Dnes som prekročila hranicu 40tt (22.5.). Úprimne, dlho som si myslela, že tehotenstvo trvá 39 týždňov a jednoducho každá žena dovtedy porodí. Samozrejme, že to nie je pravda, ale kopec vecí a pojmov človek počuje až po tom, čo otehotnie a nechápe, že to doteraz nevedel. Prečo o niektorých veciach ženy mlčia? Prečo som sa nikdy ako žena nestretla s toľkými dôležitými informáciami, ktoré sa teraz u nás doma skloňujú tak často?

Je to zvláštne, ale zároveň asi to má nejaký dôvod, inak by som tehotenstvo zo strachu asi odložila na neskôr, chápete ma. :D Otehotnieť je krásne, aj rast bruška a tešenie sa na bábätko. Potom sa však blíži termín pôrodu a pre mňa ako prvorodičku je to niečo, čo si neviem vôbec predstaviť. A čím viac sa blížim k pôrodu, tak strach z neznámeho sa znásobuje. Som ten typ, ktorý si rád veci naplánuje, nie som práve najspontánnejšia a som rada keď viem, ČO ma čaká a KEDY. Lenže pôrod (s výnimkou cisárskeho pravdaže), sa naplánovať nedá a už vôbec, ale fakt vôbec neviete, aký bude ten VÁŠ.

Mám pred pôrodom rešpekt. Niekedy okolo 33.týždňa mi napadlo pozrieť si asi 3 pôrody na Youtube, z čoho som mala nasledujúce dni fakt bobky a Maco mi to zakázal. Rozhodla som sa teda, že ozaj nemá žiaden význam pozerať či zisťovať zážitky iných žien, pretože môj pôrod môže byť úplne iný a zbytočne sa budem rozptyľovať inými príhodami, ktoré s mojim pôrodom nemajú nič spoločné. Snažím sa skôr myslieť pozitívne a vysielať energiu do vesmíru, aby môj pôrod prebehol hladko a bez komplikácií. A ideálne s čo najmenšou možnou bolesťou, ak sa o niečom takom dá vôbec v súvislosti s pôrodom hovoriť. Lebo jedno na čom sa zhodnú všetky ženy - pôrod jednoducho BOLÍ. Ale to dá logiku, však, len kto nezažije, ako si má tú bolesť predstaviť?

Áno, bojím sa. Bojím sa, či bude bábo v poriadku, či to zvládnem, bojím sa aj tej bolesti, na ktorú vraj veľmi rýchlo žena zabudne. Na druhej strane sa upokojujem tým, že porodila každá žena, že to dieťa sa nejako musí dostať vonku a v mojom prípade sa to stane už skôr ako neskôr. Ženy rodili bez epidurálu a mnohokrát v hrozných podmienkach a dali to. Ja budem mať lekársku starostlivosť a nebránim sa ani tomu epidurálu, takže to jednoducho dám. A ak by nastali nejaké komplikácie, je tu cisársky rez, moja mamka má tri, o dieťa bude určite postarané.

FINÁLE, LEONARD ALFRED PRICHÁDZA

V utorok som vždy od 38tt chodila na monitor a vyšetrenie k lekárovi. Vychádzalo to vždy na môj celý týždeň, takže sa to dobre pamätalo. Celkovo som teda stihla 3 monitory. V utorok 21.5. som mala termín a zároveň som prekročila 40tt, čo znamenalo, že od tohto dňa musím na kontroly a monitor každý druhý deň. Nebola som z toho nadšená, pretože chodiť každý druhý deň sa mi do nemocnice vážne nechcelo. Na kontrole mi môj pán doktor navyše povedal, že na blízky pôrod to vážne ešte nevidí a teda ma čaká o dva dni. Poslali ma ešte aj na odber krvi na Karlovo námestie a šla som spokojná domov. Dohovárala som bábätku, aby prišlo na svet napríklad toho 25.5., že je to pekný dátum.

