňoch vy. Čo je vaša istotka?

Presne dnes pred 8. rokmi som si založila tento blog! Áno, je to tak, blog má dnes narodeniny :). Na tento deň si spomínam celkom jasne, bolo horúco, rovnako ako dnes a ja som sa odhodlala k niečomu, čo mi kompletne zmenilo život. K lepšiemu :). A pri zakladaní som si určite nemyslela, že ma blogovanie bude baviť tak dlho. Veď osemročné dieťa je už v 3.ročníku základnej školy, tak to je fakt dosť, nie? :D Minulý rok som narodeniny blogu neoslávila, nemala som chuť, nemám rada číslo 7 a tiež som nemala pocit, že je čo oslavovať. Ale svoj blogový príhovor si nechám na neskôr.

Dnes je to našťastie inak, mám pocit, že som sa v blogovaní posunula, do inej roviny a tak celkovo. Bohužiaľ, ako to už v dospeláckom svete býva, nemám na dnes prichystané nič špeciálne, celkom sa teším, že som sa po 11 dňoch konečne dostala k blogu. Začala som stážovať v reklamnej agentúre a niekedy je náročné skĺbiť všetko dohromady. To však všetci dobre poznáme :). 

Ale, môžem vám povedať, že veľký narodeninový post ešte príde a môžete sa tešiť na krásnu SÚŤAŽ / GIVEAWAY a samozrejme aj nejaké tie birthday fotky :). 

Dnes vám s radosťou ukážem tento outfit, ktorý sme s Macom nafotili na jeho nový objektív. Z tejto "hračky" mám veru radosť aj ja, ešte ho presvedčiť, aby ju na mne skúšal častejšie :D. Červená je inak moja farba, cítim sa v nej veľmi dobre a tieto šaty milujem aj po roku od ich zadováženia :). Musím si ale dávať pozor, aby som nakoniec neskončila s armádou červených šiat. Ono to podvedomie nejako funguje a keďže teraz pozeráme The Handsmaid´s Tale (odporúčam!), tak sa to môže ľahko stať. 

Odkedy som zverejnila pár fotiek tohoto looku, nonstop sa ma pýtate, ako som si uviazala turban. Dokonca ste si mnohí mysleli, že je to komplet hotový turban, ale nie moji milí, je to obyčajná bavlnená šatka. A jej uviazanie je viac ako jednoduché, verte mi! Tajomstvo spočíva v jej veľkosti a materiále. Je dosť veľká, štvorcová a hlavne, bavlnená. Je to dôležité preto, pretože narozdiel od saténových šatiek po vlasoch nekĺže a vydrží na mieste celý deň :). Šatku prehnem napoly do trojuholníka a potom ju zložím do plochého "hada" o šírke cca 6-7 cm. A potom ju rovnomerne omotám okolo hlavy, vpredu spravím uzlík a konce zastrčím tak, aby mi nehompálali nad hlavou. Naozaj nič komplikované, len musíte prísť na správny systém! Ak by ste chceli konkrétne tú istú šatku, čo mám ja (je fakt krásna a neskutočne ma baví), tak ju teraz nájdete v Tchibe.

P.S: Nie je leto skvelé? Bez make-upu (obočie nerátam) sa cítim krajšia ako s ním a všetko je veselšie lepšie. Keby som sa takto cítila stále :).

Veľmi som sa tešila až vám ukážem tieto fotky, pretože sú podľa mňa najvydarenejšie za poslednú dobu a ja z nich mám veľkú radosť. Pritom vznikli veľmi spontánne, keď sme natáčali v svadobnom salóne a Sindy sa ma spýtala, či ma nemá aj pofotiť, keď už je tu všetka foto výbava. Nemala som to v pláne, veď vidíte, že ani kabelku nemám (pretože všetko som mala nabalené v Kankene a druhom ruksaku) ale vravím si, prečo nie :). Ach keby boli takéto rýchle a vydarené všetky fotenia! Farebne som ich upravila v iPhone7, vidíte v nich nejaký rozdiel? :)

A ako som vám písala v minulom poste, sú tu opäť pásiky. Myslím, že vyniknú najlepšie v kombinácii s inými vzormi. Aspoň mne sa tak páčia úplne najviac. V tomto outfite mám na sebe až 4 vzory, ale nepríde mi to nijak rušivé, naopak, dobre spolu ladia, tak sa netreba vždy striktne držať pravidiel :). Culottky mi v USA našla a kúpila moja budúca svokra a úplne ich zbožňujem! Tento kúsok je fakt "JA" a cítim sa v nich skvele. Bundičku mám naopak v skrini už dlho a veľmi som po nej túžila. Hoci sa mi páči, nenosím ju až tak často, ale už som si povedala, že to zmením, tak je tu. Ale nebudem sa už viac vypisovať o outfite, lebo vám chcem napísať niečo iné.

