Teraz som niekde čítala, že je dosť náročné si nájsť kamarátov v dospelosti, pretože čím ste starší, tým viac neznášate ľudí. Môžem s tým viac menej súhlasiť. Masy anonymných ľudí bez mena, ktorých stretávam denne na ulici či v električke, ma fakt vedia vytočiť. Nič s nimi nemám, neviem o nich absolútne nič, ale jediné čo od nich očakávam je, aby sa nesprávali ako zvieratá, ani ako neandrtálci, ale aby sa chovali ako inteligentní uvedomelí ľudia, za ktorých sa vo svojej hlave pokladajú. 

Tak vám poviem príbeh, ktorý ma kvalitne naštartoval minulý týždeň. Stojím na autobusovej stanici v Rimavskej Sobote s cieľom nasadnúť do autobusu smer Košice. Prišli sme s Papim na tú autobusovú stanicu zámerne skôr, postavila som sa za mladú pani, ktorá tam bola prvá. Nemala som ambície ju predbehnúť, jednoducho prišla skôr ako ja, tak to rešpektujem, normálne sa postavím za ňu. Eurobus meškal (óóó toľké prekvapenie) a na nástupišti číslo 1 sa už nazbieralo pomerne dosť ľudí, ktorí sa rovnako ako ja chystali využiť jeho služby. Už nestáli v rade, ale rôzne roztrúsene. Každopádne, tak ako na pošte či u lekára by sa malo dodržovať nejaké dekórum, a teda sa nebudem tlačiť dopredu, keď som prišla medzi poslednými. Či nie takto to funguje? Politici si tu robia čo chcú, poriadok vystriedal bordel a tak ich prostí ľud nasleduje, veď nám idú príkladom, nie? To som trochu prehnala, ale chápete. No nič, vrátim sa k príbehu. V diaľke sme zahliadli prichádzajúci autobus. Ľudia sa zrazu začali približovať k obrubníku, aby k nemu boli bližšie, keď zastane. Potom ten Eurobus zastal na nástupišti a spustilo sa peklo. Seriózne peklo. Ľudia sa na seba natlačili, vytvorila sa masa a každý chcel do autobusu nastúpiť prvý. Cítila som, ako mi niekto dýcha na hlavu, zároveň ma tlačili na pani predomnou. Z masy som už nevedela ujsť. Paradoxne sa medzi mňa a pani predomnou z boku tlačili ešte dve postaršie (za to by sa urazili) "dámy", ktoré prišli na stanicu medzi poslednými. Bez hanby. Nikomu neprišlo divné, že nikto nemal ŽIADNY osobný priestor. Boli sme na seba totálne nalepení. Ako keby v krajine panoval hlad a dávky jedla a vody od dodávky Červeného kríža boli obmedzené. Boj o prežitie. Boj o nástup do autobusu, v ktorom je miesta dosť. Už som sa nadýchla, že sa ozvem: ,,Pani zlatá, kam sa tak tlačíte?", keď ma niekto natlačil k autobusu ešte bližšie a ja som sa musela rukou pridržať, aby som pod neho nespadla. Keby som spadla, čert to ber, použili by ma ako ďalší schodík k ich vysnívanej ceste do autobusu. Chcela som začať kričať a kázať, nech sa spamätajú a začnú sa chovať normálne, ale uvedomila som si, že je to zbytočné. Som sklamaná. Čiastočne aj zo seba, že som sa neozvala. Do toho autobusu sme nastúpili všetci. 

Ja viem, že sa hovorí, že sa máme všetci starať o seba a neriešiť ostatných. Ale niektorí to pochopili úplne nesprávne!