Cítila som sa dobre, aj po príchode domov som mala kopec energie, tak som sa rozhodla, že vzhľadom na to, že pôrod je "v nedohľadne", idem spraviť doma niečo užitočné a začala som preorganizovávať Macove knihy. Neviem, či to bolo múdre alebo nie, každopádne si myslím, že táto moja fyzická aktivita mi večer spustila prvé kontrakcie, o ktorých som si ale pri sledovaní Černobylu myslela, že sú to obyčajné poslíčky, keďže sa jednalo o bolesť v podbrušku ako pred menštruáciou. Pred spaním som však mala zvláštny pocit a povedala som Macovi, že je možné, že zajtra budem rodiť. A on, že ok. V posteli som si ešte začala googliť informácie o epidurále. Doteraz som vôbec nemala problém s jeho podaním, ale zrazu som mala ambíciu dať to bez epidurálu. Lebo veď, čoby nie, ženy rodili bez epidurálu aj predtým, navyše riziká / skúsenosti iných mamičiek atď...týmto štýlom hľadania informácií na nete aby človek radšej nikdy nevyšiel z domu. :D Noc som mala celkom pokojnú a dobre som sa vyspala.

V stredu 22.5., ráno po prebudení ma ale stále bolelo podbruško a bolesti prichádzali v návaloch. Teda bolesť trvá, brucho stvrdne, prestane a o niekoľko minút zas. Stále som si nepripúšťala, žeby to mohli byť ozajstné kontrakcie, veď pán doktor povedal, že ešte určite rodiť nebudem a ani brucho mi nekleslo. Môj Maco mal však viac rozumu ako ja a rozhodol sa pre istotu so mnou ostať doma. Spravil mi raňajky, nafúkol loptu na sedenie a začali sme stopovať pravidelnosť kontrakcií. Bolo to veľmi nepravidelné, raz 12 minút, raz 15 minút, potom 20 minút, 8 minút....stále inak. Tak som začala písať tento článok, potrebovala som sa sústrediť na niečo iné. Potom, keď už boli kontrakcie silnejšie, som si ľahla na gauč, zavolala do pôrodnice, kde povedali, že kontrakcie musia byť na príchod častejšie, že to mám sledovať. Tak som ležala a odpovedala na Instagrame Q&A. Vtedy kontrakcie prestali (lebo som sa nehýbala) a tak išiel Maco do práce. Ja som bola spokojná, hovorím si, asi zbytočný poplach. Lenže za hodinu mi volal, že poďme predsa len pre istotu do nemocnice, že človek nikdy nevie a ak nás pošlú domov, nič sa nestane.

Kontrakcie som už začala mať menej ako každých 10 minút, tak som aj sama pochopila, že to asi nebude planý poplach. Zobrali nás ešte raz na monitor, kde mi povedali, že pokiaľ sú kontrakcie každých 10 minút, mali by sme zachytiť aspoň 2. No a chytili sme 4. Pani sestrička zhodnotila, že domov už asi nepôjdem. Tašku sme mali pripravenú v aute, takže sme boli pripravení.

Kým som došla do ordinácie doktora, mala som niekoľko kontrakcií, ale ešte sa s tým dalo žiť. Pán doktor ma vyšetril, ale poslali nás domov s tým, že sa máme vrátiť za hodinu a pol, pretože som sa vôbec neotvárala. Za hodinu a pol sme stihli akurát zjesť doma polievku. Kým ju Maco kupoval, mala som v aute 2 kontrakcie. Keď si predstavím, koľko som v ten deň predýchavala, vôbec sa nečudujem, že ma potom škrabalo hrdlo. :D Bolo hrozné počasie, pršalo, bola zima a fúkal vietor.

Po návrate do nemocnice, keď som si myslela, že už tam ostávame, som začala mať kontrakcie cca každých 5 minút. Ale stále som sa neotvárala. Dali ma na monitor, kontracie boli, ale stále len v podbrušku. A ono pravé kontrakcie majú vraj ísť zhora nadol a tlačiť dieťatko dole do pôrodných ciest. Tak mi dali nejaké lieky, ktoré pôrod buď naštartujú alebo naopak, kontrakcie ustanú (nebudem konkretizovať) a opäť ma poslali domov s tým, že si mám dať horúcu vaňu, ľahnúť si a počkať, buď sa ešte vyspím alebo v noci prídem zas.