Viete, za pár mesiacov (2,5 mesiaca) máme s Macom svadbu. Obdivujem všetky nevesty, ktoré sú vysmiate a úplne v pohode, lebo to ja nie som. Teda je to taká sínusoida. Keď doma vyrábam DIY dekorácie, svieti slniečko a čvirikajú vtáčiky a mne v hlave hrá táto pesnička, tak áno, vtedy je všetko krásne a ja som v pohode, ale ak by som písala Svadobný denník ako Linda, tak včera by vyzeral asi takto:

Milý denník, mám pocit, že všetky nevesty, ktoré tvrdia, že si svadobné prípravy nonstop užívajú, klamú. Nie je predsa možné, aby to na nich v tom množstve povinností a áno, aj stresu, aspoň raz nepadlo. My napríklad ešte stále nemáme oddávajúceho. Riešim to od februára. Od februára!!!! To by si neveril, aký problém je nájsť kňaza, ktorý nás zosobáši mimo kostola, pod tým veľkým stromom, ktorý je ako vystrihnutý z mojich svadobných predstáv. Ono by si si myslel, že mať svadbu v lete je predsa normálne, veď leto je svadieb čas, ale pozor, aj dovoleniek. Takže aj farári idú na dovolenky a kvôli vašej svadbe dva týždne pri mori, celkom logicky, nevymenia. Ani ja by som nevymenila, takže chápem, akceptujem. 

Dostala som mnoho tipov od známych, že "tento kňaz je super, zavolaj mu". Väčšinou to však boli presne tí, ktorým som už dávno volala a nemajú čas alebo sú v ten deň mimo ČR. Boli to kňazi z rôznych cirkví, všetko kresťanstvo, samozrejme. Obaja oficiálne patríme pod rímskokatolickú cirkev, ale netrváme striktne na ich obrade, veď Boh je len jeden. Viem, k vierovyznanie a politika sú témy, ktoré by sa nemali rozoberať a je to každého osobná vec, ale ja to tu napíšem, veď nemám čo skrývať. Konečne som sa dopracovala k farárovi, ktorý by v našu sobotu mohol byť v ČR a nemal problém nás oddať pod tým stromom. Veľmi sympatický a ľudský pán, fakt sa mi páčil a povedala som si, že konečne niekto! Lenže! Je to rímskokatolický farár a on ako človek je super, ale bohužiaľ, ako zistil, keďže sme obaja pokrstení, nemôže nás oddať mimo kostola. Proste nemôže, viaže ho prísaha, nejde to. Vraj jediná výnimka je, ak jeden umiera na lôžku, inak nič. To dúfam, nebude náš prípad, však. Tak sme sa včera snažili prísť na nejaké riešenie. Že by sme pod tým stromom mali obrad civilný a neskôr prišli na rýchly obrad do kostola. Lenže matrika miesta, kde sa berieme, má v našu sobotu dovolenku, takže "to nepůjde". Ako som zistila, najprv si budúci manželia majú overiť kedy má ich matrika svadobné soboty, ale my sme to nezisťovali, pretože sme chceli a aj chceme cirkevný sobáš a toto bola už len snaha o nejaké riešenie. 

Aby si vedel, milý denník, chceme si dať s Macom sľub pred Bohom, lebo obaja v neho veríme (v Boha, nie v jednu z cirkví). Do kostola ale nechodíme, preto by bolo maximálne pokrytecké brať sa v kostole, no nie? Navyše, ja mám svoju vysnívanú svadbu, miesto, kde si s Macom povieme áno a nie, nechcem a nebudem uberať zo svojich nárokov, veď sa vydávam iba raz v živote. A navyše, Boh je všade, tak prečo sa striktne trvá na kostole?

Takže som včera odchádzala z farského úradu a tak to na mňa prišlo, že som sa na zastávke autobusu rozplakala. Prišlo mi to úplne nefér, že sa dvaja ľudia chcú zobrať a nie je tu nikto, kto by ich zosobášil tak, ako si to predstavujú. Tak, ako si to vysnívali. Miestami som mala pocit, že teda kašlem na to, svadba nebude, ale ešteže je ten môj Maco taký aký je a za niekoľko minút ma upokojil. Že vraj všetko bude ok, že niekoho nájdeme. A o hodinu neskôr sme aj našli. Ešte to nie je stopercentné, ale budúci týždeň už bude. A po svadbe sa pri čítaní tohto článku budem už iba smiať.