Inak sa snažím vnímať ľudí, s ktorými som v kontakte napríklad pracovne. V každom vidím najprv to dobré. Dávam im šancu. Nepokladám za zlého človeka ani blbca nikoho, kým mi na to nedá dôvod. Mám v živote jedno heslo, podľa ktorého sa riadim. Správaj sa k druhým tak, ako chceš, aby sa aj oni správali k tebe. Niekedy je mi to však na vlastnú škodu. Človek je od prírody sebecký a myslí hlavne na seba. Jasné, je dôležité myslieť na vlastné dobro, ale nemyslím si, že je správne využívať k tomu druhých bez toho, aby z toho mali tiež aspoň nejaký úžitok. 

Denne mi chodia rôzne ponuky na "spoluprácu". Dávam to do úvodzoviek preto, pretože podmienky určené zo strany firmy sú veľmi výhodné iba pre nich. Napríklad si mám kúpiť produkt z vlastného vrecka (jeho hodnota je teda na mne), oni mi preplatia cca 30 EUR. To je akože tá moja odmena. A mám o nich napísať článok na blogu. Takže ak si to zhrnieme, ja si mám kúpiť nasilu produkt, ktorý nepotrebujem, aby som o nich mohla napísať článok a preplatia mi iba jeho časť. Ak by som si objednala produkt (stále ho nepotrebujem) do 30 EUR, otázka zostáva, kto mi zaplatí za ten čas, ktorý strávim na príprave článku, a ktorý bude reklamou pre daný portál? Zbytočná rečnícka otázka, pretože odpoveď som na ňu, ja drzaňa drzá, už nedostala. Ale je to jasné, v tomto prípade by som platila za reklamu na portál na mojom blogu ja im! Skutočne výhodná spolupráca. Takisto priam milujem ponuky od rôznych nových online magazínov, ktorým sa, citujem ,,...veľmi páči môj blog a štýl, ktorým píšem....a bla bla bla..." a chcú, aby som sa stala súčasťou ich redakčného tímu. Ako protihodnotu mi ponúkajú prelinky z ich webu na môj blog a zdieľanie na ich FB stránke. Nie, ďakujem. 

A potom sú tu projekty, na ktoré sa tešíte a chcete ich veľmi robiť. Kvalitne, na úrovni, k spokojnosti oboch strán. Pristúpite na podmienky klienta, naozaj na všetky, znížite si honorár, pretože v projekt veríte, ale tiež máte svoje podmienky, z ktorých ubrať nechcete, aby neutrpela kvalita. Teda aby bol spokojný klient, ale s tým, že si za svojou prácou stojíte a neodovzdáte polovičnú prácu. Pretože to chcete robiť poriadne. A čím viac ustupujete, tým viac ešte tlačia, až sa nakoniec cítite ako blbec a premýšľate, či vám to za to vôbec stojí. Často tak zistíte, že ľudia sa bohužiaľ nie vždy správajú tak, ako by ste očakávali. Že kompromis je pre niektorých jednostranná záležitosť.

Takže toľko dnes k ľuďom. A pár slov, naozaj pár, k outfitu. Viete, že na extra dievčenské outfity nie som, ale tento ružový klobúk bol fakt peckový úlovok, ktorý som zahliadla vo výklade v električke a musela sa preň vrátiť. Je zo sekáča, rovnako ako sukňa a sveter. Táto kombinácia ružovej a army green je teraz moja obľúbená a s rôznymi obmenami som ju mala na sebe už niekoľkokrát. A konečne bolo počasie aj na nové biele tenisky slovenskej značky Novesta! Avšak plánujem s nimi nejaký DIY, tak sa potom nechajte prekvapiť :).