Pred nemocnicou som zistila, že už nedojdem ani k autu, tak som čakala Maca a predýchavala kontrakciu. Takto som vlastne stála pred nemocnicou aj keď sme do nej išli. Ľudia pred nemocnicou sa ma pýtali, či nepotrebujem pomoc, keď som tam v podrepe stála sama. Mala som kontrakcie snáď nonstop. Nestíhala som si medzi nimi ani oddýchnuť. Takto to bolo už od obeda, len sa to zhoršovalo. Lenže neotvárala som sa. Cestou domov som už mala kontrakcie asi každé 3 minúty, možno aj častejšie. V aute, čo je z nemocnice asi 10 minút, som mala asi 4 kontrakcie. Pred bytom som vystúpila z auta, aby išiel Maco zaparkovať. Po vystúpení z auta som mala na chodníku jednu kontrakciu, po prejdení prechodu druhú, dokonca sa ma miestny bezdomovec opýtal, či mi môže pomôcť. Po otvorení dverí do našej bytovky, pri poštových schránkach, dalšia. Vo výťahu, ďalšia. Otváram dvere do bytu, ďalšia. Snažím sa vyzliecť a vliezť do vane, ďalšie dve.

Vo vani som si trochu oddýchla, tam bolo príjemne, bola som strašne vyčerpaná. Ležala som tam asi hodinu, Maco celý čas pri mne. Potom som sa presunula do postele a snažila sa spať. Kontrakcie, keďže som sa nehýbala, mali medzi sebou dlhší rozostup, ale ich sila začala naopak stúpať. Už som od bolesti a únavy odpadávala. Začala som byť v stave, že mi je fakt jedno, ako zo mňa bábo vyberú, len nech sa tá bolesť skončí. Zrazu ma začalo napínať, vtedy Maco zahlásil, že ideme opäť do nemocnice. Najhoršie bolo, že som si vôbec nevedela predstaviť, ako sa do tej nemocnice dostanem? Veď sa musím obliecť, ísť dole, nastúpiť do auta, vystúpiť z auta a vyšlapať tie schody v Apolináři. Prišlo mi to nereálne a tak vzdialené. Ako to mám zvládnuť, keď mám kontrakcie každú minútu-dve? Snažila som sa nájsť rôzne úľavové polohy, nič mi nepomáhalo. Bola som na štyroch v kuchyni, pomaly som odkusla z dreveného stola. Maco mi pomohol obliecť sa, posadil ma na lavičku pred dvere, išiel po auto, zaparkoval pred bytovkou, vrátil sa po mňa a odviezol ma do nemocnice. Kým sme došli hore a zaklopali na TIE dvere, prešla snáď večnosť. Strašne som chcela ísť rýchlejšie, ale nevedela som. Zároveň ma udivuje, kde som v sebe ešte brala silu.

Opäť ma prezreli, už som bola otvorená na 1 cm. Neuveriteľné. Takýto "posun". Dali ma na monitor, bola som v zvláštnom stave, akoby v nejakej bubline, kde som už ledva vnímala okolie. Prišla za mnou pani sestrička, ktorá sa ma spýtala, aké mám predstavy o pôrode. Hovorím jej, že takéto určite nie. :D Navrhla mi epidurál. Seriózne, ešte pár hodín predtým som epidurál odmietala. Aj teraz som kývala hlavou zo strany na stranu, že nie, epidurál nie. Akože smejem sa z toho už. Sestrička na mňa musela pozerať ako na zmyslov zbavenú. Sadla si ku mne, vysvetlila mi, v akom som stave, že sa neotváram a epidurál pôrod nielen urýchli, ale aj si oddýchnem a budem mať viac síl. Spýtala som sa jej, či ona rodila s epidurálom, povedala mi, že áno, obe dcéry. Bola veľmi ľudská, keď prišla ďalšia kontrakcia, už som nevymýšľala a podpísala papier, že súhlasím s jeho podaním.