Ako som vám naposledy rozprávala o nespokojnosti s fotkami, tak hurááá, s týmito som spokojná! Fotila ich Foly tento piatok po tom, čo sme si dali podvečerný piknik v Riegráčoch a chystali sme sa do nášho obľúbeného baru - do bytu :D. Takýto dievčenský piatok mi padol skvele a ani nepamätám, kedy som bola naposledy hore po polnoci. My sme totiž s Macom už taký dôchodci, chodíme skoro spať a pomerne skoro vstávame. Ale ja som vždy bola viac ranné vtáča ako nočná sova. 

Prišla k nám na víkend Macova mladšia sestra z Londýna. A viete ako mladí, prišla do Prahy aj trošku "zapařit". Ja som teda rovno povedala, že do klubu nech si idú súrodenci pekne spolu, že teda túto časť programu vynechám. Ale po večeri prišla aj na Maca po celodennom chodení taká únava, že naša ďalšia cesta viedla rovno domov a párty program presunuli na dnešok. Uvidíme, ako to dopadne. Chápem, že pre 19-ročné dievča sú cluby veľmi atraktívne, asi tak, ako pre nás pohodlie nášho gauča :D. Našťastie, aj napriek tomu, že môj iPhone hlásil celý víkend dážď, pršalo iba chvíľu, ktorú sme prečkali v kaviarni. Dnes to vyzerá rovnako. 

A bolo to tak aj v piatok. Nešla som kvôli tomu ani behať, pretože aj obloha vykazovala jasné znaky blížiaceho sa dažďa. Potom prišlo slnko. A potom zase mraky. Môj iPhone stále hlásil dážď, tak som si zobrala gumáky a do tašky som hodila dáždnik. Bola som presvedčená o tom, že to príde a ja budem konečne raz pripravená. Samozrejme, nepršalo. Čo ma tešilo, lebo inak by sme asi ťažko  sedeli pod holým nebom v Riegráčoch a tiež by sme nič  nepofotili. Ono to ale už tak býva, že keď je vonku teplo, máte na sebe moc oblečenia, naopak, keď je 5 stupňov, vezmete si šaty a tenisky (stalo sa mi minulý týždeň a myslela som, že zahyniem). Keď začne pršať, zabudnete si dáždnik a keď neprší, obujete si gumáky. Krásy a prekvapenia života. Avšak, tieto gumáky sú fakt pecka, úplne ľahučké ako obláčik a vyzávanie ide ako po masle. Nohy sa mi v nich nepotia a ani ma po dlhšom chodení nebolia. Takže ak gumáky, jedine tieto! Naviac sú teraz aj za smiešnu cenu a farbu si môžete vybrať :).

Začala som vyrábať guitar strapy a čoskor vám ich predstavím aj viac! Koncom mája na blogerskom bazári vo Phil´s Corner si ich budete môcť obzrieť aj osobne! Venujem sa ich výrobe teraz väčšinu svojho dňa, tak verím, že sa vám budú páčiť :). 

Fakt ma mrzí, že teraz neprispievam tak, ako by som si predstavovala, teda častejšie. Materiál na publikovanie by aj bol, ale v poslednom čase prestávam byť spokojná s úpravou fotiek a tak hľadám nové cesty editovania. V praxi to vyzerá tak, že jednu foto upravím, myslím si, že ok, to pôjde zajtra von, ráno sa zobudím, a už sa mi to nepáči. Tento problém riešim už dlhšie a neviem, či je to mojím počítačom alebo je to mnou.

V poslednom čase som tak všeobecne nerozhodná. Sama sa tomu čudujem, pretože sa poznám ako človek, ktorý si je vždy istý tým, čo chce. Myslím, že sa to začalo plánovaním svadby. Scrollovanie Pinterestom mi ukázalo, koľko možností mám a keď sa mi ich páči viac, rozhodovanie je pomerne náročné, hlavne pri udalosti, ktorú mám v pláne absolvovať iba raz za život. Rozhodnúť sa je teda riadna zodpovednosť! 