Keď príde v obliekaní na pohodlnosť, je vám asi jasné, že tá je u mňa na vysokých priečkach. Vo vysokých ihličkách ma nestretnete, aktuálne ani žiadne nevlastním, rôznym nepríjemným umelým a krčivým materiálom sa vyhýbam a vyhodila som zo šatníku všetko, čo si vyžadovalo niekoľkominútový obliekací rituál a v čom som sa nemohla poriadne nadýchnuť. Myslím si, že móda má slúžiť nám a nie my jej. Ale tento názor som nezastávala odjakživa. Pamätám si časy, veď neboli ani také dávne ako sa zdajú, keď som na strednej škole vstávala o 2 hodiny skôr, každé ráno som si umývala vlasy, líčila sa (zakrývala nedostatky, ktorých bolo požehnane) a niekedy som si obliekla niečo, čo som potom celý deň preklínala, ale tak, bola to nejaká vychytávka a pre krásu sa predsa trpí. Netvrdím, že nie, len si nemyslím, že týmto spôsobom. To ale pubertiakovi nevysvetlíte.

Toľko vám chcem toho povedať, až neviem, kde začať. Ale nejak začať musím a preto poďme na to. Ste skvelí! Fakt úplne najviac skvelí a úžasní. Oukej, väčšinou sú tu ženy, ale isto sa tú nájdu aj nejakí muži, tak to píšem spolu. Som najviac vďačná, že na tento blog chodia takí normálni, inteligentní, milí a uvedomelí ľudia. Presne to som pred niečo vyše rokom / rokom a pol chcela dosiahnuť a stalo sa to realitou. Mám s vami bližší vzťah ako predtým, preto s vami zdieľam viac aj zo svojho života a cením si, že s vami môžem komunikovať ako kamarátka. Chcem vám poďakovať za všetky krásne správy, ktoré mi píšete, za rady, keď si ich pýtate (a potom sa pýtam aj ja vás), za podporu a motiváciu. Nedávno som o tom, čo ma na blogovaní najviac teší písala do EMMA magazínu. A úplne najviac na tom všetkom ste VY. Ľudia a príležitosti, ktoré som vďaka blogu dostala a spoznala. V marcovej Emme (teraz je v stánkoch) je to tom celá strana, tak ak ma chcete mať aj doma, takto je to možné :D. Ja sa už teším, ako ju chytím do rúk, aj keď budem asi jedna z posledných :D.

Pôvodne som sem tento outfit nechcela dávať, príde mi na mňa až príliš sporty a takto sa už obliekam málokedy. Ale fotky sú pekné, na Instagrame sa vám jedna, ktorú som zverejnila veľmi páčila a tak si vravím, že vám tu tento víkendový outfit ukážem celý. Lesklú bundičku som si kúpila s nadšením (a za plnú cenu - to pri takýchto kúskoch vôbec nezvyknem) v Miláne v domnení, že ju budem nosiť veľmi často, ale som sklamaná, opak je pravdou. Nosím ju dosť málo, dokonca by som povedala, že menej ako málo. Je to určite tým, že som v uliciach Prahy a na internete už od jari videla tento kúsok nielen v tejto horčicovej (našťastie, táto farba nebola v takej vysokej koncentrácii) ale aj v army green a ružovej. A ja tieto ultra populárne kúsky s vysokým krátkodobým hypom nemusím. Mala som pri jej kúpe myslieť dopredu, ale boli to dozvuky dovolenky, Miláno a zrazu sa mi všetko zdalo krajšie a lepšie ako doma. Pritom škoda, lebo sama o sebe je táto bombera super, len ten fakt, že ju majú ďalšie desiatky ľudí a každý vie, odkiaľ je, jej uberá na atraktivite. Pri ikonických kúskoch napríklad od Ray Ban, Nike, Converse, Adidas či práve (Re)Kanken Fjällräven, ktorý mám akurát na chrbte, mi to neprekáža, pretože ich popularita je niečim podmienená, je overená rokmi (a aj mnou samotnou) a nejedná sa o sezónnu záležitosť. Ale pri tejto saténovej bombere z toho vôbec nadšená nie som. Ešte ju však nechcem úplne odpísať, lebo ako vravím, páči sa mi, je veselá, má krásnu farbu, tak uvidíme, kedy a koľkokrát si ju ešte oblečiem. Ak najskôr o pol roka, posuniem ju ďalej. S akými kúskami ste pochybili naposledy vy?