Dali mi košeľu na prezlečenie a ešte som mala zájsť na toaletu, vypiškať sa. Na toaletu to boli asi 3 metre, neviem ako dlho som tam bola, ale chytila som asi 6 kontrakcií. Myslela som, že tam odpadnem. Ďalšia sestrička mi pomohla dojsť na pôrodný box. Medzi kontrakciami som vyliezla na lehátko a už sa v boxe objavil anesteziológ a doktorka. Teda myslím, neviem. Pani sestrička mi pichla infúziu a mohlo sa ísť na vpich epidurálu. Bála som sa, čo si povieme, je to vpich do chrbtice. Ale bolo mi tak zle, že som dôverovala lekárom. Nechce sa mi opisovať celý ten vpich, poviem toľko, vôbec to nebolelo, akurát fakt si musíte dávať pozor, aby ste sa vôbec, ale vôbec nepohli, ani keby prišla ďalšia kontrakcia. Ja som držala sestričke ruku pre istotu. Maco v boxe ešte nebol, čakal na chodbe. Akonáhle mi pichli epidurál, prišla úľava. A po pár minútach ešte väčšia. Nech si hovorí kto chce čo chce, toto bol pre mňa jeden z krásnych momentov pôrodu. Cítila som kontrakcie, ale iba na jednej strane brucha (stále len v podbrušku), mali väčší rozostup a dali sa vydržať.

Hneď po zavedení epidurálu prišiel Maco. Sadol si ku mne na stoličku, ja som si chvíľku aj pospala. A konečne som sa začala otvárať! Pani sestrička mi praskla plodovú vodu, čím som sa otvorila ešte viac. Začala som mať nádej, že čoskoro porodím a uvidím naše bábo. Sestrička poslala Maca po kávu, že ešte to chvíľu potrvá, ja som spala (teda nespala, ale bola som odkvecnutá), tak nech sa ide nadýchať čerstvého vzduchu. A potom prišiel zvrat. Sestrička ma prišla skontrolovať, ako som pokročila v otváraní, keď zrazu počujem, že rodíme, že ideme na to, hlavička ide. V tej chvíli prišiel Maco, fakt na sekundu presne, prišiel môj doktor, všetko sa dialo veľmi rýchlo. Z predpôrodného kurzu som vedela, čo mám robiť, ale veľmi mi pomohlo, že pri mne bola moja úžasná sestrička, ktorá ma veľmi podporovala a motivovala. Tak, keď príde ďalšia kontrakcia, mám tlačiť. Ani to nestihla dopovedať, už to šlo. Tlačila som, čo mi sily stačili. Tak ako nás učili na predpôrodnom kurze. A zároveň tak, ako to je v našej podstate, v našej prirodzenosti. Za dve kontrakcie a šesť "tlačení" prišla obrovská uľava. Malý je vonku.

Neviem opísať ten dokonalý pocit, keď mi ho priložili na brucho. Tisknú sa mi slzy do očí, keď to píšem a prehrávam si tie momenty znova. Stalo sa to len pred týždňom, ale mne to príde akoby sa to odohralo v inej dimenzii. Vidím Maca, ako prestrihuje pupočnú šnúru. Jasné svetlá a ten dokonalý tvor na mne. Je krásny, to je prvé, čo mi napadlo. A je naozaj náš. Nechápem. Neplakala som, usmievala som sa ako mesiačik, striedavo pozerala na Maca a na našeho syna.

Leonard Alfred Wechsler prišiel na svet vo štvrtok 23.5.2019 pár minút po polnoci.

A potom ešte tie veci ako placenta a pod. Nič som nevnímala, nič som necítila. Len eufóriu z úľavy a toho, že sa nám narodilo dieťatko. Od momentu keď sme prišli na pôrodný sál prešlo iba asi 2,5 hodiny. Potom malého zobrali, a išli ho aj s Macom zmerať. Priniesli mi ho zabaleného a užívali sme si spoločné chvíle ako čerstvá rodina. Najkrajšie chvíle v mojom živote. Cez všetku tú bolesť, ktorú som prežívala niekoľko hodín, všetko stálo za to. A zopakovala by som to pre Lea znova a znova. Hovorí sa, že na tú bolesť časom zabudnete. Pre mňa osobne ten záver nebol taký hrozný, nie kvôli epidurálu, ten už dole neúčinkuje. Pre mňa boli vyčerpávajúce tie celodenné silné a časté kontrakcie. Ja som takto po týždni ešte rozhodne nezabudla, ale všetko mnohonásobne prevýšil Leonard. Láska nášho života.

photos by Baru la photo :)