Rovnako to mám s týmito šatami. Povedala som si, že budem nosiť tento rok viac šiat, pretože ako viete, takmer žiadne nemám. Tieto výrazné červené sa mi veľmi páčia, majú príjemný materiál a cítim sa v nich dobre. Ale! Sú veľkosti XS a napriek tomu sú mi trošku voľné. To by nebol až taký problém. Ten je skôr v tom peplume. Budú sa mi páčiť aj o rok? Na to odpovedať nedokážem.

Spolu s pracím prostriedkom Surf teraz môžete vyhrať surferský zájazd do Španielska! To znamená, že už 15-18.júna môžete pekne krásne brázdiť vlny na doske v Asturias (a cítiť sa, že znamená svet, haha), užívať si slnko, piesok a španielsku kuchyňu. 

Keď som si pred Veľkou nocou balila kufor na Slovensko, dala som doň kopec jarno-letných vecí. Sukne, krátne tričká, bundičky. Len jedna mikina a kožená bunda v ňom boli, že ak by čisto náhodou bolo chladnejšie. A ono náhodou bolo. Veľmi, veľmi chladno. Ľudia opäť vytiahli svoje zimné kabáty a kotníkové čižmičky. Bláznivé aprílové počasie. V jedno ráno dokonca snežilo. Poobede už bola jar. Takže zo všetkých outfitov, ktoré som mala v pláne nafotiť sa uskutočnili dva (a je otázne, či je ten druhý kvôli vetru publikovateľný) a toto je jeden z nich. Tiež mal vyzerať trochu inak. Bez bundičky, alebo s denimovou bundou. Ale tú denimovú bundu som zabudla u Maca v aute a on sa s ňou vrátil do Prahy. A potom som pri náhodnej návšteve sekáča našla tento oversized pastelový skvost, ktorý pripomína mramor. Stál luxusných 1,50 EUR a hodil sa mi nielen do celkového looku, ale hlavne do chladnejšieho veterného počasia. Tesne po tom, čo sme s mamkou dofotili, sa spustil lejak (pozrite sa na tú oblohu na fotkách, to je typická obloha pred búrkou) a samozrejme po ňom vyšlo slnko :). Striebornú sukňu poznáte, ale v inej verzii. Nenosila som ju už tak často, ako by som chcela, tak som ju skrátila a tramtadadá, nový kúsok je na svete :). A namiesto kabelky vidíte môj nový Instax na DIY remienku. Najradšej by som ním fotila všetko, škoda, že tie fotky sú pomerne drahé, ale aspoň si dvakrát rozmyslím, kedy cvaknem :). A ešte som vám chcela povedať o nových Adidas Stan Smith Bold teniskách, ktoré sú na mojom poslednom must have zozname. Mám z nich neskutočnú radosť, na zvýšenej podrážke vyzerajú podľa mňa ešte lepšie ako v "pôvodnom" stave. Ešte vám ich nafotím aj z blízka.

Nechcem sa teraz na nič sťažovať, lebo už som vám o tom, ako ma rozčuľujú ľudia nedávno písala. Ale ono mi to nedá. Nazvime to teda iba opisovanie situácie, alebo len obyčajné konštatovanie. V to ráno, keď v Košiciach snežilo som si zavolala taxík, pretože trepať sa na druhý koniec mesta košickou MHD a ešte v takých nepriaznivých klimatických podmienkach neprichádzalo do úvahy. Ono viete, systém pražskej hromadnej dopravy funguje podľa mňa skvostne, čo ma rozmaznalo, veď na dobré sa ľahko zvyká. Takže ani nepamätám, kedy som šla naposledy v Košiciach autobusom. Ale pamätám si, že som bola v šoku, lebo od mojich stredoškolských čias sa nič nezmenilo a vodiči autobusov ďalej jazdia tak, akoby niesli dobytok. No to nie o tom som chcela. 

Takže, zavolala som si teda taxík. Klasika, za 3 eurá, ale nie Easy, s tými to nemá zmysel, kto je z Košíc, vie, o čom hovorím. Taxík prišiel do pár minút, zišla som dole a našla taxikára piškať pri našom plote. Videla som síce viac, ako som chcela, ale pohoda, sme len ľudia. Nasadli sme teda obaja do auta a očakávala som, že vzhľadom na toto mierne nepríjemné intro budeme celú jazdu ticho. Ahahaaaa omyl! Keď som povedala adresu, kam ma má odviesť, spustil pán taxikár nenormálne hundranie, nadával, hneval sa, že dnes už ako blbec (použil to slovo na K) dáva túto trasu presne z tejto ulice tretíkrát a za (opäť nadávka) 3 eurá. Ja som mala dobrú náladu, tak som sa mu iba povedala, že v tomto počasí a takúto trasu je časovo výhodnejšie dať taxíkom, ale to som len priliala olej do ohňa, lebo som opäť ja bola tá zlá, že cestujem cez celé mesto za tie 3 eurá. Po tom, čo mi povedal, že za normálnych okolností by ma táto cesta stála 12 eur (haha, to by som šla tým autobusom :D), som ešte som skúsila povedať, že nech teda dá výpoveď a jazdí Uberom. Ten pohľad ste mali vidieť. Bola som v jeho očiach diabol. Uber? Nie!!!! On neuznáva Uber, to je nezákonné, to je podvod a bla bla bla. A vôbec, prečo nejdem teraz Uberom ja, haaa? No on mi to povie, že prečo! Lebo ten (nadávka) Uber jazdí iba v noci! Nič, už som sa rozhodla nekomunikovať, lebo by ma ešte vysadil. Cestou si ešte ponadával na všetkých, ktorí nevedia šoférovať a hundral si popod nos. Cesta bola fakt nepríjemná a ešte som mala mať výčitky, že platím iba 3 eurá. Určite. Za normálnych okolností by človek dal prepitné, ale tu som nemala žiaden dôvod, za čo sa pán urazil, pretože sa mi pri vystupovaní z auta ani nepozdravil. 

U nás to totiž chodí tak, že nie podnikateľ je vďačný, že využívate jeho službu, ale vy máte ďakovať jemu, že vám ju poskytuje. Za akých podmienok, na tom už asi nezáleží. 

Hneď na to sme išli s mamkou kupovať koberec. Vybrali sme si, ale nevedeli sme, či sa bude do obývačky hodiť. Nevadí, kúpime, skúsime a keď nie, tak ho hneď donesieme naspäť. Opýtali sme sa predavačky (s tragicky vytrhaným obočím), či to bude takto možné. Pozrela na nás, zdvihla to svoje hnusné obo a s nezáujmom odpovedala: ,,Ale pani, toto nie je požičovňa." Naštartovaná z toho taxíku som jej povedala, že si ten koberec nechceme požičať, ale kúpiť a MOŽNO vrátiť, ak nesadne, ale keď som sa na ňu pozerala, nemala som vôbec chuť sa s ňou baviť. Takže sme ten koberec nekúpili a ani tam žiadny iný nekúpime.

A potom som v ten istý deň išla hodiť do elektro obchodu staré káble a nabíjačky, nech ich zlikvidujú tak, ako treba. Prišiel ku mne mladý sympatický muž, spýtal sa ma, ako mi môže pomôcť. Podala som mu krabicu s káblami, že teda, nechceme ich vyhadzovať len tak, že oni už vedia ako ich spracovať alebo čo s nimi urobiť. Povedal, že síce nevie o tom, že by tento druh elektroniky recyklovali, ale mám mu to tu nechať, niečo už vymyslí. Z jeho ochoty som šla do kolien a normálne ma to dojalo, aký bol milý. Prečo sa tak nesprávajú všetci?

Ja viem, že môže mať niekto zlý deň, tiež ho mám, ale väčšinou sa snažím, aby to (cudzích) ľudí zasiahlo čo najmenej. Navyše keď je človek v práci, jeho momentálna nálada musí ísť bokom. Služba je od slova slúžiť. Prečo to u nás chápe tak málo ľudí? Tvorme prostredie, v akom chceme žiť. Nič sa samo nezmení, zmena je o nás. Buďme už konečne ľudia. 

P.S.: Ako ste si už asi všimli, anketa Bloger roka 2017 sa pomaly blíži ku koncu a na hlasovanie už ostáva iba pár dní. Veľmi pekne by som vás chcela poprosiť o vaše hlasy, bez vás to totiž určite nedám! Hlasovať za mňa môžete TU.

Niekedy keď chodím domov z mesta, vychytám akurát taký čas, že idú domov aj stredoškoláci a síce je vlak dosť plný, väčšinou sa pohodlne usadím a bavím sa na rozhovoroch a výzore jednotlivcov. To si hneď spomeniem na seba na strednej a v duchu sa fakt smejem. S akou hrdosťou sme nosili tie kombinácie, ktoré akože vyjadrovali našu osobnosť (s veľkým O). Také nezmyselné looky a toľko sebavedomia, to sa už (našťastie) nikdy nezopakuje. Môj posledný vizálny poklad vyzeral asi takto: dierkované silonky, denimové šortky, nejaká bombera, kitten heels a školská taška, pretože tie učebnice do niečoho dať treba. A tie múdre reči. Prečo sme sa brali tak príliš vážne? Minule pozerám a jedna slušná zlatá holka má ruky pokreslené hákovým krížom. Ďalšie držia diéty. Sú chudé, sú na strednej a držia diéty. Nechápem. Väčšina z nich chce vypadnúť z tohto nudného mesta. Do Anglicka, Nemecka, aj Amerika ich láka. Pritom ľudia, čo odišli z domu sa tak radi do tej nudy vracajú. Ale jasné, na niektoré veci musí človek prísť sám :). Aj tie outfity a aj tie reči majú svoje čaro, pretože LEN v tomto období sú odpustiteľné.

Dám pár slov aj k outfitu, snáď si nebudem o pár rokov klepkať na čelo, že čo som to nosila, haha. Aj keď už mám viac-menej ustálený štýl, tak by sa to stať nemalo. V niečom som sa našla, pochopila som, že menej je viac, že na pílu sa tlačiť neoplatí, že kontrasty fungujú najlepšie a že ak sa v niečom necítim dobre, škriabe ma to, nedokážem v tom dýchať alebo sa musím neustále upravovať, treba od toho ísť čo najďalej. 

Tak napríklad tento overal mi doslova padol do rúk. Viete, že do obchodov moc nechodím, a dokonca sa úspešne vyhýbam impulzívnym nákupom, ale minule som mala cca 10 minút čas pred schôdzkou a tak som zašla do H&M. Tam som pri prehrabkávaní sa zľavovým tovarom narazila na tento overal, pozrela som sa naň, očaril ma výstrih na chrbte, potom cena, tak som si ho priložila k telu, pozrela na na hodinky, zistila som, že mám 3 minúty, tak som ho ani neskúšala, rovno som ho zaplatila a šla. Doma som zistila, že overal mi krásne sadol aj napriek tomu, že je v M-ku, a to som ešte netušila, že ho pomaly nedám dole. Odkedy ho mám, myslím, že tvorí súčasť každého druhého outfitu :D. To našťastie na blogu nevidíte. Je skvelé, že s jedným kúskom som oblečená celá. Ak je chladnejšie, dávam si pod neho tričko, to vyzerá tiež dobre. Takže to bol síce intenzívny nákup, ale už teraz sa mi z hľadiska CPW (cost per wear) veľmi vyplatil!

Fotečky vyšli tiež, táto ulica na Vinohradoch nemá konkurenciu, keď na nej kvitnú čerešňové stromy. Je to nádhera, je to rozprávka. A Foly fotí vždy ako pán :). Snažíme sa dať každý rok tradične jednu photosession. Porovnanie roku 2017 a roku 2015 som vám hodila na Facebook. Stojí rozhodne za to :D.

Tiež by som vás veľmi rada poprosila o váš hlas v ankete Bloger roka 2017. Jedna z vás ma nominovala v kategórii Móda, čo si veľmi cením a tak som si povedala, že by bolo fajn sa tento rok dostať do prvej 10. Minulý rok som vás o hlasy ani nežiadala, pretože sama som so svojim blogovaním nebola spokojná. Avšak tento rok je to inak, ja blogujem s plným nasadením a cítim vašu podporu či už tu na blogu alebo na soc. sieťach :). Budem vám veľmi vďačná za každý jeden hlas! Pravda ak si myslíte, že si ho zaslúžim.

Premýšľala som, ako začať tento článok a pri prezeraní fotiek mi najvýstižnejšie príde: ,,Život je pes." :D Ale ono to nie je úplne pravda. Skôr by som povedala, že je všetko o našom uhle pohľadu. Kedysi som bola jedna veselá pozitívna kopa, do ktorej bubliny nič zlé nepreniklo. Aj z toho zlého som totiž urobila vtipnú poučnú historku a išlo sa ďalej. Avšak, vekom sa moja bublina vyparila a ja sa ju teraz snažím vybudovať znova. Neviem, čo sa stalo, či je to naozaj iba tým dospievaním, tým, že človek vidí realitu....ak áno, tak ja tú realitu až tak reálne vidieť nechcem. Na druhej strane, mám už (pre niekoho iba, veď vravím, uhol pohľadu) 24 rokov a tak sa to úplne nedá. Veci, ktoré som sama sebe odpustila a tolerovala ich, keď som mala 20, sa zrazu, o 4 roky neskôr zdajú nemysliteľné a miestami smutné. Tak sa ich snažím nerobiť. však.